DRIENICA v premenách času 1332 – 2012

DRIENICA v premenách času 1332 - 2012

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012

autor: RNDr. Alexander Ernst


Vážení spoluobčania, milí rodáci, čitatelia,

Ing. Igor Birčák, starosta obce

Ing. Igor Birčák, starosta obce

 

Každé jubileum si zaslúži svoj priestor v toku dní a čas na spomienku. Pri výročiach to platí dvojnásobne. Zvlášť, ak je to 680 rokov, ktorými dýcha a žije naša obec. Spolu s ňou sú späté v spletenci rokov a generácii osudy rodín, ktorým tento kúsok zeme nebol a nie je ľahostajný.

Dovoľte mi, prosím, pri príležitosti osláv tohto významného jubilea našej obce, -zastaviť sa na chvíľku a nahliadnuť do minulosti. Rok 1332 je rokom, v ktorom sa prvýkrát objavila zmienka o obci Drienica. A keďže 680 rokov je naozaj dlhý čas, rozhodli sme sa pri tejto príležitosti vydať knihu Drienica v premenách času 1332 – 2012. Kniha podrobnejšie mapuje ako dejiny menili ráz obce a v určitom slova zmysle menila dejiny aj obec prostredníctvom svojich synov a dcér.

Pri tejto príležitosti je vhodné zamyslieť sa nad životom našich predkov, ktorí prežívali ťažké chvíle pripravené dobou, v ktorej žili, ktorú prežili a ktorá ich posilnila. Starší občania si pri čítaní histórie obce zaspomínajú na svoju mladosť a nám ostatným prinesie ucelený prehľad od vzniku obce až po jej súčasnosť. Pri zrode myšlienky vydať knihu o histórií obce Drienica nebola len snaha osloviť širokú verejnosť, dominovala túžba odovzdať získané dedičstvo našim potomkom a budúcim generáciám, ktoré prídu po nás.

Chcel by som sa poďakovať RNDr. Alexandrovi Ernstovi, autorovi knihy a všetkým ostatným, ktorí svojou troškou prispeli k vydaniu tejto knihy. Moja vďaka patrí aj poslancom obecného zastupiteľstva, ktorí podporili vznik tohto diela. Verím, že kniha obohatí Vašu knižnicu, prinesie Vám nové poznatky o našej obci a bude podnetom pre jej navštívenie, pretože ako hovorí jedno staré príslovie: „Raz vidieť je lepšie, ako stokrát počuť”.


Symboly obce Drienica

Erb obce tvorí modrý štít s centrálne umiestneným zlatým gréckym tlapovitým krížom, zdola ovenčeným dvoma zlatou stuhou zviazanými striebornými vetvičkami so striedavo umiestnenými lístkami.

Vlajka obce pozostáva zo siedmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej (1/9), bielej (1/9), modrej (2/9), žltej (1/9), bielej (2/9), modrej (1/9) a žltej (1/9). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Pečať obce je okrúhla, uprostred so symbolom obce kruhopisom OBEC DRIENICA.

Vlajka

vlajka drienica

Erb

erb obce Drienica

Pečať

pečat obce Drienica

Východiskom pre symboly obce bolo najstaršie známe pečatidlo obce Drienica z prvej polovice 19. storočia. Jeho atramentový odtlačok sa zachoval v operátoch prvého katastrálneho mapovania Slovenska v 2. polovici 19. storočia. Je pravdepodobné, že nejde o vôbec prvé pečatidlo obce, ale priamy dôkaz o tom neexistuje. Grécky kríž vo vavrínových ratolestiach, ktorý si obec zvolila za svoj znak, demonštruje náboženskú príslušnosť miestnej rozhodujúcej časti obecnej pospolitosti ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, symbolizuje náboženské tradície obce. Symboly obce Drienica sú zapísané v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou D-123/2001.

PEČAŤ z 19. storočia

PEČAŤ z 19. storočia


Charakteristika obce

Obec Drienica

Obec Drienica

Obec Drienica

Lokalizácia:

49O 07` 42“ severnej zemepisnej šírky, 21O 06`31“ východnej zemepisnej dĺžky pre obecný úrad sídliaci v strede obce.Drienica leží pod južnými svahmi Čergovského pohoria v údolí potoka Šomka, prítoku Torysy. Osou obce je cesta III/54314, končiaca de jure pri predajni CBA, de facto plynule pokračujúca do rekreačnej oblasti. Cesta III/54314 vychádza zo Sabinova, je odbočkou cestnej komunikácie I/68 Prešov – Stará Ľubovňa – Mníšek nad Popradom – Poľsko. Do Sabinova možno využiť aj železničné spojenie, trať č. 188 Kysak – Plaveč – Muszyna (Poľsko).

Drienica je koncová samostatná obec plynule prechádzajúca do športovo-rekreačnej oblasti Drienica – Lysá hora. Prvá zástavba v obci začína necelé dva km od Sabinova. Rekreačná oblasť a obec je so Sabinovom spojená pravidelnou autobusovou linkou.

Chotár – pôdy:

Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 473m. Výškové rozpätie chotára sa pohybuje od 375m do 1068m (kóta Lysej hory). Severná časť chotára z geomorfologického hľadiska spadá do oblasti Čergova – veľmi silne členenej nižšej hornatiny. Je charakterizovaná flyšovým vývojom ílovcov, slieňovcov, pieskovcov vnútro-karpatského paleogénu. Južná časť spadá do Spišsko-šarišského medzihoria – silne členenej pahorkatiny. Charakterizuje ju flyšový vývoj zlepencov, pieskovcov a ílovcov, typický pre bradlové pásmo východného Slovenska.

Prevládajú preto minerálne a na organickú hmotu chudobné hnedé lesné, hlinito-ílovité, kamenisté a kyslé pôdy. Prírodná scenéria obce a chotára je zatiaľ nenarušená. Záťažou územia sú bývalé lomy na Lúčnej a v lokalite Husovec. Dnes sú zarastené krovinami a z diaľky takmer nepozorovateľné. Erózia pôdy na podloží flyšových sedimentov je pomerne vysoká. Priebežne vznikajú strže, výmole, zanášajú sa toky a nádrže. Útlmom poľno-hospodárstva je čoraz menej obrábanej pôdy a viac trvalých trávnych porastov, čo nakoniec zvyšuje malebnosť krajiny. Rádioaktívne zaťaženie prostredia (radónom 222Rn) patrí medzi najnižšie v rámci SR.

Ovečky Pod hájom v súčasnosti

Ovečky Pod hájom v súčasnosti

Klíma:

Z hľadiska klimatologického sú rozdiely podľa nadmorskej výšky a reliéfu krajiny. Dolná časť obce podľa údajov SHMÚ zo začiatkom 21. storočia mala priemernú ročnú teplotu 7,70 C, v mesiacoch IV – IX 14,40 C. Ide o oblasť s neskorým začiatkom vegetácie, o typ mierne teplej až chladnej klímy strání. Priemerný ročný úhrn zrážok činil 599 mm, v mesiacoch apríl – september 416 mm. Ide teda o mierne vlhkú klímu bez kriticky suchých období.

Vodstvo:

Územie obce a chotára je charakterizované medzizrnnou priepustnosťou pôd a podložia. Uloženie vrstiev kvartérnych sedimentov štrkov a štrkopieskov je priaznivé pre vznik artézskych studní. Tieto sú však málo výdatné. Odtok z územia je prevažne dažďovo-snehový. Zabezpečujú ho Čierny potok, potok Šomka, potok Telek, prameniace v Čergovskom pohorí a jarok Kapolna, prameniaci v chotárnej časti Stročinec. Potok Šomka, na nive ktorého leží obec, bol pôvodne plytký jarok.

Po jeho brehoch, ale prevažne jeho korytom, viedla stará lesná cesta do Sabinova. Po obrovskej prietrži mračien v noci z 24. na 25. augusta 1813, koryto potoka sa podstatne prehĺbilo. Po záplavách 20. júna 1946 (na Božie telo) táto prastará cesta do Sabinova dokonca prestala existovať. Preto v máji 1947 sa začalo s výstavbou terajšej komunikácie, (ukončenou v r. 1952) a v jeseni 1947 začali práce na veľkej regulácii potoka. (Práce boli ukončené v r. 1954.) V dôsledku toho potok je dnes vyregulovaný len v hornej a strednej časti obce. V dolnej časti, ktorá v tom čase ešte neexistovala, sa jeho regulácia len pripravuje.

Fauna:

V chotári obce je súvislý komplex lesov v celku Čergov. V tomto komplexe sa nachádzajú štyri lesné biotopy európskeho a dva lesné biotopy národného významu. Lesy v katastrálnom území sú zaradené do kategórií lesov hospodárskych, lesov ochranných a lesov osobitného určenia.

Priemerný vek lesov je 60 rokov, lesov ochranných 100 rokov. V hospodárskych lesoch v nižších polohách do 500m sú zastúpené najmä dub, buk, javor horský, vo vyšších polohách do 600m buk, dub, borovica, jedľa, smrekovec. V menšej miere sa vyskytuje aj breza, osika, čerešňa, lipa, vŕba; ako podrast lieska, baza, trnka. V ochranných lesoch s funkciou ochrany pôdy v podstate tie isté druhy, len vo vyšších polohách hlavného hrebeňa sú stromy nižšie košatejšie. Lesy osobitého určenia sú lesy imisné z časti poškodené. Sú v nich zastúpené jedľa, buk a javor horský.

Aj takéto huby a mnoho iných plodov môže nájsť návštevník našich lesov.

Aj takéto huby a mnoho iných plodov môže nájsť návštevník našich lesov.

Nelesná stromová a krovitá vegetácia lemuje v súvislých pásoch les, v líniách údolie potoka Šomka a rozptýlená je na plochách trvalých trávnatých porastov. Vo vyšších hrebeňových polohách v pásme lesa i mimo neho je častý výskyt čučoriedok, malín a černíc. Hojný je výskyt húb – hríbov, kozákov, masliakov, plávok, rýdzikov a ďalších, kuriatka sú vzácne.

Medzi trvale trávnymi porastmi sú dve lúčne spoločenstvá dva biotopy európskeho významu. Z poľnohospodárskych plodín sa pestuje žito, pšenica, jačmeň, ovos, zemiaky, ďatelina, menej kŕmna repa, ľadník, mak, kapusta a ďalšia zelenina. Všetko v súčasnosti len pre vlastnú potrebu. Obhospodarovaných plôch je čoraz menej.

