Informácie o hubách

Huby sú organizmy, ktoré patria do veľkého oddelenia rastlinnej ríše. Sú veľmi dôležitou, dosiaľ ešte celkom nepreskúmanou skupinou organizmov, ktoré v niektorých svojich znakoch stoja bližšie k živočíchom ako k rastlinám. A preto novšie popri rastlinnej a živočíšnej ríši niektorí biológovia rozoznávajú aj samostatnú ríšu húb.

Pojem „huba” je veľmi veľký a pod ním v širšom zmysle slova treba rozumieť tak drobnohľadné organizmy, ako sú kvasinky, plesne, hrdze, sneti, múčnatky a podobne, ako aj huby s klobúkom a hlúbikom, na ktoré sa zvyčajne myslí pri slove huba. Všetkým týmto rastlinám chýba listová zeleň (chlorofyl) a ich telo nie je rozlíšené na orgány, ako sú korene, stonky a listy. Ich telo je stielka a huby patria do veľkej skupiny stielkatých rastlín spolu s baktériami, sinicami, riasami, lišajníkmi aj machorastmi.

Keďže huby nemajú listovú zeleň, nemôžu utvárať z jednoduchých neústrojných látok pomocou listovej zelene a slnečného žiarenia organickú hmotu svojho tela, čiže nemôžu fotosynteticky asimilovať. Túto organickú hmotu huby musia získať buď z mŕtvych alebo živých rastlinných a živočíšnych tiel. Prvé sú saprofytické a druhé zasa cudzopasné, parazitické.

Organickú hmotu získavajú huby aj spolužitím so zelenými rastlinami.
Stielku húb utvára buď jedna mikroskopicky malá bunka, ako je napr. pri kvasinkách, alebo pozostáva z mnohých buniek, ktoré sú rozkonárené až vláknité, napr. pri plesniach, alebo tvoria dlhé priehradkované hubové vlákna, zvané hýfy, ktoré sa rozlične splietajú. Stielka môže pozostávať aj z guľovitýeh či valcovitých buniek, utvárajúcich celé plodnice.

Steny vlákien sú z dusíkatej látky chitínu, a nie z celulózy, ako je to pri zelených rastlinách, a zásobnou látkou nie je škrob, ale tzv. živočíšny škrob čiže glykogén.
Keď vytrhneme zo zeme napr. muchotrávku alebo nejakú inú hubu, pretrhneme jemné biele vlákna, ktoré pretkávajú pôdu. Tento súbor vláken nazývame podhubím (mycélium), na ktorom za priaznivých životných podmienok vyrastá plodnica, zvyčajne nazvaná „hubou”.

Podhubie sa rozrastá v pôde všetkými smermi, lúčovito, čo nám vysvetľuje vznik tzv. čarodejných kruhov, t. j. rast plodníc na tých miestach, kam sa až podhubie dostalo. Pri mnohých hubách býva toto podhubie trváce, rastie veľmi dlho, napr. v Severnej Amerike na coloradských prériách sú čarodejné kruhy, ktorých vek sa odhaduje až na 500 rokov. Pri mnohých hubách zasa vývoj podhubia trvá krátky čas.
Ako rýchlo vyrastie taká plodnica húb? Priemerný čas rastu väčšiny húb je asi štyri až osem dní. Treba však rozlíšiť skutočný čas rastu od času, kedy sa už plodnica nezväčšuje. Najkratší čas rastu majú niektoré druhy hnojníkov, ktoré rastú pred našimi očami, zvyčajne skoro ráno, za vlhká, a to len niekoľko hodín.

Len čo ich slnko ohreje, začnú sa roztekať, a za jednu až tri hodiny zostane z nich iba čierna kaša. Plodnice trvécich trúdnikovitých húb rastú zasa veľmi dlho, aj niekoľko desiatok rokov.
Huby mi rozmnožujú ináč ako ostatné rastliny a živočíchy. Nepohlavne sa rozmnožujú výtrusmi, jodnnhunkovýrni nlcibo aj viacbunkovými, mikroskopicky malými telieskami, ktoré pri vyšších hubách vznikajú vnútri alebo na povrchu plodníc. Množstvo výtrusov je naozaj neuveriteľne veľké.

Odhaduje sa, že jedna plodnica pečiarky utvára až 1800 miliónov výtrusov, z ktorých za hodinu sa dostane do ovzdušia 37 miliónov. Jedna sneť utvára až 500 tisíc miliónov výtrusov. Tieto výtrusy sa potom šíria vzduchom, ale z takto obrovského množstva sa len pomerne málo výtrusov dostane na vhodné miesto, aby z nich vyrástlo nové podhubie.

Výtrusy húb nájdeme všade. Preto nám napríklad jedlo plesnie, preto musíme tak starostlivo sterilizovať zaváraniny, aby sme zničili všadeprítomné výtrusy. Plodnice všetkých jednoročných húb po dokončení svojho rastu vysievajú svoje výtrusy a potom začnú zosýchať, hniť a rozpadávať sa.

