Anatómia a morfológia húb

Comments:
Niekoľko slov o anatómii a morfológií húb

Niekoľko slov o anatómii a morfológií húb

Podhubie (mycélium) je vlastným telom huby. Skladá sa z buniek podobne ako všetky živé organizmy. Bunky sú zostavené za sebou a vytvárajú jemné hubové vlákna, tzv. hýfy. Sú to jemné, väčšinou drobnohľadné, husto rozvetvené povrazce, ktoré sú prostým okom viditeľné len vo veľkom množstve v podobe bielych plesňovitých povlakov.

Na pavučinovitom podhubí so za príhodných priaznivých podmienok začnú tvoriť drobné chuchvalce, ktoré sa zväčšujú a vyrastajú z nich plodnice húb — teda huby v populárnom zmysle slova, ako ich poznajú praktickí hubári pri zbere a zúžitkovaní. Aj plodnice sú zložené z vlákien hýf. Keď začne podhubie tvoriť plodnice, narastajú pomerne rýchlo. Avšak rýchlosť rastu plodníc u jednotlivých druhov je rôzna.

Kým u niektorých druhov trvá rast plodníc iba niekoľko hodín (napr. hnojníky), u iných trvá rast i niekoľko rokov (napr. trúdniky).
Hoci je anatomické zloženie tela plodníc húb vo vzťahu k ostatným organizmom pomerne jednoduché, huby vytvárajú veľmi rozmanité plodnice čo do tvaru, farby, veľkosti a konzistencie. Tvar, farba i veľkosť u jedného druhu huby bývajú často veľmi variabilné. Práve preto sa oveľa ťažšie určujú druhy húb, než druhy iných organizmov, napríklad zelených rastlín.
U plodníc vyšších húb rozoznávame hlúbik a klobúk.

Obidve tieto časti sa líšia nielen svojím výzorom, ale aj vnútornou stavbou a funkciou.
HLÚBIK (stipes) je obyčajne pevnejšie stavaný než klobúk. Hýfy, z ktorých je zložený, mávajú hrubšie steny a bývajú hustejšie spletené. Hlúbik má predovšetkým funkciu dvíhať pri vývoji plodnice od zeme klobúk, v ktorom sa tvoria výtrusy. Vyvýšené klobúky na hlúbíkoch majú väčšiu možnosť rozširovať výtrusy pomocou vzdušného prúdenia do okolia.
Tvar a povrch hlúbika býva rôzny a pre jednotlivé druhy charakteristický. Preto je dôležitým znakom pri určovaní druhov. Podľa toho, ako je hlúbik pripojený ku klobúku, rozoznávame:
hlúbik stredový (centrický)
hlúbik výstredný (excentrický)
hlúbik postranný (laterálny)

KLOBÚK (pileus) sa rozprestiera na hlúbiku ako dáždnik a na spodnej strane vytvára rúchonos (hymenofor) v podobe ostňov, rúrok alebo lupeňov, ktoré sú pokryté rúchom (hymenium). Klobúk má funkciu chrániť rúcho z hornej časti a nadnášať výtrusorodú vrstvu nad zem kvôli ľahkému rozširovaniu výtrusov do okolia. Mladé plodnice, pokiaľ ešte majú guľkovitý alebo vajíčkovitý tvar, bývajú obtiahnuté blanitou plachtičkou (velum universale alebo velum generale), ktorá zväčšovaním plodnice puká a zanecháva zvyšky na dolnej časti hlubika i na povrchu klobúka. U muchotrávky hľuznátej (zelenej) a cisárskej zanecháva naspodku hlúbika polovoľnú pošvu (vagína), u iných druhov muchotrávok prirastá k dolnej časti hlúbika (volva).