Flóra: Vzácne druhy flóry v chotári obce:

Chránený Vidlochvost feniklový Chránený Vidlochvost feniklový Modlivka nábožná Modlivka nábožná Salamandra škvrnitá Salamandra škvrnitá

V lesoch, ale aj mimo neho je častý výskyt blanokrídleho hmyzu. Z motýľov sú zastúpené najmä babôčky, mlynáriky, spriadač medvedí, vidlochvost feniklový a ďalšie. Z obojživelníkov ropuchy, skokany, kuňky žltobruché, v lesoch aj salamandry škvrnité. V chotári žije užovka obyčajná, užovka stromová, vretenica obyčajná, jašterica obyčajná. V oblasti Čergova hniezdi aj veľa chránených vtáčích druhov. Darí sa poľovnej zveri jeleňom, srnám, danielom, diviakom. … Túto zver v zimných mesiacoch možno pozorovať aj v okolí chát a v záhradách intravilánu.

Často vídať tiež líšky, zajace. …. V odľahlých zákutiach Čergova žije rys ostrovid. V zimných mesiacoch najmä v hrebeňových polohách sa kde-tu objavia aj svorky vlkov(1). Výskyt medveďa nebol zaznamenaný. Z hospodárskych zvierat sa chová najmä hydina (sliepky, menej kačky a husi), ošípané, králiky, všetko len pre vlastnú potrebu domácností. Chov kráv je na ústupe, kone už v obci nie sú.

Administratívne začlenenie:

Kríž pri ihrisku na ceste od Červenej Vody

Kríž pri ihrisku na ceste od Červenej Vody Vpravo tabuľa, ktorá za vojnovej SR označovala hranice obce.Nápis na tabuli: „Krajina Slovenská Pol. okres Sabinov Miestna obec ŠOMA“ (Foto poskytol p. Miloslav Maľcovský, č.d. 114)

Administratívne je obec začlenená do okresu Sabinov, kraj Prešovský. V rokoch 1960 – 1996 do okresu Prešov, kraj Východoslovenský. Historicky vždy patrila do Šarišskej, v novoveku do Šarišsko-Zemplínskej župy. Obec Drienica do r. 1953 pozostávala z dvoch častí, historickej Šomy na hornom konci a z osady Predšoma, ktorá patrila Sabinovu. Hranicu tvoril drevený môstik, ktorým cesta križovala prúdnicu potoka Šomka, dnes oproti domu č. 175 Jozefa Mačišáka.

Začiatkom roka 1953 bola Predšoma na základe žiadosti jej obyvateľov administratívne pričlenená ku Drienici. Predšoma však až do 1. júla 2002 patrila do katastrálneho územia Sabinova. Vtedy sa Obecný úrad Drienica a Mestský úrad Sabinov dohodli, že toto územie prejde do katastra obce Drienica.

 

Zástavba obce – Pamiatky:

Zástavba obce – PamiatkyZástavba obce je sústredená v okolí potoka Šomka a v okolí cesty III/54314 zo Sabinova do rekreačnej oblasti. V centrálnej časti obce aj do SZ – JV osi. V zástavbe sú viaceré medzery vyplnené zeleňou stromov a záhrad. Aj staršie domy v obci sú už prevažne murované s maštaľou pod spoločnou valbovou strechou. Domy z 1. tretiny 20. storočia sú trojpriestorové s fasádami so znakmi secesie, s priečeliami smerujúcimi na ulicu. Domy z 2. tretiny 20 storočia majú pôdorys tvaru L alebo štvorca V ústrednom zozname Pamiatkového fondu SR v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok sú v obci zapísané dva zrubové domy – drevenice, súp. číslo 110, č. 122 a Pamätník obetiam 1. svetovej vojny. Tiež je potrebné chrániť, aj keď nie sú zapísané v zozname pamiatok, početné drevené „sypance“ (sýpky), zachované stodoly, starobylé studne, kríže a kaplnky nachádzajúce sa v areáli obce i v jej chotári.

________________________________________________

(1) Stretnúť – vidieť vlka v Čergovskom pohorí je dnes už veľká rarita. Nie vždy však tomu bolo tak. Svedčí o tom chotárna časť Vlčie jamy pod Kamennou smerom na Červenú Vodu. Aj v súčasnosti tam ešte vidno stopy po jamách, ktoré sa prikrývali haluzím a do ktorých sa údajne mali prebárať premnožené vlky. Kedy boli jamy vykopané, je už ťažké presne datovať. Podľa výpovedí pamätníkov, niekedy v 19. storočí.

________________________________________________

Hneď pri vstupe do Drienice návštevníkov uvíta nedávno založený park, na ktorý v blízkej budúcnosti bude nadväzovať vše-športový areál. Celá obec je vnorená do venca sadov a záhrad. V severovýchodnom cípe chotára Drienice na pokraji lesa na rozhraní katastrálnych území Olejníkova a Jakubovian Archeologický ústav SAV v Nitre dlhodobejšie eviduje archeologickú lokalitu stredovekého refúgia (útočiska) – oblasť Oltár Kameňa. V samotnej obci na jej vyšnom konci v Blaščákovej záhrade je možné nájsť zvyšky starého mlyna.

Ešte na prelome 19. a 20. storočia sa v ňom mlelo zrno na múku, v štyridsiatych rokoch už len jačmeň. Ako píše dobový kronikár bol to len taký „starý hurkáč“. V r. 1947 sa v ňom prestalo pracovať, zrno sa mlelo v Sabinove. Vlastníkom mlyna v 1. polovici 19. storočia bolo mesto Sabinov, v 20. storočí ho vlastnil barón Huszár, potom istý Szirmay a ako ostatný vlastník Ján Motura. Po 2. svetovej vojne ho spravoval Ján Blaščák. Mesto Sabinov v 19. storočí vlastnilo v osade Predšoma aj ďalší menší mlyn. Kde stál, dnes sa už nedá určiť.

 

Chotár – rozloha, chotárne názvy:

Chotár obce svojou rozlohou patrí medzi stredne veľké chotáre. Podľa údajov Slovenského štatistického úradu k 31.12.2002 jeho celková výmera bola 1022 ha. Z toho pripadlo na ornú pôdu 143 ha, na lesy 595 ha, na horské lúky a pasienky 156 ha, na záhrady a ovocné sady 29 ha, na vodné toky 5 ha, na zastavané plochy 41 ha, na ostatné plochy 53 ha. Samotný intravilán obce mal rozlohu 77 ha. Chotár Drienice susedí z juhu s chotárom Sabinova,

Čast chotára obce pred založením JRD

Čast chotára obce pred založením JRD

zo západu Červenej Vody, zo severozápadu a severu Olejníkova, zo severovýchodu Šarišských Sokoloviec a z východu Jakubovian. Chotárne názvy „Gacky, Pod Kamennu, Kúty, Vilči Dil, Čorný potok, Zadky, Pod hirku, Kozí horb, Za Dolinu, Na Hermanovej, , Svatojánske pole, Kapustnici, Pod Háj, Prok, Melcerovské zadky, Pahorok, Široky prílohy, Chrast, Stročinec, Lúčna, Forlang, Pší jarok, Kapolna, Šepeška, Za Malú huru, Pod Rentavu hurku“, názvy lesných pozemkov „Roveň, Latkov, Kočan, Bolčače, Tabalová, Suchá, Mostková, Dolky, Besná, Zaruba“ a ďalšie miestne názvy vo svojej väčšine svedčia jednoznačne o ich slovanskom pôvode.

Podľa obnoveného operátu katastrálneho územia Drienica odsúhlaseného Správou katastra v Sabinove s účinnosťou od 31.5.2004 platia v katastri obce nasledovné názvy nesídelných geografických objektov: Besna, Boguš, Bolčače, Briežok, Čeršľa, Diel, Dolky, Drienica, Galová, Groc, Háj, Husovec, Chrasť, Kajlarová, Kamenná, Kaplnka sv. Jána, Kočan, Kremence, Kúty, Lazy, Lúčna, Markoven, Melčerovské zadky, Mostková, Na lopate, Na madlačík, Na pahorku, Nižná kaplnka, Nižný Čierny potok, Obecná, Ortáše, Ondášová, Peniažková, Pivná, Pod Háj, Pod Hôrkou, Pod Javornou, Pod Kajlarovou, Pod štepy, Predná dolina, Skalný potok, Stročinec, Suchá, Narodenie Presvätej Bohorodičky, Veľká strana, Vlčia noha, Voľná, Vyšná kaplnka, Zabraňská, Zadky, Za Branisko, Zelená dražka a Šomka.

Názov obce:

Drieň obyčajný (Comus mas) zakvitnutý a plody

Drieň obyčajný (Comus mas) zakvitnutý a plody

Aj napriek tomu, že chotárne časti majú jednoznačne slovanský pôvod, najstarší názov obce (Šom, Šoma) vychádzal z maďarčiny. Pomenovanie „Som“ (čítaj Šom), neskôr prechýlené na tvar Šoma, označuje v maďarčine rastlinu drieň, drienky (plody). Obec Šoma spolu so v jej chotári zaniknutou osadou Kápolna vznikla na pôvodnej zemi Jakubovany z podnetu jakubovianských zemanov. A títo jej dali meno.

V tom čase nielen zemania, ale aj miestne obyvateľstvo Jakubovian (prakticky až do konca 18. storočia) bolo maďarské. Obyvatelia Šomy vo svojej väčšine však nikdy Maďarmi neboli. V roku 1948 sa názov obce zmenil na Drienica. Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku (Veda, Bratislava 1977) boli názvy obce v historickom priereze nasledovné: 1343 – Sum (Šum); 1427 – Som (Šom); 1786 – Soma (Šoma); 1808 – Saoma (Šoma); 1920 – Šoma; 1948 – Drienica.

Lokalizácia obce v stredoveku:

Z hľadiska lokalizácie Šomy (dnešnej Drienice) v stredoveku, je potrebné uviesť, že do obce sa dalo dostať zo Sabinova len cestou vedúcou korytom potoka Šomka. Prastará neskôr kráľovská cesta vedúca údolím Torysy z Potisia smerom na Poprad a do Poľska (dnes cesta I/68), z ktorej sa do Drienice odbočovalo, pokračovala za Sabinovom ďalej do Pečovskej Novej Vsi. Tu medzi P.N.Vsou a Červenicou – v podstate na dnešnom koridore I/68 – boli vybudované pohraničné obranné zátarasy.