Ich zánik veľmi často urýchlia larvy hmyzu, červy a slimáky, ktoré ich rozožierajú. Popri tomto nepohlavnom rozmnožovaní huby sa rozmnožujú aj skrytým a často ešte neznámym f pohlavným rozmnožovaním ako všetky ostatné živé organizmy.
Huby prakticky rastú všade, prevažne sú suchozemské, menej ich je sladkovodných alebo morských. Majú veľký geologický vek, prvé formy húb sa zistili v usadeninách asi spred štyristo miliónov rokov.
Svet húb je naozaj nesmierne veľký. Dosiaľ sa opísalo asi 37500 druhov v 4584 rodoch.

Tento počet nie je konečný. Každým rokom sa priemerne opíše nových 1000 druhov z oblastí, ktoré dosiaľ nie sú ešte dokonale preskúmané. A tak podľa odhadu mykológov na našom zemskom povrchu žije asi 100000 druhov húb.
Oddelenie húb sa novšie rozdeľuje na 7 tried.
Prvú triedu tvoria bunkovky (Chytridiomycetes), mikroskopické jednobunkové huby s mnohými jadrami. Od ostatných húb sa odlišujú najmä tým, že ich vírivé výtrusy a pohlavné bunky majú po jednom bičíku na zadnom konci. Sem patria napr. nebezpečné parazity hrdlovec kapustový (Olpidium brassicae) a rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum).
Do druhej triedy patria riasovky (Oomycetes), jednobunkové huby s vláknitou stielkou bez priehradiek. Charakterizujú ich dvojbičíkaté vírivé výtrusy. Sú príbuzné zeleným riasam.

Sem patria napr. parazitické
huby peronospóra kapustová (Peronospora brassicaea) a plazmopara viničová (Plazmopara viticola).
Tretiu triedu tvoria plesne (Zygomycetes), huby s dobre vyvinutým podhubím bez priehradiek. Charakterizujú ich pri nepohlavnom rozmnožovaní nepohyblivé výtrusy (spórangiospóry a konídiá) a pri pohlavnom rozmnožovaní spojenie dvoch celých pohlavných orgánov, čím vznikne tzv. zygospóra. Sem patria napr. pieseň hlavičkatá (Mucor mucedo) a hmyzomorka mušia (Entomophthora muscae).
Do štvrtej triedy patria endomycéty (Endomycetes), jednobunkové alebo viacbunkové mikroskopické huby, pri ktorých sa vyskytuje rozmnožovanie pučaním. Sem patria napr. kvasinky (Saccharomyces), grmanníky (Taphrina) a sneti (Ustilago).
Piatu triedu tvoria vreckaté huby (Ascomycetes), huby s dobre vyvinutým podhubím s priehradkami; jeho bunky sú jednojadrové. Vreckaté huby utvárajú plodnice rozmanitého tvaru, v ktorých na konci hubových vláken v tzv. vreckách vznikajú nepohyblivé vreckové výtrusy (askospóry). Sem patria napr. smreky (Morchella) a hľuzovky (Tuber).
Do šiestej triedy patria bazídiové huby (Basidiomycetes), huby s bohato vyvinutým vláknitým podhubím s priehradkami; ich bunky majú po dvoch jadrách.

Na ich plodniciach rozmanitého tvaru, v tzv. výtrusorodej vrstve, utvárajú sa jednobunkové alebo viacbunkové útvary — bazídiá, na ktorých vznikajú nepohyblivé stopkaté bazídiospóry. Sem patria napr. strapačky (Ramaria), trúdniky (Polyporus), hríby (Boletus), muchotrávky (Amanita), prášnice (Lycoperdon) a hrdze (Uredinales), posledné však netvoria plodnice.
Do siedmej triedy patria nedokonalé huby (Deuteromycetes, Fungi imperfecti), huby s mnohobunkovým podhubím ako pri vreckatých a bazídiových hubách. Pri nich sa nepozná pohlavné rozmnožovanie, a preto sa nevie, či patria k vreckatým alebo k bazídiovým hubám. Postupne však, len čo sa zistí pohlavné rozmnožovanie, preraďujú sa medzi vreckaté a bazídiové huby.

Rozmnožujú sa len výtrusmi – konídiami. Niekedy sa do oddelenia húb zadeľujú ako osobitná trieda aj slizovky (Myxomycetes), ktoré však častejšie tvoria samostatné oddelenie (Myxophyta). Huby, ktoré najväčšmi zaujímajú praktického hubára, patria v menšej miere do triedy vreckatých, prevažne však do triedy bazídiových húb.