Muchotrávka hľuznatá a cisárska majú obyčajne klobúky bez zvyškov plachtičky, pretože pokožka ich klobúkov je za mlada veľmi slizká a ľahko z plachtičky vyklzne. Muchotrávka červená, kráľovská, hrubá, tigrovaná, červenkastá a ďalšie iné druhy mávajú zvyšky plachtičky na klobúkoch vo forme bradavíc.
Často však píachtička nie je blanitá, ale vláknitá a zanecháva pri rozširovaní klobúka medzi jeho okrajom a hlúbikom pavučinku (cortina). Typická je u pavučinovcov. Inokedy zase zrastá horná časť plachtičky s pokožkou klobúka a spolu s ním puká na šupinky (bedľa vysoká).

V početných prípadoch je vyvinutá na plodniciach ešte čiastočná plachtička (velum partiale), ktorá v mladosti zakrýva rúrky alebo lupene a je spojená so špičkou hlúbika a okrajom klobúka. Je tenko blanitá a rastom klobúka rozpraskáva rôznym spôsobom, obyčajne tak, že sa odtrhne na okraji klobúka a zvyšok tvorí na hlúbiku prsteň (annulus). Typické pre tento prípad sú masliaky, hríbovce, pečiarky a iné.

U niektorých druhov sú dobre vyvinuté obidva druhy plachti či ek, napríklad u muchotrávok.
Klobúk je na povrchu pokrytý pokožkou (cutis), ktorú u niektorých druhov môžeme odlúpiť. Pod pokožkou je uložená vlastná dužina klobúka (troma), vytvorená z hýf. Podľa toho, z akých a ako spletených hýf je trama vytvorená rozoznávame dužinu mäkkú, tvrdú, vláknitú, šťavnatú, suchú a pod.

HLAVNÉ TYPY RÚCHONOSOV (hymenofor), ktoré prichádzajú do úvahy u veľkých mäsitých húb, sú ostne, rúrky, lupene a gleba (plodný vnútrajšok u bruchatkovitých húb).
LUPENE sú ploché, radiálne usporiadané plátky, smerujúce od okraja klobúka k hlúbiku. Dlhé lupene sú obyčajne doplnené kratšími, a to tak, že pri okraji klobúka je lupeňov viac, takže ich vzdialenosť od seba je približne rovnaká tak u okraja klobúka ako aj u hlúbika. Najčastejšie sú lupene voľné, zriedkavejšie sa delia vidlicovito.
Pre jednotlivé druhy lupeňovitých húb býva pripojenie lupeňov k hlúbiku charakteristické a veľmi dôležité pre určovanie druhov.

Hrúbka lupeňov býva rôzna. V mladosti bývajú tenšie, v dospelosti niekedy veľmi hrubé, ako napríklad u niektorých plávok. Anatomická šťktúra vnútornej dužiny lupeňov je u jednotlivých rodov a druhov veľmi rozdielna podľa zloženia a spletenic hýf.
RÚRKY trúdnikov alebo hríbovitých húb vyzerajú ako komôrky včelieho plástu. Vnútorné dutinky sú vystlané výtrusorodým rúchom. Rúrková vrstva u hríbov a u väčšiny trúdnikovitých húb tvorí súvislú masu na spodnej strane klobúka. Z rúrok vznikli radiálnym pretiahnutím a jednostranným vývinom stien u lupeňovitých húb lupene. U niektorých hríbov siahajú rúrky až na híúbik v podobe sieťky rôzneho tvaru, ktorá býva aj ináč sfarbená než klobúk.

Ostne u húb jelenkovitých sú kužeľovité špicaté útvary, ktoré sú uložené husto vedľa seba naspodku klobúka, takže vyzerá ako zarastený srsťou. Povrch ostňov pokrýva rúško. GLEBA je plochý vnútrajšok u bruchatkovitých húb.

Je to vlastne komôrkovítý rúchonos, kde vnútorné steny uzatvorených komôrok sú vystlané rúchom.
U vreckatovýt rušných diskoplodých húb, ktoré sú na vyobrazeniach a v opisoch tejto knihy pomerne málo zastúpené, býva plodné rúcho (thecium) na povrchu plodnice (čiaška, uško, smrčok, ušiak, chrapačka) alebo vnútri plodnice (pahľuzovka, hľuzovka).