Tu niekde prebiehala aj hranica medzi ostrihomskou arcidiecézou a jágerskou diecézou. V Pečovskej Novej Vsi ešte pred zásekmi, ak sa prudko odbočilo na sever, údolím potoka Ľutinka viedla horská cesta do Poľska, (niekedy označovaná aj ako stará horská kráľovská cesta) alebo stará cesta do Bardejova. Horská cesta potom v Ľutine v miestach dnešnej Baziliky minor (zasvätenej skonaniu – Zosnutiu Presvätej Bohorodičky) odbočovala smerom na západ popod Hanigovský zámok na kótu Forgáčka (970 m). Tu prekročiac hlavný hrebeň Čergovského pohoria, pokračovala ďalej na Livov a do Poľska. V Ľutine neodbočiac, stará Bardejovská cesta pokračovala ďalej údolím potoka Ľutinka cez Majdan, Podbaranie, Ambrušovce(2),(3), Čergov, Hertník až do Bardejova. Na Čergove sa ku nej pripájala cesta od Hradiska a Prešova. Z Čergova po hlavnom hrebeni cez sedlo Priehyba sa dalo dostať aj na kótu Forgáčka.

________________________________________________

(2) Pre nadšencov turistiky a objavovania uvádzame, že na východ od Hanigoviec bola v roku 1411 doložená existencia hory zvanej „Brána – Abranhegye“. V blízkosti nej, na jednej z uvedených ciest, zrejme musela existovať brána – zásek. Horu sa zatiaľ nepodarilo lokalizovať. Vzhľadom na určitú podobnosť slov Ambrušovce, Abran-hegye a skutočnosť, že sa bardejovská cesta práve v blízkosti Ambrušoviec vrezáva do úzkeho údolia, predpokladáme, že uvedený zásek sa mohol nachádzať práve pri tejto osade(?!) (3) Zaujímavá a podnetná je návšteva cintorína osady Ambrušovce. ________________________________________________

Zo starej Bardejovskej cesty v lokalite Podbaranie smerom na juh odbočovala lesná cesta. Táto cesta za osadou Baranie(4) za dnešným cintorínom tejto osady ústila na pre nás už tajomnú kamením dláždenú cestu prechádzajúcu lesom smerom na kótu Okrúhla. Asi 100m – 150m pred touto kótou (v lese nad osadou Baranie) je akoby umele navŕšený kopec s vyšším výskytom kameniva ako v okolitom teréne.

Možno sú to zvyšky tajomného hradu templárov, ktorý tu niekedy stál a o ktorom hovoria legendy. Z Čergova po hlavnom hrebeni po zelenej značke cez kótu Okrúhla sa dá dostať na Lysú horu. Z nej po modrej značke zídeme do rekreačnej oblasti a do samotnej Drienice.

Dejiny obce

Počiatky osídlenia Sabinova a blízkeho okolia spadajú do praveku do mladšej fázy staršej doby kamennej – paleolitu (40000 – 10000 pred n. l.). Prvé doložené osídlenie v blízkosti Drienice pochádzalo však až z neskoršej doby kamennej eneolitu (3500 – 1900 pred n. l.)

Dnes je lokalita toto sídliska pod vodami priehradnej nádrže na potoku Telek (za Lúčnou). Riečna niva Torysy bola osídlená aj v dobe bronzovej (1900 – 700 pred n. l.); avšak prvé historicky doložené obyvateľstvo – trácko-skýtske kmene – prišli na územie východného Slovenska až v staršej dobe železnej – halštatskej (700 – 400 pred n. l. ). Potom v mladšej dobe železnej – laténskej (400 pred n. l. – 0 ) tu žili Kelti. V staroveku v dobe rímskej (1. – 4. st. n. l.) údolie Torysy obýval ľud przeworskej kultúry. Etnicky patril ku germánskemu kmeňu Vandalov. ________________________________________________

(4) Za vzhliadnutie stoja zvyšky chalúp, ich svojská architektúra. Po namáhavej túre sa v osade možno osviežiť dúškom znamenitej chladivej vody priamo z horského prameňa.

Začiatkom 4. storočia n. l. pod tlakom etník z východu starogermánske kmene opustili územie Slovenska, presunuli sa do oblastí severnej Itálie; tu rozložili (západnú) Rímsku ríšu. Táto napokon r. 476 n. l. aj v dôsledku ich náporu zanikla. K nám, do uvoľneného mocenského priestoru, začali prenikať etniká zo severu a východu. Začalo sa obdobie sťahovania národov.

Začínal stredovek. Najprv do stredoeurópskeho priestoru prenikli Huni. Ich ríša dosiahla najväčší rozmach za panovania Atilu (434 – 453 n.l.). Po Atilovej smrti sa Huni stiahli za Dneper a ich ríša sa rozpadla. Za Hunmi nasledovali Slovania. Pravlasťou Slovanov bolo územie na sever od Karpát, na východ od riek Odry a Visly, na západ od Dnepra. Na severe ich územie ohraničovali Pripjaťske močiare. Slovanská pravlasť bola prevažne lesnatá, nížinatá, neboli tam žiadne väčšie hory. Lesmi pretekalo množstvo vodných tokov.

Praslovania sa živili poľnohospodárstvom, (pestovali najmä obilniny), chovom dobytka; boli zruční remeselníci (hrnčiari, tesári, tkáči). Živobytie si dopĺňali lovom, rybolovom, brtníctvom (vyberaním medu divých lesných včiel). Žili v občinách, rodoch. Pôda bola každoročne rozdeľovaná medzi rodiny. Na čele občiny stál staršina, kmeť. V prípade nebezpečenstva sa občiny spájali do kmeňov a tieto do kmeňových zväzov. Boli to pohania, polyteisti, verili v posmrtný život. Prvé vlny Slovanov dosiahli územie východného Slovenska zo severu cez Karpatské priesmyky niekedy na prelome 4. a 5. storočia.

Stretli sa tu so zvyškami germánskych kmeňov, ktoré s nimi splynuli. Južné a západné Slovensko osídlili kmene prichádzajúce z východu – juhovýchodu cez Maďarskú nížinu. Do nej prenikali povodím Tisy, keď predtým prekročili karpatské priesmyky. A tak územie Slovenska bolo koncom 5. – začiatkom 6. storočia už kompletne osídlené.

V r. 568 vtrhli do Podunajska Avari – nomádi zo západnej Sibíri. Podmanili si tamojších Slovanov. Tých využívali aj ako vojenskú silu pri svojich letných nájazdoch na Byzanciu a Franskú ríšu. V zimných mesiacoch prezimovávali u Slovanov. Patrilo im všetko, vrátane žien a dcér Slovanov. Franský kupec Samo sa postavil na čelo nespokojencov. V r. 623 si ho Slovania zvolili za kráľa. Samo v rokoch 623-624 porazil Avarov. Po jeho smrti v r. 658 sa jeho ríša rozpadla. Potom dobové pramene o Slovanoch 150 rokov mlčia. Až v r. 791 franský kráľ Karol Veľký (768-814) aj za pomoci Nitrianskeho a Moravského kniežatstiev definitívne porazil Avarov. (Avari potom postupne splynuli s miestnym obyvateľstvom.)

A tak na scénu dejín vstupuje Veľká Morava:

Prvá písomná zmienka o nej sa viaže k r. 828, kedy salzburský biskup Adalram na nitrianskom hrade za panovania kniežaťa Pribinu vysvätil prvý kresťanský kostol v strednej a východnej Európe. Moravské kniežactvo bolo v tom čase ešte samostatné. V r. 833 moravské knieža Mojmír zosadil Pribinu. Spojil obe kniežactvá, a založil tak prvý štátny útvar Slovanov na našom území – Veľkú Morava. Od r. 846 vládol na Veľkej Morave knieža Rastislav.

Ten vykázal franských kňazov, povolal slovanských vierozvestcov Konštantína a Metoda. Vláda Svätopluka I. (871 – 894), ktorý vystriedal Rastislava bola obdobím vrcholného rozkvetu Veľkej Moravy. Svätopluk reorganizoval spoločnosť i vojsko, dosiahol, že Veľká Morava sa stala „lénom Svätej stolice“, čím sa dostala na úroveň Východofranskej ríše. V r. 881 bol v Nitre založený prvý kláštor na Slovensku. Ríša územne zmohutnela. Na východe siahala až po rieku Uh. Východnú hranicu zabezpečovalo aj veľké slovanské hradisko v Užhorode. Východné Slovensko a Sabinovsko, ako svedčia mnohé odkryté hradiská a archeologické nálezy, bolo začlenené do Veľkej Moravy ešte za panovania Rastislava. Osídlenie našej oblasti sa i naďalej sústreďovalo predovšetkým na terasy Torysy. Mimo nich bolo osídlenie riedke, tvorili ho len ojedinelé rodové usadlosti, ktoré neboli organizované do väčších celkov.

Šoma ako nejaké súvislé osídlenie v tom čase s najväčšou pravdepodobnosťou ešte neexistovala. Na jej území sa rozprestierali lesy, (tzv. Čierny les). Taktiež sa donedávna predpokladalo, že kresťanstvo za čias Starej Moravy do našich končín nepreniklo. Novšie nálezy a výskum však potvrdili, že tomu bolo úplne inak.

Tiež potvrdili, že v oblasti materiálnej kultúry neboli veľké rozdiely medzi Slovienmi na východe a v centrálnych častiach Veľkej Moravy. O tom, že východné Slovensko patrilo do základného územia Veľkej Moravy svedčí aj existencia mnohých tunajších veľkomoravských hradísk – centrálneho hradiska „Zemplín“, tiež hradísk v Brekove, Spišských Tomášovciach, Dreveníku nad Spišskými Vlachmi, ale najmä hradiska na „Hradovej hure“ severne od blízkych Šarišských Sokoloviec. Hradisko na Hradovej hure vzniklo niekedy v polovici 9. storočia pri dnes už zaniknutej starobylej dedine Kuchňa.

Dnešné Šarišské Sokolovce – predtým Tolčemeš –Tothselmes – Tothsolyumus – vznikli poblíž tejto osady až v 14. storočí . Bolo to jediné slovanské hradisko s tak mohutnými rozmermi na Východnom Slovensku. Celý areál hradiska mal rozlohu 13,4 ha, bol obohnaný štyrmi obrannými valmi. Nálezy keramiky, železnej výzbroje a sídliskových objektov svedčia o tom, že hradisko okrem plnenia obrannej funkcie a funkcie refúgia, bolo aj významných remeselníckym centrom, možno aj správnym centrom Veľkej Moravy. Bolo osídlené ešte aj v 10. a 11. storočí, v 10. storočí pravdepodobne chránilo oblasť pred nájazdmi starých Maďarov.