NIEČO Z MORFOLÓGIE PLODNlC

Tvar plodníc a ich častí je pre praktického hubára najdôležitejším rozpoznávacím znakom. Pre ľahšiu
TVARY PLODNICE:

a klobúkatá, b mušľovitá, c vankušovitá, d konzolovitá, e vejárovitá, f kôrovitá, g kyjačikovitá, h guľovitá, i kornútkovitá, k karfíolovitá, I kríčkovitá, m miskovitá, n laločnatá orientáciu a pre správne vyjadrovanie sa o hubách usilujte sa zapamätať si vlastnosti plodníc podľa pripojených obrázkov.
Tvar plodníc je naozaj rozmanitý.

Rozoznávame klobúkaté (plodnice s hlúbikom), mušľovité, konzolovi-té, vejárovité, kôrovité, vankúšovité, miskovité, kyjačikovité, guľovité, hruškovité, kornútkovité, karfiolovi-té, kríčkovité a laločnaté plodnice
Na klobúkatých hubách dôležitý je tvar klobúka, ktorý môže byť guľovitý, pologuľovitý, klenutý, kužeľovitý, zvoncovitý, valcovitý, rozprestretý, plochý, preliačený, lievikovitý a klobúk s hrboľom
Nemenej dôležitý je aj okraj klobúka, ktorý môže byť ostrý, podvinutý, ryhovaný, zaokrúhlený, zvlnený a strapkatý
Z tvarov hlúbika najčastejšie rozoznávame guľovitý, súdkovitý, bruškatý, kyjakovitý, vretenovitý, valcovitý, niťovitý, hore a dolu stenčený hlúbik Podľa toho, ako možno oddeliť hlúbik od klobúka, rozoznávame vylomiteľný a nevylomiteľný hlúbik
Podľa zakončenia na dolnej časti, tzv. báze rozoznávame zvyčajne hlúbik tupý, zaokrúhlený, vretenovitý, hľuzovitý, pošvatý a hlúbik predĺžený do koreňa Podľa pripojenia na klobúk rozoznávame hlúbik stredový, mimostredový a bočný
Povrch klobúka môže byť hladký, zamatový, plstnatý, holý a lysý, suchý alebo sliznatý a lepkavý, šupinatý a pásikovaný. Za hygrofanný označujeme klobúk, ktorý za vlhká je tmavší a za sucha svetlejší; klobúk hygrofanných húb v suchom strede býva svetlejší a na okraji zasa tmavší
Na plodniciach sa nachádza osobitná výtrusorodá vrstva – hymenium, ktorá pokrýva celú plodnicu alebo jej časť. V mnohých prípadoch utvárajú sa na plodnici osobitné orgány, ktoré pokrýva výtrusorodá vrstva. Tieto orgány sa nazývajú hymenofor a môžu mať tvar lupeňov, rúrok a ostňov.
Lupene sú naspodku klobúka usporiadané lúčovito a niekedy sú medzi nimi aj kratšie lupienky.
Rozoznávame husté lupene (ak je medzera medzi nimi menšia ako 1 mm), riedke lupene (ak je medzera väčšia ako 1 mm) a vidlicovito rozkonárené lupene. Veľmi nízke lupene sú lišty.
Veľmi dôležitým rozpoznávacím znakom je pripojenie lupeňov na hlúbik. Rozoznávame zbiehavé, zúbkom vykrojené, široko prirastené, zaokrúhlene prirastené, pripojené, voľné a do golierika zrastené lupene.

Niekedy je dôležitý opis ostria lupeňov. Najčastejšie hovoríme o hladkom a pílkovitom ostrí Ostne pokrývajú spodnú stranu klobúka a výtrusorodá vrstva je na ich povrchu. Môžu byť plné (napr. jelenka) alebo duté (pečeňovec).

Aj rúrky pokrývajú spodnú stranu klobúka, utvárajú súvislú vrstvu, ktorá sa buď ľahko oddelí od dužiny klobúka, alebo sa od dužiny nedá oddeliť (trúdnikovité). Rúrky majú spoločnú stenu a ich vnútro pokrýva výtrusorodá vrstva; výtrusy sa uvoľňujú cez ich ústia čiže póry, ktoré môžu byť okrúhle, hranaté alebo lúčovité.
Pri bruchatkách je hymenium vnútri plodníc a vystiela dutinky v plodnici. Plodnice niektorých húb sú za mlada čiastočne alebo celkom pokryté tzv. plachtičkou. Rozoznávame dvojaké plachtičky. Celková plachtička pokrýva celú plodnicu a po jej roztrhnutí pri raste plodnice na báze z nej ostáva pošva a na klobúku zasa útržky. Čiastočná plachtička čiže závoj spája okraj klobúka s hlúbikom a z nej neskôr ostáva na hlúbiku prsteň a na okraji klobúka zasa strapky. Jemná pavučinovitá čiastočná plachtička sa nazýva pavučinka (korťina).
Na určovanie húb dôležitým znakom je aj tvar, povrch a veľkosť výtrusov.