Rúcho u týchto húb je zložené z vreciek (ascus) a neplodných orgánov—parafýz. Vrecko je kyjovitá bunka, v ktorej sa po kopulácii jadier vytvoria vnútri výtrusy fascospory), ktoré po roztrhnutí bunky na vrchole sú vypudzované von. Vo vrecku býva obyčajne 8 výtrusov.
Plodné rúcho u bazídiovýtrusných húb nazývame hymeniom (hymenium). Tvoria ho vlastné plodné orgány—bazídie a sterilné orgány—bazidioly a cystidy. Tieto plodné a sterilné orgány tvoria spolu kompaktnú vrstvu hyménia.

Bazídie sú jednobunečné a niekedy aj viacbunečné útvary, na ktorých po predchádzajúcom splynutí (kopulácii) pôvodných dvoch jadier vznikajú výtrusy — bazidiospóry. Zrelé bazidiospóry sedia na malých stopkatých útvaroch, ktoré nazývame sterigmama ta m i (sterigma). Na bazídii bývajú väčšinou štyri výtrusy (sporae), zriedkavejšie len dva výtrusy.
Jedna plodnica produkuje obrovské množstvo výtrusov (sporae). Autori uvádzajú počet výtrusov u niektorých druhov na základe pozorovaní a výpočtov. Napríklad: pečiarka poľná 1,8 miliardy výtrusov, trúdnikovník šupinatý 11 miliárd výtrusov, niektoré veľké bruchatkovité huby až 1500 bíliónov výtrusov. Huby vytvárajú veľké množstvo výtrusov, pretože len máloktorý výtrus z nich vyklíči.
Farba výtrusov je rôzna. Početné druhy húb majú výtrusy bezfarebné, iné zase v rôznych farebných odtieňoch od žltej, hnedej, olivovohnedej, hrdzavohnedej, ružovej, tmavohnedej až po čiernu.
Najlepšie zistíme farbu výtrusov tak, keď odstránime hlúbik od klobúka tesne pri rúrkach alebo lupeňoch a klobúk položíme rúrkami alebo lupeňmi na čistý biely papier, prikryjeme klobúk nádobou, aby prípadný prievan výtrusy spod klobúka neodnášal.

Po 6 až 8 hodinách nájdeme na papieri jemný prášok sfarbený príznačnou farbou pre rod alebo druh, ktorý sme použjli pre pokus. Farba výtrusného prachu je veľmi dôležitým systematickým znakom hlavne u lupeňovitých húb. Výtrusný prach, ak je sfarbený, často sfarbuje dospievajúce lupene, ktoré počas svojho vývoja menia farbu. Tak napríklad mladé lupene pečiarok sú biele a dospievaním postupne ružovejú, hnednú až sú napokon čiernohnedé.

Lupene nebývajú vždy sfarbené len od výtrusného prachu, ale majú aj svoju farbu. Najlepšie poznáme farbu lupeňov na celkom mladých plodniciach, pokiaľ ich povrch nie je pokrytý výtrusným prachom. Napríklad rôzne druhy pavučinovcov majú v dospelosti lupene dosť rovnako hrdzavohnedo sfarbené, lebo farba výtrusného prachu je hrdzavohnedá; Avšak mladé lupene početných druhov pavučinovcov sú rozlične sfarbené (zelené, fialové, žlté, okrové atď.).

Preto pri určovaní druhov tohto rodu si musíme pozorne všímať okrem dospelých plodníc aj mladé exempláre. Veľkosť výtrusov u rôznych druhov húb je rozdielna, Ako dlžkovú jednotku pri meraní používame 1/1000 mm (1 mikrón) a označujeme ju gréckym písmenom yu. Najmenšie výtrusy bazídiovýtrusných húb majú niektoré bruchatkovité huby, a to 3,5 <u v priemere. Najväčšie výtrusy majú zasa napríklad bedly, až 20X13 /z.

 

Anatómia a morfológia húb

zobrazené: 95 krát

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Váš e-mail nebude zverejnený.

Drop file here

...