Veľká Morava za vlády Kráľa Svätopluka:

Veľká Morava za vlády Kráľa Svätopluka:

Po Svätoplukovej smrti r. 894 na Veľkej Morave vládli jeho synovia Mojmír II., Svätopluk II. a údajne aj jeho tretí syn Preslav (v niektorých dokumentoch Predslav). Intrigy susednej Franskej ríše narúšali jednotu bratov a oslabovali ríšu.

Bratia niekedy v deväťdesiatych rokoch 9. storočia padli v bojoch s Maďarmi. Ale i tak Veľká Morava sa udržala do roku 907, kedy starí Maďari v troch bitkách pri Bratislave zvíťazili nad Bavormi a nad ich spojencami – veľkomoravskými oddielmi. A tak začalo budovanie Uhorského štátu. Prvé voje starých Maďarov prenikli do Karpatskej kotliny už v r. 862. Na jeseň 895 kmeňový zväz starých Maďarov prekročil Karpaty a v r. 896 sa usadil na pomerne vyľudnenom území hornej Tisy.

Spočiatku sa dobyvatelia správali pokorne. Ku kráľovi Svätoplukovi vyslali poslov so žiadosťou o možnosť dočasne sa usadiť na tomto území. Predložili mu dary – 12 bielych koní, 12 tiav, otrokov a drahé kožušiny(5). Svätopluk ich žiadosti vyhovel. Maďari postupne preberali kultúru a spôsob obrábania pôdy od svojich vyspelejších susedov. V roku 974 Arpádov pravnuk Gejza (972 – 997) prijal s celou svojou rodinou krst a zjednotil maďarské kmene pod jedinú vládu.

Svätý Štefan – Štefan I.

Svätý Štefan – Štefan I.

Jeho syn Štefan I. (997 – 1038) dokončil toto zjednotenie a v roku 1000 bol korunovaný za prvého uhorského kráľa. Založil Ostrihomské arcibiskupstvo, viacero biskupstiev a farností. Už v prvých rokoch jeho vlády sa Slovensko stalo súčasťou Uhorského štátu. Okolo r. 1000 rozdelil Uhorsko na správne jednotky tzv. komitáty.

Neskôr sa z nich vyčlenili župy. Napr. v roku 1272 sa z pôvodného Abovsko-novohradského komitátu vyčlenila Šarišská župa. Jej sídlom bol Šarišský hrad, od roku 1647 mesto Prešov. Župný systém Svätý Štefan – Štefan I. u nás pretrval až do roku 1922. Na východnom Slovensku bola expanzia Uhorského štátu smerom na sever pomalšia ako na západe krajiny. Pri strategických cestách, ktoré tu boli od nepamäti, sa budovali hraničné záseky, pri nich sa rozmiestňovali maďarské posádky, tzv. stráže. Neskôr mýtne stanice.

V oblasti východného Slovenska ich bolo okolo desať. Postupne sa formovali, vytyčovali hranice. Uhorsko malo dvojité hranice, štátne(6) a obranné. Za vlády Samuela Abu (1041 – 1044) boli hranice kráľovstva posunuté na sever do Košickej kotliny. Do Šariša boli presunuté až na prelome 11. a 12. storočia. Vtedy sa ustálila nová obranná hranica idúca od južného okraju Vihorlatu cez dnešné Strážske, Vranov nad Topľou, Hanušovce; ďalej smerom severne od Chmeľova medzi obcami Tulčík a Raslavice k južnému okraju Čergovského pohoria(7).

V priebehu 12.– 13. storočia sa pozdĺž tejto obrannej línie budovali hrady, po tatárskom vpáde hrady kamenné. Táto obranná línia v našej oblasti končila na sútoku potoka Ľutinka a riečky Torysa medzi dnešnými obcami Pečovská Nová Ves a Červenica. Tu bol vybudovaný aj nový obranný zásek. Neskôr od konca 13. storočia po zrušení strážnych stanovíšť, kedy záseky prestali už plniť svoju pôvodnú obrannú funkciu, tu bolo zriadené mýto. Pre úplnosť uveďme, že štátna hranica Uhorska v tom čase viedla po hrebeňoch Karpát. Vpád Mongolov – Tatárov sa uskutočnil vo dvoch vlnách. V rokoch 1241-1242 bol obrovskou katastrofou pre celú krajinu.

Tatári plienili, okrem mladých žien a remeselníkov vraždili prakticky všetkých bez rozdielu. Ich vyčíňaniu zabránila až smrť ich chána Ögedeja. Rozhodovania o následníkovi sa museli zúčastniť všetci velitelia hôrd. A tak Tatári v roku 1242 odtiahli. Po ich odchode bolo Uhorsko spálenou zemou. Bola vyvraždená viac ako polovica obyvateľstva, vypálené osady, neobrobené polia, k tomu v závere roka 1242 vypukol hladomor. Druhý vpád v roku 1285 bol ničivý najmä pre územie východného Slovenska. (Pozri ďalej!) ________________________________

(5) Táto skutočnosť sa neskôr stala zdrojom legendy, živenou najmä iredentou, podľa ktorej Svätopluk predal krajinu Maďarom za bieleho koňa. (6) Oficiálna štátna hranica medzi Uhorskom a Poľskom viedla po hlavnom hrebeni Karpát. Medzi oboma hranicami bola zem nikoho. Ťažko pripustiť, ako uvádzajú niektoré pramene, žeby toto územie bolo ľudoprázdne. Možno sa zhodnúť na tom, že bolo len riedko osídlené. Po druhom tatárskom vpáde to však postupne prestalo platiť. (7) Horské hrebene a rieky boli prirodzenou prekážkou postupujúcim vojskám. Hranica v oblasti Čergovského pohoria preto iste viedla po jeho hrebeňoch. Hanigovský hrad bol jedným z obranných hradov (a iste aj strážnym hradom strategickej cesty.) V roku 1411 na východ od tohto hradu bola doložená existencia hory zvanej „Brána – Abranhegye“. Keďže v názve ide o hegy („heď“) – vrch, kopec; muselo ísť o inú bránu, iný zásek ako ten, ktorý bol vybudovaný pri Toryse. Možno išlo o zásek na ceste idúcej popod Hanigovský zámok do Livova a Poľska, možno o zásek na starej bardejovskej ceste niekde pod Čergovským sedlom. Horu sa zatiaľ nepodarilo lokalizovať. Pozri aj (2).

Belo IV. (1235 – 1270), vtedajší panovník, po prvom tatárskom vpáde si upevnil svoju moc, šľachtu si zaviazal štedrými darmi, budoval kamenné hrady, dával privilégia mestám, prizýval kolonistov najmä zo západnej Európy, poskytoval im úľavy. Napr. prvá písomná zmienka o Nemcoch v Sabinove je z r. 1248. Táto zmienka je pre nás zaujímavá predovšetkým preto, lebo nemeckí kolonisti spravidla postupovali po stopách staršieho osídlenia.

Svedčí teda o tom, že v okolí Sabinova už pred rokom 1248 musela existovať stará kultúrna pôda, polia a polianky starých osád. Šoma (Drienica) však v uvedenom období ako obec ešte neexistovala alebo aspoň nebola jedným z významnejších sídlisk. Totiž v prvej písomnej zmienke o Sabinove v listine kráľa Bela IV. z 23. februára 1248 sa okrem Sabinova uvádzajú mená ďalších pätnástich šarišských obcí, ktoré odvádzali desiatok jágerskému biskupovi a teda boli samostatnými farnosťami. Šoma, ale ani Jakubovany a Kapolna, medzi týmito obcami nefigurovali.

Všetky v listine vymenované obce sa nachádzali na terasách Torysy alebo v okolí Prešova. Výšinné polohy sa začali osídľovať až niekedy v 2. polovici 13. storočia, pravdepodobne až po druhom plienení Tatárov. Medzi takéto výšinné lokality je možné zaradiť aj lokalitu v rekreačnej chatovej oblasti Drienica, kde pri úprave terénu sa našli tri kusy rotačných žarnovov s kruhovým stredovým otvorom vyrobené z andezitu. Podľa mnohých bádateľov táto lokalite však pred 14. storočím nemohla prerásť v dedinskú usadlosť. Po smrti Belu IV. vládol v Uhorsku jeho syn Štefan V. (1270 – 1272). Po ňom Ladislav IV. – Kumánsky (1272 – 1290). Ladislav svojím spôsobom života inklinoval ku pohanským Kumánom(8).

Dostal sa tak do rozporu s pápežskou kúriou, uhorskou šľachtou a postupne z časti aj s Kumánmi, ktorých pôvodne preferoval ako protiváhu vlastnej šľachty. A tak si Ladislav prizval na pomoc Tatárov, ktorí v rokoch 1285, 1287 a 1288 strašne vyplienili východné Slovensko. Tatárske voje v roku 1285 prenikli aj do údolia Torysy.

Dobyli Šarišský hrad a dostali sa až do oblasti dnešných Lipian. Tunajšie obyvateľstvo si hľadalo útočište na hrade Kamenica a v hustých lesoch Čergova. Legendy o Oltár Kameni (pozri ďalej) svedčia o tom, že v tých časoch horské oblasti i v našom regióne zostali pred vyčíňaním Tatárov uchránené. Mnohí ľudia, ale pochopiteľne nie všetci, si zachránili životy, ale územia, ktorým Tatári i pri tomto druhom vpáde prešli, boli spustošené a všetko podľahlo skaze. Za tejto situácie kráľ a šľachta dopĺňali už existujúce sídla novými osadníkmi, zakladali nové dediny, podporovali mestá … tak, ako tomu bolo aj po prvom tatárskom vpáde. Prvopočiatky Drienice: Podnety na zakladanie nových dedín dávali zemepáni, aby sa na ich panstvách zvýšili počty sedliackych usadlostí, a tým aj ich príjmy.

Pre nové dediny vymedzili dovtedy nevyužívané, zväčša zalesnené údolia na okrajoch vtedajšieho osídlenia. Neobsadzovali ich však poddanými z vlastného panstva , ale verbovali pre ne sedliakov – a tým mnohokrát i zbehov – zo susedných panstiev, stolíc, poprípade z Poľska – Malopoľska a Haliča(9). Sedliakov získavali verbovači (spravidla mešťania), ktorí sa potom v nových osadách stávali tzv. šoltýsmi . Všetko sa dialo na základe písomných zmlúv, v ktorých boli vymedzené práva budúcich osadníkov, vrátane šoltýsa, ako aj ich povinnosti voči budúcim zemepánom. Tieto práva bývali odvodené od práv mešťanov spišských a šarišských miest s nemeckým obyvateľstvom. (Odtiaľ nemecké právo). _______________________________________________________

(8) Kumáni – národ pôvodne od Altaja. V 11. storočí ovládali územie od Kaspického mora po Uhorsko. Pod tlakom Mongolov požiadali Belu IV. o azyl. Usadili sa na územiach medzi Dunajom a Tisou. Po tatárskom vpáde v centrálnej časti Uhorska v okolí Dunaja. Kumáni boli skvelí bojovníci, o ktorých sa opierali mnohí panovníci. Stali sa pravidelnou súčasťou uhorského vojska. Postupne splynuli so staromaďarmi a uhorskou spoločnosťou. (9) Ide o dve zo 16 poľských vojvodstiev. Malopoľsko – vojvodstvo v južnom Poľsku malo a má sídlo v Krakove. Halič – bolo historické vojvodstvo v juhovýchodnom Poľsku a na severozápadnej Ukrajine so strediskom vo Ľvove.

Nemecké – tiež zákupné alebo emfyteutické (dedičné) právo bola forma právneho usporiadania medzi vlastníkom pôdy a jej držiteľom v stredoveku. Majiteľom pôdy bol zemepán. Roľníci si od neho pôdu prenajímali. Za prenájom platili pravidelné dávky alebo pracovali na vrchnostenskej pôde. Poplatok či stanovená práca záviseli od veľkosti lánov. Odvádzali tiež ročnú daň kráľovi, desiatok cirkvi. Základným právom roľníckych novousadlíkov vo vznikajúcej dedine bolo oslobodenie od akýchkoľvek povinností voči zemepánovi a kráľovi počas prvých 10 – 20 rokov.

Medzi práva nájomcov patrilo tiež právo odsťahovať sa z dediny, ak si splnili povinnosti voči zemepánovi a predali alebo ponechali obydlia v dedine (tzv. zákupné právo). Roľníci tiež mohli získať pôdu dedične. Mohli sa slobodne rozhodnúť, komu pôdu odkážu. Tak to bolo aspoň v počiatkoch, neskôr sa pomery pritvrdili. V r. 1514 bolo uzákonené nevoľníctvo – večné pripútanie poddaných ku pôde.

Šoltýs bol zakladateľom alebo sprostredkovateľom osídlenia obce na základe nemeckého, (ale i valašského práva)(10). Na základe písomnej zmluvy získal šoltýs na založenie novej alebo osídlenie starej spustnutej osady výsady, ktoré mu zabezpečovali výhodné majetkové pomery (napr. mohol si ponechať šestinu z dane roľníkov odvádzanej zemepánovi, alebo dostával najlepší lán poľa, z ktorého nemusel odvádzať dávky, mohol mať mlyn, krčmu, mohol loviť ryby, zverinu a pod.). Šoltýsi sa stávali dedičnými richtármi, mali rozhodovacie a súdne právomoci.

Ich povinnosťou bolo dozerať na to, aby roľníci riadne vyplatili ročnú daň a odovzdali naturálie zemepánovi, vyplatili ročnú daň kráľovi. Pozývali osadníkov, rozdeľovali pôdu, boli výkonnou zložkou medzi zemepánmi a poddanými. Zemepáni postupne obmedzovali právomoci šoltýsov, obzvlášť po uzákonení nevoľníctva v roku 1514.

V 2. polovici 17. storočia boli už takmer bez výsad. Po urbárskej regulácii v roku 1767 (tzv. Tereziánsky urbár), ktorý zjednotil dávky a povinnosti poddaných podľa výmery ich pôdy, inštitút šoltýsa zanikol. Je historicky doložené, že táto na tú dobu (13. a 14. storočie) pokroková úprava majetkových a výrobných vzťahov, sa okrem Slovákov a Čechov u iných slovanských národov prakticky neuplatňovala. V Uhorsku sa zákupné právo uplatňovalo len pre Nemcov a Slovákov; v prostredí Rusínov, Rumunov, Chorvátov a iných etník tento systém nepoznali.

Medzi Maďarmi bol rozšírený len na západ od Dunaja. V každom prípade Šomu zakladali a budovali naverbovaní roľníci, na čele so svojím šoltýsom. Oblasť, z ktorej prišli, nepoznáme. Je isté len to, že išlo o starobylé slovanské, najskôr poľské etnikum. Možno sa oprieť aj o fakt, že začiatkom 14. storočia obec Jakubovany vlastnili zemania zvaní Lengyel – v preklade z maďarčiny Poliak – Poliaci. Takisto Šarišské Sokolovce v 2. polovici 13. storočia a začiatkom 14. storočia patrili zemanovi poľského pôvodu(11). V osade Kapovňa koncom 14. storočia mal kúriu zeman Poch (Poč). Podľa mena išlo o poľský rod. Je možné, že verbovači z nášho regiónu boli nasmerovaní práve na poľské územia – Malopoľsko, Halič, ale či tomu bolo skutočne tak, nevieme. ______________________________________________________

(10) Valašské právo bolo právo obcí, ktoré vznikli valašskou kolonizáciou. Nie je to však prípad Drienice. Valasi na určitý čas boli oslobodení od všetkých poddanských povinností, neskôr od platenia cirkevných desiatkov a roboty. Za to museli strážiť cesty, hranice a vykonávať vojenskú službu. Od 2. polovice 16. storočia v procese utužovania nevoľníctva ich práva postupne zanikali. (11) V 2. polovici 13. storočia a začiatkom 14. storočia žil v Šarišských Sokolovciach zeman Jakub, zvaný Poliak. Ten mal syna Petra. Tento po otcovi zdedil časť majetku, prv patriaceho k Sokolovciam. Z iniciatívy Jakuba sa na tomto majetku postupne usadzovali poddaní. Vznikli Jakubovany. V 1. polovici 14. storočia sa v kúrii však usadili zemania, ktorí používali maďarské názvy dediny ešte aj v 15. storočí – i neskôr. V 15. a v 16. storočí to postupne boli zemania z Úpora, Zápoľskovci, Baranovci, Vernerovci, Tordaiovci, Melcerovci …)

Z materiálov Maďarského štátneho archívu v Budapešti sa dozvedáme, že ešte v 16. storočí v r. 1565 spomedzi 15 poddaných sedliakov a 5 želiarov v obci, osem malo jednoznačne starobylé slovanské, najskôr poľské mená, štyria nemecké osobné mená, jedno maďarské osobné meno a sedem osobných mien bolo neistého pôvodu. Z nich minimálne dve sa zdajú skôr slovanského ako iného pôvodu. Ako uvádza bádateľ Uličný, nič nenasvedčuje tomu, žeby krstné a osobné mená obyvateľov Šomy v r. 1565 boli rusínskeho pôvodu. A to už bol koniec 16. storočia, kedy končila valaská kolonizácia.

Ňou do oblasti Karpát prichádzali etniká zo Sedmohradska, Srbska, Poľska, ale najmä ukrajinské etnikum, označované ako Rhutenus – Rusíni. (Ako valaská obec pod Čergovským pohorím sa uvádza obec Hradisko). Roku 1411 sa spomína aj osídľovanie tzv. lazov severne od Sabinova. Konkrétne osady „Laz“ na sever od cesty Ľutina – Hanigovce a „Kozí vrch“ neďaleko od nej. Lazy, drobné kúsky oráčiny, ukryté v lesoch, zakladali zbehnutí poddaní, ktorí sa chceli oslobodiť od zvýšeného feudálneho útlaku. Keď únik doma nebol bezpečný, usadzovali sa naši poddaní na poľskej strane karpatských lesov a odtiaľ zase poľskí a ukrajinskí poddaní v uhorských lesoch.

Takto pravdepodobne vznikli aj osady Baranie v údolí na severovýchod pod Lysou horou a Ambrušovce juhozápadne pod Čergovom. V prípade týchto štyroch sídel nemožno hovoriť o valaských osadách, už len z toho dôvodu, že sa ani nezachovali v zoznamoch stredovekých obcí Šarišskej stolice a ich charakter je neistý. Možno však predpokladať, že ich vplyv, najmä osád Baranie a Ambrušovce na život Šomy bol zanedbateľný.

Prvé písomné správy o Drienici:

Dedina Šoma a zaniknutá Kapovňa (Kapolna), ako sme už uviedli, vznikla na pôvodnej zemi Jakubovany. V tejto obci bol už v čase vyberania pápežských desiatkov v rokoch 1332 – 1335 kostol a farár(12), ktorý tieto desiatky odviedol. Šoma a Kapovňa boli v tom čase filiálkami rímsko-katolíckej farnosti Jakubovany. Rok 1332 je preto možné chápať aj ako rok zmienky o Šome, nakoľko dejiny uvedených troch obcí sú úzko späté. Aj v darovacích listinách a v ďalších dokumentoch zo 14. storočia sa uvedené tri obce spomínajú spoločne. Konkrétne. Kráľ ľudovít I. v roku 1372 daroval zemanovi Mikulášovi zvanému Chirke (Čirke) a jeho príbuzným dediny Jakubovany, Šomu a Kápovňu… .

V rozsudku palatína Štefana z roku 1391 bol uzavretý dlhý spor o Jakubovany, Kapovňu a Šomu… . V roku 1401 tieto dediny kúpili… atď. Pozoruhodná je aj Notárska listina s názvom „Súdny spor medzi farármi Toryského dištriktu v Šariši s jágerským biskupom Čanádom a jeho nástupcom Mikulášom o cirkevné desiatky a o duchovnú správu nad týmto územím“. Notársku listinu zostavil v rokoch 1331 – 1332 v poľskom Novom Sączi verejný notár Ján z Gostyňa. Listina sa našla v Spišskej Kapitule. Súdny spor sa konal v Novom Sączi z rozhodnutia pápežskej kúrie.

___________________________________________________

(12) Zemania z Jakubovian dali koncom 13. resp. začiatkom 14. storočia postaviť gotický kostol, v ktorom v tridsiatych rokoch 14. storočia pôsobil farár Ján. Kostol po prestavbách stojí doteraz.

Na súde sa riešila sťažnosť farárov z Toryského dištriktu z roku 1329, ktorí protestovali proti násilnému zabratiu cirkevných desiatkov z uvedeného dištriktu a uväzneniu niektorých farárov jágerským biskupom Čanádom. Ten si robil nároky na začlenenie dištriktu do svojho biskupstva, hoci dištrikt patril oddávna pod cirkevnú správu Spišského prepošstva, teda pod správu Ostrihomského arcibiskupstva. Hoci pápežský súd rozhodol v prospech farárov zo Šariša, uznal vinu jágerského biskupa a za spáchané násilie a škody mu udelil pokutu, rozsudok nenadobudol právoplatnosť.

Jágerský biskup Čanád sa medzitým stal ostrihomským arcibiskupom. O štyri roky neskôr síce prepustil správu Toryského archidiakonátu biskupovi v Jágri, ale s podmienkou, že desiatky z tohto územia sa naďalej budú odovzdávať Spišskej Kapitule. Pre nás je rozhodujúce, že v tejto notárskej listine je potvrdená existencia kostola a farnosti v Jakubovanoch a v ďalších obciach Šariša už v roku 1332(13). Prvá priama explicitná písomná správa o Šome pochádza však až z roku 1343. Vtedy išlo o dohodu medzi zemanmi Petrom zo Svinie (obec patrila panstvu Svinia) a Ladislavom z Méry, podľa ktorej bol Ladislav povinný sa do roka zo Šomy odsťahovať. Z obsahu listiny vyplýva, že Ladislav mal v Šome kúriu (zemiansku usadlosť), že teda obec už musela existovať aspoň dve – tri desaťročia pred spísaním uvedenej dohody.

Obec potom ešte v 14. storočí na krátky čas získali Cudarovci. V roku 1391 v listine – rozsudku palatína Štefana sa zas dozvedáme, že bol uzavretý dlhodobý spor o Jakubovany, Kapovňu a Šomu medzi Petrom, synom Čirkeho (Chyrke) z Idy a Počom (Poch), synom Beňadika z Kapovnej. V rozsudku sa obe strany odvolávali na staršie listiny z rokov 1372 – 1376. Podľa tohto rozsudku mali zostať všetky tri dediny v rukách pôvodných majiteľov – Poča a Antona, ako aj Jakuba, syna Mikuláša. V listine sa uvádzajú aj richtári uvedených troch obcí. Onedlho v roku 1401 tieto dediny kúpili synovia Imricha, syna Gála z Úpora v Zemplínskej stolici. Majitelia obce, ako aj jednotlivých port ( dvorov – usadlostí) sa rýchlo striedali.

V 14. – 16. storočí tu vlastnili majetky zemania zo Svine, Jakubovian, Úpora, Šomy, Šemše, Cudarovci, Wernerovci, Melcerovci. V roku 1544 časť obce kúpilo mesto Bardejov, časť obce patrila Bornemiszovcom. Majetky boli dávané do záloha. R. 1544 odkúpilo mesto Sabinov od bardejovského občana Petra Barana a jeho syna Martina polovicu dedín Jakubovany, Šoma a prédium (majer) Pustakapolna, aj s poddanými za 700 zlatých(14). Nasledovali spory so šľachtou, zemepáni protestovali proti tomuto prevodu. A tak Maximilián II. v roku 1571 znova potvrdil , že majetok bol riadne odkúpený a skutočne patrí mestu Sabinov.

V roku 1572 prebehla introdukcia (zápis) a štatúcia (faktický reálny spôsob odovzdania) majetku. Poddaní zakúpených dedín odvádzali mestu Sabinov ako svojmu zemepánovi ročnú daň v peniazoch, naturáliách a podľa potreby mesta boli zrejme využívaní aj na rozličné sezónne práce. Napr. Orkucany v roku 1566 zaplatili ročnú daň 25 zlatých, Jakubovany 13 zlatých a Šoma 6 zlatých. _________________

(13) Rok 1332 je rokom ukončenia súdneho sporu, je rokom zverejnenia notárskej listiny a tým i rokom potvrdenia existencie farnosti Jakubovany, do ktorej s pravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou patrili ako filiálky Šoma a Kapolna. Z kontextu notárskej listiny a ďalších dokumentov tiež vyplýva, že Šoma i Kapovňa ako osady museli existovať už pred rokom 1332. (14) Pre porovnanie uveďme, že mesto Sabinov v roku 1546 kúpilo celé Orkucany za 1614 zlatých.

Osada Kapovňa (Kapolna):

Osada Kapovňa (Kapolna):

V pozadí Lúčna. Pod ňou súvislý pás stromov – úvoz s Jaročkom, (Potok pokračuje do Sabinova, kde oddeľuje sídlisko Juh od Orkucian,) Úvoz a jeho okolie je lokalitou zaniknutej osady Kapovňa (Kapolna).

 

Bolo stredoveké dnes už zaniknuté sídlo v južnej časti chotára Drienice v chotárnej časti Kapolna na hranici s chotárom Sabinova. Tu v hlbokom úvoze medzi Rentavou hôrkou a Lúčnou sa dajú ešte i dnes nájsť umelo vytvorené terasy, na ktorých mohli stáť obydlia a hospodárske stavby. Osadou pretekal bezmenný(15) potok prameniaci v Stročinci. S touto lokalitou sa spája aj romantizovaná legenda, o ktorej budeme písať na inom mieste.

Prvá písomná zmienka o Kapovni pochádza z roku 1372, kedy kráľ Ľudovít I. daroval zemanovi Mikulášovi Chirke a jeho príbuzným dediny Jakubovany, Drienica a Kapovňa. Mikuláš predtým informoval kráľovskú kanceláriu v tom zmysle, že spomínané dediny pôvodne patrili ku kráľovským majetkom panstva hradu Šariš, avšak akísi zemania ich zabrali. Táto informácia nebola pravdivá. Proti donácii (daru) preto protestovali dovtedajší vlastníci Kápovne. Napokon Ľudovít I. v roku 1376 vrátil Kápovňu zemanom z Jakubovian.

Keďže tieto písomnosti zachytili Kápovňu v štádiu jej trvania, možno predpokladať, že osada vznikla už niekedy v 1. polovici 14. storočia. Pre pomenovanie osady sa v 14. a 15. storočí používal tiež názov Kapolna – Kápolna – kaplnka. To značí, že v blízkosti sídla stála kaplnka. Dnes po nej niet ani stopy. Koncom 14. storočia mal v Kapovni kúriu zeman Poch a jej názov používal v predikáte.

Poch s príbuznými z Jakubovian Kapovňu predal zemanom z Úpora. Kúpu potvrdil v roku 1401 kráľ Žigmund. V roku 1427 boli tunajší sedliaci okrem richtára zdanení od 14 port, takže Kapovňa bola stredne veľkou dedinou. V roku 1436 Štefan z Úpora zálohoval Kapovňu Michalovi Pochovi zo Žehry, neskôr aj Beňadikovi z Terne. Poddaní sídlisko postupne opúšťali, až koncom 15. resp. začiatkom 16. storočia zaniklo.

V roku 1544 už dokázateľne nejestvovalo. Odvtedy, po kúpe od Petra Barana (v r. 1544) patril kapovniansky majetok zväčša mestu Sabinov. Na miestach tejto osady do konca 18., resp. do začiatku 19. storočia stával majer, ktorý patril mestu Sabinov.

Traduje sa, že nad Vyšnou Kapolnou boli cirkevné pozemky, ktoré si bolo možné zakúpiť ešte začiatkom 20. storočia. Z ďalších kusých zmienok o Kápovni ešte uveďme, že v rokoch 1615, 1616 sa sabinovskí mešťania sťažovali na súdnej stolici na šľachticov Melcerovcov. Ich poddaní z Jakubovian im mali na sabinovskom majetku Kapovňa zajať dobytok a vyrubovať tamojší les.

_______________________________________________

(15) V Sabinove ho miestni nazývajú Orkucanský jarok. Je hranicou medzi Sabinovom a jeho miestnou časťou

Orkucanmi. Aj v ďalšom texte sa zmienime o viacerých skutočnostiach týkajúcich sa histórie obcí Drienica a z časti aj Kapovňa. Predtým je však potrebné si uvedomiť, že na životnú úroveň ich obyvateľov (výšku daní, odvodov, objem ich prác), pre ich materiálne postavenie nebolo rozhodujúce ani tak, ktorý zemepán vlastnil pôdu, ktorú si oni od neho prenajímali; ako skôr stav krajiny, usporiadanosť pomerov; vnútorný poriadok … alebo naopak, chaos vojnových čias.

Husitské hnutie na Slovensku. Bratríci:

Dňa 6. júla 1415 bol v Kostnici upálený Ján Hus. V Čechách sa začali otvorené nepokoje proti kléru a rehoľníkom. V rokoch 1420 – 1431 sa proti husitom uskutočnilo päť križiackych výprav, všetko neúspešných. Husitstvo sa následne nevyhlo vnútorným rozporom, ktoré viedli k jeho skaze. 30. mája 1434 v bitke pri Lipanoch (v Čechách juhovýchodne od Českého Brodu) sa stretli radikálni Táboriti a Sirotkovia s umiernenými Kališníkmi; na strane Kališníkov stálo aj katolícke vojsko.

Radikáli boli na hlavu porazení. Bol to začiatok konca husitského hnutia. Husitskí bojovníci potom ako žoldnieri bojovali na rôznych kolbištiach Európy. Husiti po víťazstvách nad križiakmi začali s praxou tzv. spanilých jázd, t.j. vojenskou expanziou na územia susedných krajín vrátane Slovenska.

Na svojej poslednej spanilej výprave v apríli 1433 vtrhli z Poľska od Krakova aj na východné Slovensko Ich šíky v sile asi 7 tisíc až 8 tisíc pešiakov, 700 jazdcov, 300 bojových vozov vyplienili západný Spiš až po Spišskú Novú Ves vrátane kláštora cistercitov v Spišskom Štiavniku, kláštora kartuziánov na Skale útočiska. Dobyli Kežmarok a tak zbíjajúc sa postupne vrátili cez Vlársky priesmyk do Čiech. Do Šariša údolím Torysy k Sabinovu, poprípade ďalej, podľa všetkého neprenikli. Do Šariša ale v roku 1438 vnikli poľské vojská. Zmocnili sa hradov v Brezovici a v Kamenici.

Ich výprava bola však neúspešná, v konečnom dôsledku oslabila vojenskú silu a postavenie oboch krajín – Uhorska i Poľska. V Uhorsku po smrti Žigmunda Luxemburského a krátkej vláde Albrechta II. (1437 – 1439) sa o uhorskú korunu uchádzal poľský kráľ Vladislav a vdova po Albrechtovi kráľovná Alžbeta. Kráľa Vladislava podporovala časť uhorskej šľachty vedená Janom Huňadym. Táto v júli 1440 presadila zvolenie Vladislava za uhorského kráľa(16). Vládol ako Vladislav I. (1440 – 1444).

Záujmy Alžbety a jej syna Ladislava – Pohrobka (narodil sa štyri mesiace po smrti svojho otca) zverila kráľovná vdova Jánovi Jiskrovi z Brandýsa. Ján Jiskra na čele asi päťtisíceho vojska, pozostávajúce prevažne z bývalých husitských bojovníkov – táboritov, obsadil stredoslovenské banské mestá, Spiš, časť východného Slovenska, Kremnicu… Obsadením Kremnice získal zdroj kvalitných dukátov pre svojho chránenca. Obsadením časti východného Slovenska zas znemožňoval Vladislavovi spojenie s Poľskom. Vladislav v Uhorsku vládol, ale jeho moc bola oslabená. Po smrti Alžbety (1442) sa Jiskra stal hlavným veliteľom vojsk Ladislava Pohrobka. ___________________________________

(16) Dôvodom bolo turecké nebezpečenstvo a požiadavka, aby na čele krajiny stál dospelý kráľ, ktorý by dokázal organizovať účinnú obranu

Nakoniec po smrti Vladislava, ktorý padol v bitke s Turkami pri Varne 10.11.1444, uhorské stavy uznali Ladislavove nároky na uhorský trón. Ján Jiskra sa stal jedným zo siedmich kapitánov(17), ktorí následne dva roky spravovali Uhorsko. V roku 1446 ale regentom (miestodržiteľom) Uhorska sa stal Ján Huňady. Nasledovali roky neustálych konfliktov, vojenských stretov, medzi ním a Jánom Jiskrom. Až napokon v roku 1453 bol Ladislav Pohrobok korunovaný za uhorského kráľa. Paradoxne aj na podnet kráľa Ladislava bol Jiskra ako nežiaduca osoba prinútený opustiť Slovensko. Jeho vojská sa potom pridali k bratríkom. „Bratríci“(18) bol vojenský spolok, ktorý ešte v roku 1448 vytvoril z bývalých husitských bojovníkov, z mestskej chudoby a bývalých poddaných Peter Aksamit. Aksamit bol pôvodne jedným z najšikovnejších a najúspešnejších veliteľov Jiskrovho vojska.

Bojoval po boku Jiskru pri obhajobe kráľovských nástupníckych práv Ladislava Pohrobka, pritom bol však viac naklonený pôvodným husitským myšlienkam ako Jiskra(19). Bratríci síce pomáhali Jiskrovi, ale tvorili akúsi samostatnú spoločnosť. Peter Aksamit zriadil svoje sídlo na hrade Plaveč. Odtiaľ organizoval šarišských poddaných a prepadával s nimi obchodné karavány na cestách horného Šariša. Po roku 1453 si bratríci vybudovali poľný tábor aj pri Sabinove. V roku 1458 Peter Aksamit velil už 36 poľným táborom a hradným pevnostiam (vrátane Kamenice, Hanigoviec, Šariša a ď.).

Uhorské vojská si spočiatku s vyčíňaním bratríkov nevedeli dať rady. Preto mestá i zemepáni organizovali vlastnú obranu, najímali žoldnierov. Zvyšovali tým odvody, dane, poplatky, roboty pre sedliakov. Pre sedliakov sa tak bratríci stávali akoby osloboditeľmi. Nebolo to však až také jednoduché a jednoznačné. Bratríci nedostávali žold a tak sa uchyľovali k plieneniu kostolov, kláštorov (zrejme, ako ináč, v mene šírenia nového náboženstva) a domov bohatých. Menšie skupiny však nedokázali prelomiť obranu miest, kláštorov a tak museli lúpiť i u poddaných. Bratríci sa jednoznačne živili bojom a lúpežami. To v konečnom dôsledku zhoršovalo situáciu domáceho obyvateľstva.

A inak to nebolo ani s obyvateľmi Šomy, Kápovne, či iných dedín. Úpadok bratríckeho hnutia nastal až po smrti Ladislava Pohrobka (1457) a po korunovácii kráľa Mateja I. – Korvína (1458 – 1490). Matej 21. mája 1458 v bitke pri Blatnom Potoku bratríkov porazil. V boji padol aj Peter Aksamit.

Jadro odporu v Šariši sa potom sústredilo okolo Petra z Radkova, ktorý mal v moci Hanigovský, Brezovický a ďalšie hrady. Veliteľom Šarišského hradu bol Matej z Kněžíc. Kráľovské vojská v roku 1459 na tieto bašty bratríkov zaútočili, ale hrady sa im ešte nepodarilo obsadiť. Dobyli však Sabinov, v ktorom si zriadili svoj hlavný stan. Mešťania im aktívne pomáhali. „Českí zbojníci“(20) na odvetu potom v roku 1461 prepadli a vypálili mesto. Vyhorel aj farský Kostol sv. Jána Krstiteľa. Následne ešte v tom istom roku uhorské vojsko obnovilo útoky proti hradom Šariš a Hanigovce, na ktorých stále zotrvávali české posádky.

Tieto posádky sa po urputných bojoch vzdali a to bol koniec bratríckeho hnutia na východnom Slovensku. Husitské vpády spôsobili Slovensku nesmierne škody. Horeli hrady, mestá, dediny. Zničilo sa mnoho kostolov, kláštorov. Rabovanie a vyčíňanie bratríkov prinieslo nášmu regiónu ekonomické, morálne a kultúrne straty, bezprostredne sa dotklo i obyvateľstva poddanských dedín.

________________________________________________

(17) Jedným zo siedmich kapitánov bol aj Ján Huňady. (18) Ján Jiskra nebol husitom. Bol katolíkom, ktorý mal priateľské vzťahy s českou proti husitsky orientovanou šľachtou. Husitskí bojovníci v jeho radoch boli žoldnieri. Nebojovali z presvedčenia. Traduje sa, že Jiskra sa o svojich vojakov vzorne staral. (19) Všetci sa v spolku vzájomne oslovovali bratia. (20) Označenie „českí zbojníci“ – „bohemis latrones“ pochádza z listu Mateja Korvína zo dňa 9.8.1461 mestu Sabinov. „Zbojníci“ bolo v tých časoch takmer oficiálne označenie pre bratríkov.

Matej Korvín. Vpády poľského vojska:

Matej Korvín

Matej Korvín

Po nástupe na trón stáli pred Matejom Korvínom (1458 – 1490) dve veľké úlohy. Urobiť koniec vnútornému rozvratu a zlikvidovať bratrícke skupiny na Slovensku, prednostne na východnom Slovensku. Posledný tábor bratríkov, ktorý ešte po dobytí posádok na východnom Slovensku u nás zotrvával bol na západnom Slovensku pri Veľkých Kostoľanoch (dnes okres Piešťany). Tábor dobyli uhorské vojská v roku 1467. Veliteľa Švehlu a ďalších veliteľov obesili, vojakov zverbovali do povestného Korvínovho Čierneho pluku.

Takisto odpor mocných nepoddajných feudálov Matej lámal železnou rukou. Dôsledkom boli intrigy a sprisahania voči nemu. Najväčšie sprisahanie vzniklo v roku 1471. Na jeho čele stál ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz. Počas vojenskej výpravy Mateja Korvína v Čechách prizvali sprisahanci na uhorský trón Kazimíra, syna Vladislava IV. Jagelovského. Matej sa okamžite vráti a urobil poriadok. A tak, keď kráľovič Kazimír na čele 12 tisícovej poľskej armády cez údolie Dunajca a Torysy sa dostal do Šariša, nenašiel tu očakávanú podporu.

Zriadil vojenský tábor v Lipanoch, zanechal tam posádku, otočil sa na Spiš, doputoval až ku Nitre a bez toho, aby sa stretol s Matejovým vojskom, Považím a Oravou odtiahol späť domov do Poľska(21). Prechod vojska znamenal pre oblasť Torysy hospodárske zaťaženie.

Zanechaná vojenská posádka v Lipanoch znamenala nielen zneistenie obchodných ciest, ale aj rabovanie, následné úteky poddaných zo svojich usadlostí, až kým v roku 1472 Imrich Zápoľský, spišský župan, nevytlačil poľské posádky zo severovýchodného Slovenska späť za hranice Uhorska. Obyvatelia Šomy sa do bezprostrednejšieho kontaktu s poľskými vojskami dostali pravdepodobne až po smrti kráľa Mateja Korvína. Ten zomrel 6. apríla 1490. O uhorský trón súperilo šesť uchádzačov. Väčšina šľachty si za následníka trónu zvolila českého kráľa Vladislava II. z rodu poľských Jagelovcov.

Časť šľachty na Slovensku si však za kráľa vyvolila Vladislavovho brata Jána, ktorý neskôr ako Ján I. Albrecht (Olbracht) vládol v rokoch 1492 – 1501, ale len v Poľsku. Ján Albrecht teda v roku 1490 tiahol so svojím vojskom cez Toryskú kotlinu a dostal sa až k Pešti. Vladislav ho tam síce porazil, ale poľské vojská naďalej zotrvávali na východnom Slovensku.

Ďalšia poľská invázia do Uhorska sa konala hneď nato v roku 1491. V bitke pri Prešove 24.12.1491 však Ján utrpel definitívnu porážku, vzdal sa nárokov na uhorský trón a začiatkom roka 1492 odtiahol do Poľska. Pobyt vojsk v okolí Sabinova, ich časté prechody cez Toryskú kotlinu priniesli iste aj obyvateľom Šomy neobyčajné útrapy.

Turecký vpád. Dóžovo povstanie. Nevoľníctvo:

Matej Korvín bol silný panovník. Za jeho panovania Uhorsko prekvitalo. Do historického povedomia našich národov sa zapísal ako spravodlivý panovník, a to i napriek tomu, že zvýšil dane a v niektorých rokoch dokonca zakázal voľný pohyb poddaných. (Porovnaj nemecké právo). Jeho následník Vladislav II. (1490 – 1516) bol jeho pravým opakom. Stal sa iba figúrkou na politickej šachovnici krajiny. Ihneď po nástupe na trón zrušil mnohé dane a odvody, ktoré zaviedol Matej Korvín. Moc šľachty sa posilnila, kráľovská kasa sa vyprázdnila.

___________________________________________________________

(21) Niektoré zdroje uvádzajú, že Kazimír pod Nitrou utrpel od Mateja porážku a až tak sa vrátil do Poľska. Cestou domov vyplienil Považie a Oravu.

Od 70. rokov 14. storočia začali Turci bezprostredne ohrozovať hranice Uhorska. Napriek čiastkovým úspechom (Belehrad 1456; Bosna 1463-64 atď.) turecká expanzia pokračovala. Na podnet pápeža Leva X. ostrihomský arcibiskup Bakóc vyhlásil v apríli 1514 križiacku výpravu proti Osmanskej ríši. Uhorská šľachta sa výpravy nechcela zúčastniť a tak 40 tisícovú armádu tvorili dobrovoľníci – chudobné vrstvy roľníkov, študentov, mestskej chudoby a pod. Na čele vojska stál sedmohradský (len) zeman Juraj Dóža Sikul.

Totiž žiadny uhorský magnát tomuto vojsku nechcel veliť. Nakoniec sa ťaženie ani neuskutočnilo. Šľachta nechcela tolerovať neprítomnosť svojich poddaných na svojich panstvách, dokonca ich chcela za to trestať. Preto ešte pred rozpustením vojska vypuklo živelné povstanie, občianska vojna. Nášho regiónu sa bezprostredne nedotkla. Bojovalo sa na nížinách východného Maďarska, juhovýchodného Slovenska a v Sedmohradsku. Povstanie však i tak malo hrozivé dôsledky pre postavenie a život nášho dedinského obyvateľstva.

Uhorský snem 10. októbra 1514 schválil Tripartitum, zákon o tzv. druhom nevoľníctve. (Prvé bolo na našom území v 9. – 12. storočí, kým sa od 13. storočia nezačalo uplatňovať nemecké – zákupné právo). Podľa Tripartita roľník sa stal dedične – večne pripútaným k pôde, nesmel sa sťahovať, jeho deti nesmeli (ani sponzorsky) študovať. Zvýšili sa dávky, poplatky, roboty… .

Medzi minimálne povinnosti poddaných patrili napr.: zemepánovi ročne odovzdať 1 zlatý; 1 deň v týždni robotovať na panskom; platiť deviatok; cirkvi desiatok; mesačne odovzdať zemepánovi jedno kura; ročne odovzdať dve husi; 10 usadlostí odovzdať ročne jednu vykŕmenú ošípanú. Rozsah robôt sa na jednotlivých panstvách pritom neustále zvyšoval. Nevoľníctvo bolo v Uhorsku zrušené až v roku 1785.

Čiastočné, a skutočne len čiastkové úľavy priniesli urbárske reformy už (alebo až) v roku 1769. A tak Vladislav II. zanechal po svojej smrti svojmu nedospelému (10 ročnému) synovi Ľudovítovi vnútorne rozvrátenú krajinu, na tú dobu s neuveriteľne vysokým štátnym dlhom vyše 400 tisíc zlatých. Za vlády Ľudovíta II. (1516 – 1526) sa anarchia a rozvrat krajiny ešte viac prehĺbili. Namiesto Ľudovíta vládla rozhádaná regentská rada, v ktorej 57 % kresiel pripadlo malým a stredným šľachticom – zemanom. (neskôr dokonca im pripadli až dve tretiny hlasov, t.j. 67 %).

A títo zemania mali prvoradý záujem predovšetkým na zvyšovaní poddanských povinností. Druhé nevoľníctvo sa tak utužovalo, bieda chudobných vrstiev rástla, o právach poddaných sa nedalo hovoriť. A Šoma bola poddanskou obcou v Uhorskom štáte. Za danej situácie sa podcenilo aj turecké nebezpečenstvo. V krajine nebolo sily, ktorá by dokázala účinne organizovať jej obranu. Na zahraničnú pomoc sa nedalo spoliehať. Bola síce zavedená mimoriadna vojenská daň subsídium dve zlatky ročne od usadlosti, ale peniaze spravidla skončili v rukách zemepána.

A tak bitka pri Moháči 29. augusta 1526, zle načasovaná, zle koordinovaná, zle lokalizovaná, za absencie mnohých vojsk, ktoré na bojisko včas nedorazili, bola pre Uhorsko katastrofou. Krajina ostala otvorená tureckým nájazdom. Ľudovít II. pri úteku z bojiska sa utopil, začali nástupnícke boje, povstania, všeobecný chaos a úpadok krajiny.

Uhorsko po Moháčskej bitke:

Po smrti Ľudovíta II. časť uhorskej šľachty zvolila 5.11.1526 za uhorského kráľa Jána Zápoľského, sedmohradského vojvodu. Nitriansky biskup Štefan Podmanický ho o týždeň nato 11.11.1526 v Stoličnom Belehrade korunoval za uhorského kráľa. Iná časť uhorskej šľachty zas naopak obviňovala Jána Zápoľského z porážky pri Moháči(22) a za kráľa si 17.12. 1526 zvolila brata kráľovnej – vdovy rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Habsburského. V roku 1527 začala v Uhorsku pustošivá vojna. Trvala takmer tri desaťročia a krajinu veľmi zničila.

Východoslovenské mestá a medzi nimi aj Sabinov uznávali spočiatku nároky oboch strán. V roku 1530 ale už pevne stáli na strane Ferdinanda I.(23) Aspoň stručne. Ferdinand I. v roku 1528 vytlačil Jána Zápoľského do Poľska. Ján sa v roku 1529 spojil s tureckým sultánom Sulejmanom I., ktorému ponúkol vazalskú podriadenosť. Osmanské vojsko na trestnej výprave sa dostalo až pod Viedeň, značná časť Uhorska opäť pripadla Zápoľskému.

Ferdinand I. opätovne zaútočil, Turci ho znova vytlačili a tak najmä centrálne Uhorsko neustále križovali cisárske, osmanské, sedmohradské, poľské oddiely. K tomu hordy lúpežných rytierov, ktorí sa priživovali na rabovaní a zbíjaní. Aj do údolia hornej Torysy prenikli v roku 1532 ozbrojené družiny poľského šľachtica Hieronyma Laského, prívrženca Jána Zápoľského. 12. júna dobyli Kamenický hrad. 300 kozákov, 200 pešiakov, ktorí potom tvorili posádku hradu, podnikalo výpady do okolia, prenikalo až ku Sabinovu.

Plienili, lúpili, ale je len málo pravdepodobné, žeby sa pre odľahlosť Šomy dostali aj do nej. Vylúčené to však nie je. Obe strany sa naostatok v bojoch tak vyčerpali, že v roku 1538 vo Veľkom Varadíne uzavreli mier. Po smrti Zápoľského sa kráľom Uhorska mal stať Ferdinand. Jánovi Zápoľskému sa však v roku 1540 niekoľko dní pred smrťou narodil syn Ján Žigmund, ktorého matka Izabela dala urýchlene korunovať za uhorského kráľa.

Ferdinand opätovne obliehal Budín. Izabela povolala na pomoc Turkov. Tí nakoniec prinútili v roku 1547 Ferdinanda I. k päťročnému prímeriu, pri ktorom sa Uhorsko rozdelilo na tri časti: tzv. Kráľovské Uhorsko, v podstate rakúska provincia na území dnešného Slovenska, Chorvátska a západného územia Maďarska; Sedmohradsko(24), turecký vazalský štát; a centrálne Maďarsko, súčasť osmanskej ríše. Bratislava sa tým stala hlavným, korunovačným mestom Kráľovského Uhorska a neskôr aj obnoveného Uhorska, sídlom jeho snemu(25).

Trnava sa stala cirkevným centrom. Slovensko sa tak stalo jadrom Uhorska, na ktorom sa odohrávali všetky významné udalosti. Tu prebiehali i hlavné pohraničné boje s Turkami, protihabsburské povstania (1604 – 1717), vedené zväčša protestantskými vládcami Sedmohradska. Vojnový konflikt s Tureckom bol najväčšou záťažou pre Uhorsko tých čias. Znamenal i pre náš región biedu, strach, neistotu. Boli potrebné stále nové a nové peňažné dávky, neskôr aj ozbrojenci, vozy, kone, úroda. ____________________________________________________________

(22) Ján Zápoľský počas bitky pri Moháči sledoval vlastné egoistické ciele. Do bitky sa nezapojil. Na čele 20 tisícovej sedmohradskej armády takticky vyčkával pri Segedíne. Túto neoslabenú armádu neskôr využil v nástupníckych bojoch o trón. (23) Sabinov v tomto súperení vždy stál na strane Ferdinanda I. Habsburského. Ten mestu za jeho vernosť poskytol mnohé výsady, majetky i ekonomické zvýhodnenia. A tak si mesto Sabinov, ako sme už písali, mohlo v roku 1544 dovoliť odkúpiť od bardejovského občana Petra Barana a jeho syna Martina polovicu dedín Jakubovany, Šoma a prédium (majer) Pustakapolna, aj s poddanými za 700 zlatých. (24) Ján II. Žigmund Zápoľský sa stal sedmohradským vojvodom. Tu vládol do svojej smrti v roku 1571. Napriek úsiliu jeho matky nikdy nebol korunovaný za uhorského kráľa. (25) až do roku 1848

Na záver uveďme, že spory s Tureckom sa koncom 16. storočia opätovne vyostrili. V roku 1593 vypukla otvorená 15 ročná vojna. Dňa 11. novembra 1606 ju ukončilo podpísanie Žitavského mieru. Aj v rokoch, ktoré nasledovali po podpísaní tejto mierovej zmluvy, mali Turci vo vzájomných šarvátkach navrch.

Potom v roku 1683 Turci podnikli rozhodujúci útok na cisársku Viedeň, tu však utrpeli zdrvujúcu porážku. Tá znamenala aj zásadný obrat v ich expanznej politike v stredoeurópskom priestore. Ale až víťazstvo cisárskych vojsk pri Zente(26) 11. septembra 1697 prinútilo Turkov k definitívnemu rozhodnutiu. V roku 1699 bol uzavretý v Karlovacký mier, ktorý znamenal koniec tureckého panstva v Uhorsku.


1  2  3  4  5  6  7  8  9  10  11

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012
5 (100%) 6 votes
zobrazené: 9 169 krát

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Váš e-mail nebude zverejnený.

► obrázok vlož url: