Z hľadiska demografického, národnostného a možno aj konfesijného vývoja obce je otázne, či a akým spôsobom sa menilo jadro obyvateľov, ktoré začiatkom 14. storočia pod vedením svojho šoltýsa zakladalo Šomu.

Ak vychádzame z predpokladu, že prírastky presídlencov v neskorších storočiach, keď sa ľudské zdroje už vyčerpali, boli postupné a presídlenci sa vždy stihli asimilovať s pôvodným obyvateľstvom, potom sa ukazuje, že pôvodné obyvateľstvo obce tvorilo svojbytné etnikum slovienskeho pôvodu, ktorého jazyk sa po sťahované Slovanov vyvíjal osobitým, jemu vlastným spôsobom. Stredoveká izolovanosť dedinského spoločenstva mu umožnila zachovať si starobylosť jazyka až do dnešných čias.

Oponenti tohto tvrdenia však môžu argumentovať tým, že po pohnutých udalostiach v 15. a 16. storočí, kedy počet obyvateľstva rapídne poklesol, po morových ranách v r. 1600, 1629, sa obyvateľstvo do obce muselo sťahovať nie jednotlivo, ale vo väčších prílivových vlnách, skôr zo vzdialenejších ako bližších oblastí, že jeho vplyv na pôvodné etnikum musel byť podstatne vyšší ako bolo naznačené. Môžu argumentovať aj cirkevnými dejinami obce.

Ak obec pôvodne patrila pod farnosť Jakubovany, tým pod jágerského biskupa (pravdepodobný bol latinský obrad⁽⁷⁵⁾), keď na prelome 16. a 17. storočia boli v obci ešte aj evanjelickí farári, už v roku 1690 je v obci do 50 % gréckokatolíkov. Títo sa do obce zrejme prisťahovali v priebehu 17. storočia, pochopiteľne z východných a severovýchodných oblastí regiónu, najskôr z Haliča, pretože Uhorsko v tom čase bolo vyľudnené. Vzájomné ovplyvňovanie tu pochopiteľne bolo, ale rozhodujúci je výsledok vzájomnej interakcie prichádzajúcich skupín a pôvodného obyvateľstva.

Výsledkom je (znova opakujeme) vytvoreniu svojbytného etnika so starobylým jazykom, ktorý nesie znaky jazykov bližších i vzdialenejších regiónov, ale rozhodne to nie je ani rusínsky, ani ukrajinský dialekt, ani šariščina⁽⁷⁶⁾. Ide o špecifické nárečie, s ktorým sa nikde inde nestretávame.

Má tiež mnohé prvky cirkevno-slovanského jazyka, nájdu sa v ňom slová germánskeho možno i maďarského pôvodu. Za súčasného stavu poznania je možné zotrvať v názore, že obec donedávna obývalo starobylé svojbytné etnikum, ktoré nebolo možné jednoznačne priradiť k tej alebo onej národnostnej skupine.

Faktom je a aj zostane, že v priebehu stáročí od počiatkov existencie obce, tu vždy existovali silnejšie väzby na slovenské zázemie Šariša ako na vzdialenejšie oblasti. Žiaľ, aj na tomto úseku existovali mnohé konjunkturálne vlny poplatné vládnucej ideológii a politickej situácii v krajine, (či už za vojnovej Slovenskej republiky alebo v povojnovom období). Môžeme len konštatovať, že zvýšenou migráciou obyvateľstva a vznikom nových spoločensko-politických pomerov po roku 1989 sa rozdiely medzi obcou a jej okolím i v tejto tak citlivej oblasti stierajú.

Možno je to aj na škodu veci, ak by sa to malo diať na úkor deformácie, nebodaj i zániku tohto nádherného dialektu. Národnostné zloženie obyvateľov obce v rokoch štatistického prieskumu a podľa údajov Mikuláša Mušinku a Alexandra Mušinku (ISBN 978-80-89450-05-3):

(76) A to si dovoľujeme zodpovedne tvrdiť napriek skutočnosti, že Úradný lexikón osád Uhorska z roku 1773 Šomu predstavuje ako čisto rusínsku obec. Údaje o celkovom počte obyvateľov obce, za využitia aj ďalších dostupných prameňov, sú nasledovné: V obci bolo v: roku 1427: 34 zdanených domov s pozemkami (port); cca 160 obyvateľov; roku 1787: 56 domov a 337 obyvateľov; roku 1806: okolo 320 obyvateľov; roku 1828: 62 domov a 475 obyvateľov; roku 1869: 383 obyvateľov; roku 1880: 467 obyvateľov; roku 1890: 454 obyvateľov; roku 1900: 492 obyvateľov; roku 1910: 489 obyvateľov; roku 1921: 547 obyvateľov; roku 1930: 525 obyvateľov; roku 1938: 540 obyvateľov; roku 1940: 501 obyvateľov; roku 1946: 429 obyvateľov; roku 1948: 429 obyvateľov; roku 1950: 443 obyvateľov; roku 1961: 625 obyvateľov; roku 1970: 655 obyvateľov; roku 1980: 665 obyvateľov; roku 1991: 622 obyvateľov; roku 2001: 671 obyvateľov; roku 2005: 679 obyvateľov; roku 2011: 712 obyvateľov.

Pre úplnosť uveďme, že v obci, ani v jej chotári, v súčasnosti nežije rómske etnikum. Ešte pred 1. svetovou vojnou sa do obce prisťahovala jedna rómska (vtedy sa hovorilo cigánska) rodina. Usadila sa na voľnom priestranstve niže fary. Po jej odchode ju nahradila rodina Andreja Červeňáka z Olejníkova. Rodina žila veľmi biedne.

Jej členovia pásli husi, chodili po žobraní. Mladý „Mižo“ kul „cigánske klince“. Keď starí pomreli, zostali v obci len slobodné matky so svojimi deťmi. Potom odišli. Obyvatelia ihneď po ich odchode kolibu, ktorá špatila okolie, zbúrali. Pamätníci tiež spomínajú, že po 2. svetovej vojne v rokoch 1946 – 1947 v období intenzívnej výstavby obce, občania rómskeho pôvodu z obcí Milpoš a Hanigovce vyrábali v hone „Gacky“ nepálené tehly – váľky.

Usilovali sa tu aj usadiť, ale možno aj pričinením miestnych obyvateľov k tomu nedošlo. Ako spomína Pavol Šimko, po vojne v čase rekonštrukcie cesty v obci tri cigánske rodiny (ženy, deti) z Jarovníc rozbíjali kamene na štrk, ktorý potom ich muži spolu s občanmi vpravovali do telesa cesty. Kamene zbierali občania z prúdnice potoka a dovážali rodinám na spracovanie.

Významní rodáci

Každé obdobie má svojich významných ľudí, ktorí prekonávajúc stereotypy, posúvajú ľudské poznanie, zušľachťujú medziľudské vzťahy, svojou prácou, myslením tvarujú nový lepší svet, budujú novú lepšiu spoločnosť. Miestna kronika medzi takéto osobnosti pred 1. svetovou vojnou radí Andreja Škovrana , notára, ktorý neskôr odišiel do Srbska (a tam aj zostal), Štefana Novického, učiteľa; Štefana Andraška, gréckokatolíckeho duchovného a učiteľov EugeneaAndraška a Alexiusa Andraška. Počty školovaných ľudí v medzivojnovom období boli naďalej nízke.

V r. 1939 v miestnej kronike sa postupne uvádzajú mená: Juraj Sedlák, Juraj Maľcovský, Štefan Škovran, Andrej Olejár, Miluláš Birčák, Peter Škovran. Študentami v tom čase boli Andrej Mojzeš, Jozef Timura, Teodor Karaffa, Magdaléna Szekelyiová, Ján Birčák, František Orlovský. V povojnovom období počty prudko rástli. Od r. 1945 do roku 1965 vysoké školy ukončilo 15 rodákov, pedagogický inštitút 10, odborné školy minimálne 26, gymnázium minimálne 8 a odborné učňovské školy minimálne 7 rodákov. (Zoznamy pravdepodobne nie sú úplné).

V súčasnosti je minimálne stredoškolské vzdelanie úplnou samozrejmosťou. Preto vytvárať prehľady o školovaných ľuďoch v obci postupne stráca svoje opodstatnenie, (nehovoriac už o technických ťažkostiach, ktoré by boli s tým spojené.) Z uvedeného dôvodu je preto pomerne ťažké vytvoriť aj zoznam najvýznamnejších rodákov.

Je to otázka prístupu, pohľadu, kritérií i hĺbky prieniku, úrovne poznania. Mnohí by tento zoznam iste doplnili o ďalšie mená, zostavili v inom poradí a pod. Napriek úskaliam a po konzultáciách s viacerými rodákmi ho predkladáme: 1. Juraj Sedlák, prvý vzdelanec v obci po vzniku ČSR – učiteľ, vedúci odboru školstva a budovateľ viacerých školských inštitúcií a zariadení.

2. Prof. MUDr. Ján Birčák, CSc.– bývalý riaditeľ Detskej nemocnice v Bratislave, nositeľ viacerých vedeckých vyznamenaní. 3. Prof. Ing. Mária Čarnogurská, CSc., rod. Maľcovská, zástupkyňa vedúceho Katedry energetickej techniky pre vedecko-výskumnú činnosť na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. 4. Doc. Ing. Štefan Čarnický, PhD. – dekan Podnikohospodárskej fakulty so sídlom v Košiciach Ekonomickej univerzity Bratislava 5. PhDr. Ing. Vincent Karaffa – bývalý riaditeľ Krajského pedagogického ústavu v Prešove, budovateľ školských zariadení, nositeľ viacerých vyznamenaní a uznaní. 6. RNDr.

Vincent Novický – vybudoval v ČSSR vzorovú chemickú školu (Strednú priemyselnú školu chemickú v Humennom), neskôr riaditeľ Strednej zdravotníckej školy v Košiciach a funkcionár. 7. Pplk.v.v. MUDr. Valentín Hadzima – hlavný lekár Vojenskej leteckej školy v Prešove, primár ORL v Prešove; lekár – špecialista pre choroby ušné, nosové a krčné. 8. JUDr. František Orlovský – bývalý vedúci kancelárie vlády SR, neskôr vedúci kancelárie Slovenského parlamentu. 9. Ing. Eliáš Fech, CSc.– vybudoval Priemyselnú školu v Snine, vytvoril systém názorných učebných pomôcok. 10.

MUDr. Mikuláš Škovran – chirurg, špecialista vo svojom odbore. 11. Andrej Olejár – plukovník, absolvent školy Generálneho štábu v Moskve 12. Andrej Karaffa – bývalý vedúci odboru školstva a OPS. 13. Mikuláš Birčák – učiteľ, vedúci odboru školstva a kultúrny pracovník. 14. Martin Maľcovský – účastník SNP a maliar. 15. Škovránovci ako funkcionári v školstve a ďalší.

Vyznanie PhDr. Ing. Vincenta Karaffu rodnej obci:

Odznelo síce pred desiatimi rokmi, odvtedy je jeho autor už po smrti, ale myslíme si, že toto vyznanie je stále aktuálne a vystihuje cítenie mnohých našich rodákov. Preto ho v autentickej podobe predkladáme: „Keď píšem tieto riadky, vyznávam aj svoj osobný postoj k rodnému prostrediu, k životu, ktorý tu prežívali naši predkovia, ale žijú tu aj súčasníci.

Spomínam na otcov rodín, na matky a deti, keď sa v zložitých situáciách zabezpečovala ľudská súdržnosť a vzájomná spolupráca. Veľmi by ma potešilo, keby sa najmä mladí ľudia poučili z histórie, poznávali životné pravdy, zdokonaľovali sa, aby si uvedomili, že najväčšou devízou, ktorá je dôstojná človeka, je vzdelanie.

Naša Drienica má bohatú tradíciu v kultúrnej oblasti, veď z každej rodiny niekto vyštudoval a v svojich podmienkach je aj schopná plniť ďalšie náročné úlohy v oblasti turistického ruchu. O Drienici sa vie nielen doma, ale aj v zahraničí … Som ozaj hrdý na svoju rodnú obec Drienicu, ktorá mi otvorila dvere do života. Želám všetkým rodákom – občanom Drienice – pevné zdravie, dobrú rodinnú a spoločenskú pohodu. Váš rodák Vincent Karaffa, v. r.“

Cirkevné dejiny obce Drienica

Kresťanstvo na naše územie sa začalo šíriť za čias Veľkej Moravy z Franskej ríše. V r. 833 salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil v Nitre prvý kresťanský kostol na území dnešného Slovenska. Susediaca Franská ríša však usilovala nielen o christianizáciu Veľkej Moravy, ale aj o jej politické ovládnutie.

V roku 861 sa veľkomoravské knieža Rastislav rozhodol definitívne skoncovať s Franským vplyvom. S prosbou o vyslanie učiteľov cirkvi oslovil najprv pápeža Mikuláša I.. Po neúspechu sa s rovnakou prosbou obrátil na byzantského cisára Michala III.. A tak v roku 863 prišli na Veľkú Moravu slovienski vierozvescovia Konštantín – filozof a Metod – štátnik. Ich dielo bolo a je obrovské. Konštantín na území Veľkej Moravy vytvoril hlaholiku, prvé slovanské písmo. Bratia preložili časť biblie a bohoslužobné texty do staroslovienčiny – jazyka, ktorým hovorili Slovania v okolí ich rodného Solúna, položili základy slovienskej liturgie.

U pápeža Hadriana II. r. 868 dosiahli povolenie používať staroslovienčinu ako liturgický jazyk (popri latinčine, gréčtine a hebrejčine), budovali cirkevnú správu, vychovali svojich nasledovníkov. Najnovšie výskumy ukazujú, že v čase Veľkej Moravy prichádzali cirkevné misie z centrálnych častí ríše i na územie východného Slovenska.

Centrá – cirkevné stanice vznikali aj v našom bezprostrednom okolí – pri Kamenici, v Krivanoch, pri Sabinove, v Jarovniciach atď. V novovznikajúcom Uhorskom štáte latinská Rímskokatolícka cirkev pri organizovaní svojich štruktúr podľa všetkého kopírovala už cirkevnú správu založenú za Veľkej Moravy.

Drienica – Šoma po svojom vzniku, ako sme už zdôvodnili, patrila pod farnosť Jakubovany, tým pod jágerského biskupa a pravdepodobný tu bol latinský obrad. Prítomnosť evanjelických kňazov v obci na prelome 16. a 17. storočia bola podľa všetkého len krátkou epizódou v jej cirkevných dejinách. Prítomnosť týchto kňazov sa pravdepodobne viazala na skutočnosť, že Sabinov sa v 16. storočí stal baštou protestantizmu na východnom Slovensku, viazala sa zrejme aj na situáciu v Uhorsku pred stavovskými povstaniami protestantskej šľachty v 17. storočí. Tieto povstania a ustavičné boje a nepokoje mali nakoniec za následok vyľudnenie celých oblastí.

Aj do našej obce prišlo nové obyvateľstvo z Haliče (od Ľvova) a tak v roku 1690 – t.j. v roku zriadenia gréckokatolíckej eparchie bolo v obci až 50 % gréckokatolíkov. Novodobé cirkevné dejiny obce sa teda viažu na Gréckokatolícku cirkev⁽⁷⁷⁾.

Korene Gréckokatolíckej cirkvi siahajú do dôb rímskej ríše. V 3. storočí n. l. sa ríša dostala do krízy. Cisár Dioklecián (284 – 305) prevzal krajinu v zlom stave na pokraji hospodárskeho úpadku, s prázdnou štátnou pokladnicou a demoralizovanou armádou.

Nápravu dosiahol aj tým, že z hľadiska správy rozsiahlej krajiny ju rozdelil na časť západnú a časť východnú. (Okrem iného bol známy aj krutým prenasledovaním kresťanov.) Jeho nástupca Konštantín Veľký (306 – 337) začal postupne opäť sám spravovať krajinu, ale jej delenie na západnú a východnú provinciu v podstate zachoval.

Milánskym ediktom z r.313 uznal potom kresťanstvo za oficiálne náboženstvo v ríši. Tým prestalo prenasledovanie kresťanov. (Jedinou rímskou štátnou cirkvou sa kresťanstvo stalo až neskôr v roku 380 za panovania cisára Theodosia ‹379 – 395›). Konštantín Veľký pokračoval v Diokleciánových reformách a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol, ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. ___________________________________________________________

(77) Jednota byzantskej a západnej cirkvi v Litovskej časti Poľsko-Litovského štátu bola obnovená v roku 1595 v Breste. Obyvateľstvo, ktoré k nám v 17. storočí prichádzalo z Haliče z oblastí od Ľvova bolo už zrejme grécko-katolíckeho vierovyznania. (Pozri aj ďalší text!)

Ríša sa definitívne rozpadla r. 395 po smrti cisára Theodosia. Jeho dvaja synovia mali spravovať jeden západnú časť, druhý východnú časť ríše, vládnuť v nej mali spoločne. Rozdiely medzi oboma časťami boli však príliš veľké. Postupne sa obe časti začali od seba vzďaľovať. Východorímska ríša mocnela a odolávala nájazdom susedných etník.

Západná časť sa čím ďalej, tým menej dokázala brániť nájazdom barbarských kmeňov. Začiatkom jej konca bolo vyplienenie Ríma Vizigótmi v roku 410. Jej definitívny zánik potom učinil nájazd germánskych Vandalov a Ostrogótov v roku 476. Z Konštantínopola sa stal „nový Rím“. Aj cirkevný vývoj v oboch častiach ríše bol odlišný. Východná ortodoxná cirkev a rímska cirkev sa od seba čoraz väčšmi vzďaľovali. Tento vývoj vyvrcholil Veľkou schizmou (rozkolom) v r. 1054, keď sa cirkvi navzájom exkomunikovali a formálne odsúdili. Aj vo východnej cirkvi došlo ku vnútornej diferenciácii.

Napr. v roku 988 vznikla v Kyjeve ruská pravoslávna cirkev na čele s patriarchom kyjevským, oficiálne, ale skutočne len veľmi formálne, podriadeným Byzancii. Sídlom tejto cirkvi sa neskôr stala Moskva. V roku 1439 po pokuse Isidora Kyjevského (1437 – 1441) podriadiť cirkev primátu pápeža, sa cirkev na Moskovskej Rusi osamostatnila, stala sa od Byzancie nezávislou.

Dnes je pravoslávna cirkev spoločenstvom samosprávnych cirkví, z ktorých každá je autokefálna, t.j. riadená vlastným najvyšším predstaviteľom. Jednotlivé pravoslávne cirkvi nie sú teda riadené z jedného ústredia. Sú ale jednotné na princípe spoločnej pravoslávnej viery, cirkevného učenia zakladajúceho sa na Svätom písme a posvätnej Tradícii, a na jednote vo svätých Tajinách (sviatostiach).

Jednota byzantskej (nie však ruskej) a západnej cirkvi sa slávnostne obnovila v Lyone (Francúzsko) roku 1274 vytvorením tzv. Únie. Cesta k reálnemu zjednoteniu však iba začínala. V 15. storočí sa pre obe cirkvi, byzantskú i rímsku, stala akútnou hrozba tureckého nebezpečenstva. Pod touto hrozbou bola v roku 1439 na cirkevnom sneme vo Florencii opätovne slávnostne deklarovaná Únia, t.j. obnovenie jednoty medzi byzantskou cirkvou zastúpenou byzantským cisárom a katolíckou cirkvou na čele s pápežom. K zjednoteniu však prišlo neskoro. V r. 1453 Turci dobyli Konštantínopol.

Byzantská ríša prestala existovať. Z Konštantínopolu sa stal Carihrad, od roku 1930 oficiálne premenovaný na turecký Istanbul. Konkrétnejšiu podobu nadobudla potom Únia v litovskej časti poľsko-litovského štátu. V 16. storočí spolu s národnostnými snahami ukrajinskej šľachty a duchovenstva sa začali vyvíjať snahy o ich oddelenie sa od ruskej cirkvi a o ich pripojenie sa k Rímu. Z náboženských a politických dôvodov Úniu podporovali aj poľskí králi. K zjednoteniu došlo na popud ukrajinského duchovenstva v Breste v roku 1595. Vývoj bol naďalej zložitý. Únia sa tu definitívne obnovila až v roku 1710.

Ďalšie rozširovanie Únie už aj smerom do našej oblasti súviselo predovšetkým a bezprostredne s vnútropolitickým mocenským zápasom počas stavovských povstaní v 17. storočí a tiež s celkovým oslabovaním pozícií Osmanskej ríše v stredoeurópskom priestore. Cirkevné dejiny nášho severovýchodného a severného územia východne od Vysokých Tatier a Podkarpatska vo vzťahu k Únii neboli až také jednoznačné. Na tomto území sa stretávali záujmy byzantskej a ruskej vetvy východnej cirkvi, ako aj záujmy protestantskej šľachty Sedmohradska.

Toto územie sa v podstate delilo na dve časti, na východnú od rieky Uh, (dnešné Podkarpatsko), inklinujúce skôr k ruskej cirkvi a na časť západnú, siahajúcu až po Poprad, na ktorej sa viac prejavovali byzantské vplyvy, cyrilometodejská tradícia. Centrom západnej časti bol Prešov. Tunajšia cirkevná správa, cirkevná organizácia, sa nazývala Prjaševščina⁽⁷⁸⁾. V 17. storočí táto oblasť na severe hraničila s Haličom, ktorý patril Rakúsku. Smerom na juh bola súčasťou Turkami okypteného Uhorska resp. súčasťou autonómneho Sedmohradska.

Na východných hraniciach oblasti (t.j. vo východnej časti Zakarpatska) sa čoraz väčšmi na úkor Poliakov presadzovalo Rusko. Takmer ako jediné východisko na elimináciu vplyvu silných susedov na túto časť Uhorska sa javilo pristúpenie k Únii. V Podkarpatsku, a tým aj na Prjaševščine, bola Únia vyhlásená 24. apríla 1646 v Užhorode v chráme na hrade. Únia prijala názov Gréckokatolícka cirkev.

Mocenské záujmy vplyvných susedov sa prejavovali neustálym striedaním biskupov gréckej – uniatskej a pravoslávnej cirkvi na čele Mukačevskej eparchie. Po niekoľkonásobných výmenách v r. 1690 opätovne na čelo eparchie zasadol gréckokatolícky biskup Ján Jozef de Camelis, protežovaný Viedňou. Tento biskup dňa 23. júna 1690 vydal dekrét o ustanovení parochie (farnosti) ŠOMA, dnešnej Drienice. I naďalej sa na biskupskom stolci v Mukačeve striedali zástupcovia oboch cirkví. Činnosť gréckokatolíckej eparchie bola v plnom rozsahu obnovená až v roku 1771, ale tentoraz už v Užhorode.

Vzhľadom na rozľahlosť územia bola 3. novembra 1818 vyčlenená z gréckokatolíckej Mukačevskej eparchie nová samostatná eparchia so sídlom v Prešove. 30. januára 2008 pápež Benedikt XVI. povýšil eparchiu na archieparchiu a zároveň zriadil Prešovskú gréckokatolícku metropóliu. V súvislosti s cirkevným vývojom územia je však potrebné dodať, že striedanie cirkví na biskupskom stolci v Mukačeve sa na Prjaševščine, a tým aj na cirkevnom živote našej obce výraznejšie neprejavilo. Zasiahlo skôr oblasť Mukačeva, Sedmohradska a časť Zemplínskej stolice. Prjaševščina stále žila svojím relatívne samostatným cirkevným životom verným Únii. Samostatnosť vývoja sa ešte viac prehĺbila po vytvorení Prešovskej diecézy. ⁽⁷⁹⁾

_______________________________________________________

(78) Čo sa týka počiatkov kresťanstva na tomto území, zachovala sa správa, že na obrady konštituovania ruskej pravoslávnej cirkvi v roku 988 do Kyjeva prišli aj kňazi z južných svahov karpatských hôr t.j. z Podkarpatska. Od najstarších čias centrami tunajšieho náboženského života boli Hrušovský monastýr, na hornom toku rieky Tisy; monastýr na „Černičej hore“ pri Mukačeve a v rámci Prjaševščiny Krásnobrodský monastýr pri Medzilaborciach. V r. 1391 sa Hrušovský monastýr stal centrom novovytvorenej osobitej cirkevnej oblasti – eparchie. Od 15. storočia sa potom centrom tejto eparchie stal Mukačevský monastýr.

(79) Biskupmi Prešovskej diecézy postupne boli: Gregor Tarkovič (1818 – 1841, pochovaný v krypte katedrálneho chrámu v Prešove), Jozef Gaganec (1843 – 1875, pochovaný na prešovskom cintoríne), ThDr. Mikuláš Tóth (1876 – 1882, pochovaný v krypte katedrálneho chrámu v Prešove), ThDr. Ján Vályi (1883 – 1911, pochovaný v krypte katedrálneho chrámu v Prešove), ThDr. Štefan Novák (1913 – 1918, odišiel do Maďarska, kde v r. 1922 ako 53 ročný zomrel), ThDr. Mikuláš Russnák, (1918 – 1922, zomrel v r. 1954 v Bratislave), Dionýz Njarady (1922 – 1927, zomrel 14. 1. 1940 v Juhoslávii), Pavol Peter Gojdič, OSBM, (1927 – 1960, po 27.4. 1950 dostal doživotie, zomrel vo väzení.)

OSBM – Ordo Sancti Basilii Magni – Rád svätého Bazila Veľkého ThDr. Vasil Hopko, pomocný b. (1947–1950, v r.1950 uväznený na 15 r.; po r.1968 svätiaci b.; zomrel 1976, pochovaný v krypte) Mons. Ján Hirka, Dr.h.c. , (1969 – 2002; od r. 2000 emeritný biskup), Milan Chautur, pomocný biskup (1992 – 1997, 1997 – 2008 prvý exarcha Košického exarchátu; od r. 2008 Košický eparcha), Mons. Ján Babjak, SJ – Spol. Ježišova – jezuita (2003 – 2008 prešovský eparcha; od 2008 doteraz arcibiskup a metropolita),

Farnosť Šoma bola založená dekrétom mukačevského biskupa Jana Jozefa de Camelis z 23.6.1690. Bola potvrdená aj Jurajom Fenissy, biskupom jágerským. (Eger – Maďarsko). Okamžite začala výstavba chrámu. Jeho základy položil František Zambory. Výdavky spojené so stavbou hradili veriaci. Sami si chrám aj postavili. Pôvodný chrám stál nižšie ako terajší. Jeho oltár bol zhruba len 30 – 35 m nad miestnou komunikáciou⁽⁸⁰⁾. Pôvodný chrám bol drevený. V roku 1800 sa veriaci rozhodli postaviť si novú kamennú „cerkov“. Tá mala stáť na parcele zvanej Markovica. Na túto parcelu začali voziť aj kameň a ďalší stavebný materiál. Pre močaristý terén nakoniec stavbu premiestnili do pôvodnej lokality na pozemok nad dovtedajším chrámom.

Pozemok v tom čase vlastnila rodina Štefančíková. Ako náhradu jej obec poskytla pozemky v súčasnej rekreačnej oblasti; tie, na ktorých stála v 2. polovici 20. storočia bývalá Škola v prírode. Stavba chrámu bola zdĺhavá. Prostriedkov bolo málo, (v obci bolo len 11 záprahov a do 400 obyvateľov). Až za pomoci sabinovského občana L.R. bola stavba v r. 1811 ukončená.

Chrám bol zasvätený Narodeniu Presvätej Bohorodičky. Prvá veľká oprava a údržba chrámu sa konala v rokoch 1891 – 1900. V jej prvej etape sa vymenila pôvodná bridlicová dlažba za cementovo-keramické dlaždice. Tie slúžia dodnes. Vybudovaný bol ochranný ohradový múr.

V druhej etape došlo i k rekonštrukcii chrámu. V roku 1900 dodávateľ Rétayés Benedekt, Budapešť inštaloval ikonostas. Bol postavený hlavný oltár, žertvenik; zakúpili sa svietniky, koberec k oltáru, nové bohoslužobné rúcha. Vymenili sa staré drevené okná za nové, boli vymaľované obrazy na klenbách stropu. Prešovský biskup Dr. Ján Vályi dňa 12. septembra 1900 (v deň chrámového sviatku) posvätil vykonanú prácu. Prítomný bol aj kanonik Kornel Kovalierski, ktorý spolu s miestnym kňazom Michalom Repákom sa najviac pričinili o vykonané dielo.

V roku 1911 na sté výročie vysvätenia chrámu dali rodáci z Ameriky postaviť vysoký kamenný kríž, ktorý stojí na ľavej strane pred vstupom do chrámu. Počas 1. svetovej vojny z troch chrámových zvonov boli dva rekvirované. Zostal len „sv. Michal Archanjel“. V roku 1922 zvonár František v Egri odlial 453 kg vážiaci zvon „sv. Cyril“ a 93 kilogramový „sv. Metod“. Na zvony prispeli najmä rodáci žijúci v Amerike. Pre zvony do Egru s konskými poťahmi išli Andrej Štefančík (otec Mikuláša Štefančíka) a Juraj Fech (Skuta Juro). V roku 1921 sa začalo s výstavbou novej farskej budovy, ktorá nahradila starú drevenú stavbu. ______________________________________________________

(80) Na mieste oltára starého chrámu bola začiatkom 19. storočia postavená tzv. FIRTKA. Bola to priechodná kamenná brána štvorcového pôdorysu (4m x 4m) ihlanovitou strechou. Od cesty bola vzdialená 31 m a od terajšieho chrámu 18,5 m. Koncom minulého storočia hrozila zrútením a tak ju pri veľkej oprave chrámu v roku 1986 robotníci strhli.

V roku 1947 majster Jozef Wagner z Prešova so svojou skupinou umelecky dotvorili chrám. Venovali sa obrazom klenieb, vymaľovali vnútorné a vonkajšie steny cerkvi, firtku a miestnu kaplnku. Posviacku obnoveného chrámu vykonal 21. septembra toho istého roka biskup Pavol Gojdič. V roku 1948 počas elektrifikácie obce bol na energetickú sieť napojený aj miestny chrám.

Interiér oltár

ikonostas

Od roku 1955 pod vedením o. Eugena Jakubiva sa realizovali ďalšie stavby a úpravy chrámu a jeho okolia. V roku 1956 bol postavený vľavo hneď pri vstupe do areálu kamenný kríž – pamätník občanom padlým v 1. a 2. svetovej vojne. V rokoch 1956-57 bolo kamenné schodište od cesty k cerkvi nahradené betónovým.

V roku 1957 sa drevené okná vymenili za okná kovové. V roku 1959 sa obnovili vonkajšie omietky chrámu. V rokoch 1963-64 kamenný múr okolo chrámu bol nahradený oplotením pozostávajúcim z betónových stĺpcov a drôtených ohradových dielcov.

V roku 1969 k miestnemu chrámu sa pribudovala „zákristia“, vymaľovali sa jeho steny, vykonal sa postrek fasády. Na strešnú krytinu vrátane veže sa naniesol dvojnásobný ochranný náter, bol nainštalovaný bleskozvod. Občania pracovali aj po nociach, len aby stihli termín vysviacky. Vysviacku vynoveného chrámu vykonal 21. 9. 1969 svätiaci prešovský biskup Dr. Vasil Hopko. Vo februári 1971 bola zreštaurovaná stará Kniha evanjelií. V tom istom roku boli v kostole vymenené lavice pre veriacich.

V roku 1976 bol na oltári vyhotovený nový bohostánok. V roku 1985 sa urobili opatrenia proti presakovaniu zemnej vlhkosti do múrov. V rokoch 1986-87 sa uskutočnila generálna oprava chrámu. Vysviacku zrekonštruovaného chrámu vykonal otec ordinár Ján Hirka 13.9.1987. Mnohé a zásadné úpravy sa vykonali aj na objekte fary. V roku 1990 sa uskutočnila oprava veľkej knihy Evanjelia, v roku 1991 montáž zariadenia pre elektricko-mechanickú obsluhu zvonov. V rokoch 1994-95 firma Grygar – Renova Slovakia so sídlom v Prešove renovovala ikonostas, bohostánok, Boží hrob, prenosný obraz.

Vykonala pozlátenie boho-služobných predmetov. Namontovala nové obrazy krížovej cesty … Náklady hradili veriaci. Sponzorsky prispeli najmä Obecný úrad Drienica a ROD (Rekreačná oblasť Drienica), a.s. Posviacku obnoveného chrámu vykonal o. Peter Rusnák, vtedajší biskupský vikár a kancelár eparchiálnej kúrie v Prešove. (J.E. Peter Rusnák je od januára 2008 bratislavský eparcha a biskup.) Začiatkom júla 2003 začala generálna oprava farskej budovy.

Práce trvali od 12.7. do 30.10. Zabezpečovali ich firmy Manas a Remonza z Prešova a Epemix zo Sabinova. Veľa práce vykonali samotní veriaci. Práce (vysúšanie, tepelná izolácia budovy…) potom pokračovali v roku 2004. 38 dní odpracoval Andrej Janíčko, 20 dní Jozef Kundrák, 17 dní Mikuláš Čarnický, 12 dní Pavol Klembarský, Ján Šechný, Vincent Škovran a s nižším počtom dní mnohí ďalší. Mládež natierala ohradu. Ženy zabezpečovali upratovanie. Práce boli v podstate ukončené v roku 2005. Niektoré dodatočné drobné úpravy sa vykonali ešte v r. 2007.

Začiatkom apríla (7.4.) 2005 boli tesne pred vstupom do chrámu zrezané staré zdnuka spráchnivené lipy, ohrozujúce životy a zdravie veriacich a majetok susedov. Zvyšné lipy boli zrezané o rok neskôr v týždni od 12. do 18. 2. 2006. Dňa 4.9.2005 sa konala vysviacka novo zakúpených kalicha, hviezdy a kopije. Dňa 3.9.2007 farníci opravovali plechovú strechu chrámu nad ikonostasom.

Poškodil ju víchor pri búrkach 20. alebo 23. augusta. Zatekalo. V roku 2010 sa začalo s veľkou rekonštrukciou chrámu. Od piatka 12.2. sa sväté liturgie konali v kultúrnom dome. V chráme sa obnovovala elektroinštalácia. Od 15.2. sa začali vymieňať elektrické výhrevné pece. Od 15.3. sa svojpomocne demontovali doterajšie netesniace železné okná. Okamžite sa nahradili novými drevenými. Práce koordinoval Ing. Jozef Vapnár. V týždni od 22.3. začalo záverečné upratovanie.

Pobožnosti a sväté liturgie sa v chráme začali konať vo Veľkom týždni (od 29.3.). V roku 2011 sa rekonštruovalo prístupové schodište ku cerkvi. Dňa 16.1.2011 na tento účel bola vyhlásená finančná zbierka. S prácami sa začalo v utorok 23.8. Pracovalo sa svojpomocne v poobedňajších hodinách a sobotami. Obnovené schodište navrhol a vyprojektoval Ing. Jozef Vapnár. Hneď sa aj pustil do práce. Spolu s rodinou boli dušou celého podujatia. Výdatne mu pomáhali najmä Andrej Janíčko, Česlav Novický, Vincent Škovran (č.d. 1) a postupne do 30 ďalších brigádnikov. Medzi nimi napr. vyše 85 ročný Andrej Maľcovský, alebo Milan Škovran, Anton Škovran…. Elektrinu a vodu bezplatne poskytol Ing. Pavol Mašlár, prevozy materiálu zabezpečoval Jozef Kundrák atď.

Prvá etapa prác – dolná časť schodišťa – bola ukončená 24.10.2011. Dňa 10.9. bolo zverejnené prvé vyúčtovanie prác. Príjem zo zbierky činil 3 405 eur, z odpredaja železného šrotu 50 eur. Náklady k 10.9. činili 2 455 eur, po ukončení prác k 24.10. boli spresnené na 3 116,52 eur.

Horná časť schodišťa bude ukončená v r. 2012. Možno teda jednoznačne konštatovať, že veriaci sa vždy starali o svoj chrám, obetovali sa, odviedli podstatnú časť prác pri jeho výstavbe a pri jeho zásadných rekonštrukciách. Zabezpečovali väčšie i drobné opravy, údržbu; upratovali, starali sa o kvetinovú výzdobu.

Hádam, k tomuto prehľadu dodajme, že keď dňa 9. júla 1999 a potom aj 19. júla 2002 blesk udrel do kostolnej veže a vyradil z prevádzky elektronické zvony, v oboch prípadoch ich sponzorsky t.j. bezplatne opravil náš rodák Ing. Jozef Sedlák so svojou firmou SEAK – výroba a servis spotrebnej elektroniky, Prešov. Čo sa týka cirkevných stavieb v chotári obce uveďme, že na pravom hornom okraji obce pod mohutnými lipami stojí murovaná kaplnka zasvätená sv. Jánovi Evanjelistovi. V r. 1822 ju postavila zemepánska rodina Melczerovcov. V roku 1895 bola od základov zrenovovaná. Ďalšie storočie bola priebežne udržiavaná, postupne však chátrala.

V rokoch 1998-99 Jozef Fech s rodinou a súrodencami vykonal jej generálnu opravu. Sám opravu aj sponzoroval. 12. septembra 1999 biskupský vikár o. Pavol Repka kaplnku vysvätil. Od r. 2000 sa v nej obnovila tradícia májových svätých liturgií spojená s posviackou poľa.

Kaplnka sv. Jána Evanjelistu

Ďalšou kaplnkou je Kaplnka premenenia Pána pri Oltár Kameni na Lysej hore. (pozri aj text v závere tejto state.) Možno tiež uviesť, že chotár obce je doslova posiaty množstvom krížov, ktoré dali postaviť zbožné šomské či drienické rodiny. Ľud v obci nikdy nestrácal vieru v Boha. A práve tá mu tá mu umožnila prežiť, prekonať protivenstvá pohnutých čias, umožnila mu udržať si svoju identitu a svojbytnosť.

Keď na príkaz Márie Terézie v polovici 18. storočia sa mali biskupi osobne presvedčiť o stave veriacich vo svojich farnostiach, zavítal na Veľkú noc roku 1750 do parochie Šoma mukačevský biskup Michal Emanuel Oľšavský. Vo svojom zápise sa pochvalne zmienil o hojnej účasti veriacich na bohoslužbách, vrátane prítomných Sabinovčanov. Sabinovčania si totiž vlastný gréckokatolícky chrám postavili až v rokoch 1900–1904. (Základný kameň chrámu posvätil 10.9.1899 drienický kňaz Michal Repák. Prešovský biskup Ján Vályi dňa 29.5.1904 chrám slávnostne vysvätil.

Zasvätený je sv. Jurajovi.) Podrobnosti o organizácii cirkevnom života v obci a na okolí sa dozvedáme v značnej miere aj z Kroniky mesta Sabinov. V nej sa napr. píše, že po roku 1711 prichádzajú z okolitých obcí (a pravdepodobne aj z Drienice) do mesta Uniati, ale, že gréckokatolíkov je v Sabinove stále poskromne. Pravdepodobne aj preto gréckokatolícke spoločenstvo v Sabinove dlho bolo a ostávalo filiálkou gréckokatolíckej farnosti Šoma. Drienická fara bola pritom, ale, dá sa povedať, pod akýmsi patronátom mesta Sabinov.

Kým začiatkom 18. storočia farár v Drienici žil len zo zbierok a z naturálnych dávok, už v 1. polovici 19. storočia okrem týchto (dávok) dostával aj plat z mestskej pokladnice. Na prelome 18. a 19. storočia to činilo 60, v 20. rokoch 19. storočia 150 a koncom 19. storočia až 200 zlatých ročne. Na prahu 20. storočia pred 1. svetovou vojnou dostával plat 400 korún. Naopak Šoma pred zriadením gréckokatolíckej parochie v obci (v r.1690) bola filiálkou rímskokatolíckej farnosti sv. Jána Krstiteľa v Sabinove.

Možnože v tej súvislosti v 2. polovici 17. storočia Šoma ročne odvádzala sabinovskému farárovi dve fúry dreva. Možné je však aj to, že v tomto prípade išlo len o časť cirkevného desiatku odvádzaného poddanskou obcou svojej cirkevnej vrchnosti. Obec Šoma, ( t.j. skupina rímskokatolíkov v nej) sa spomína ako fília sabinovskej rímskokatolíckej farnosti ešte aj v 1. polovici 19. storočia. Znova pripomeňme, že v počiatkoch svojej existencie začiatkom 14. storočia bola obec Šoma podľa všetkého filiálkou farnosti v Jakubovanoch. Parochia Šoma mala v minulosti okrem Sabinova ešte aj iné filiálky.

Podľa schematizmu Prešovskej diecézy z roku 1948 k šomskej farnosti ako filiálky s vlastnými chrámami patrili Sabinov, Červená Voda, Jakovany, bez chrámov Šarišské Sokolovce, Jakubovany, Baranie, Čipkeš (splynul so Šarišskými Sokolovcami), Medzany, Šarišské Michaľany, Ražňany, Orkucany, Ostrovany, Uzovský Šalgov. Po roku 1968 v pôsobnosti farnosti Drienica zostali len Červená Voda, Jakubovany a Baranie. V súčasnosti len Jakubovany. Filiálka Baranie, bola zriadená v roku 1835. V roku 1898 mala 79 veriacich, všetko gréckokatolíkov.

V roku 1947 mala ešte 42 obyvateľov. Život v osade bol však veľmi ťažký. Chudobná kamenistá pôda, horské pasienky, príležitostný zárobok v lese stačili práve tak na živorenie. Prakticky neexistovali komunikačné väzby na iné obce. Ľudia odchádzali za zárobkom, za lepším životom. Ostatnými obyvateľmi osady boli Štefan Blaščák s rodinou. Po smrti ich dcéry, vydatej Anny Kovaľovej, sa v roku 1970 z osady odsťahovali. Tým filiálka zanikla. Pre osady Baranie a Ambrušovce (farnosť Hradisko) sa na už spomínanom Oltár Kameni každoročne v letných mesiacoch ku sviatku Premenenia Pána (6. augusta) konala odpustová slávnosť týchto osád.

Kňaz z Drienice tu slúžil sv. liturgiu. Po druhej svetovej vojne sa od tejto praxe odpustových slávností a svätých liturgií upustilo. Na Oltár Kameň sa prestalo chodievať. Tradíciu v roku 1956 obnovil o. Eugenij Jakubiv. V rokoch normalizácie bola táto tradícia znova potlačená. V roku 2000 ju opäť obnovil o. Juraj Zimovčák. Takto po roku 1970 (t.j. v rokoch tzv. normalizácie) sa pravidelné bohoslužby v rámci našej farnosti konali už len v obciach Drienica a Červená Voda. Cirkevný život obce po 2. svetovej vojne prešiel krušným vývojom. Obyvatelia ďakovali Bohu, že takmer bez ujmy prežili vojnové hrôzy. Napriek obetiam pri Liptovskom sv. Mikuláši mohli dopadnúť aj horšie.

V obci sa zdržiavali raz Nemci, inokedy partizáni. (U komisára obce Eliáša Mikitu niekedy aj súčasne – v izbe Nemci, na povale partizáni). Šťastie, že k prestrelkám došlo vždy mimo obce. Prvé sväté misie v obci boli v dňoch 26.2. – 4. 3. 1938. Obnova svätých misií sa potom konala 15. – 21. decembra 1947. Pamätný kríž na ne bol a je postavený v priečelí chrámu po jeho pravej strane. Na sv. misiách bol obnovený spolok Matky ustavičnej pomoci, založený bol spolok sv. Jozefa. Ku šiestim ženským modlitbovým ružiam sv. ruženca pribudla ďalšia ruža pre chlapcov vo veku od 12 do 17 rokov.

Náboženský život sa sľubne rozvíjal. V politickom zákulisí sa však hralo s inými kartami. Ihneď po 2. svetovej vojne sa objavili snahy o pripojenie východného Slovenska k Sovietskemu zväzu. U nás o to usilovali najmä vedúci predstavitelia ukrajinskej nácie, spočiatku si tieto predstavy osvojil, dokonca už počas Slovenského národného povstania, aj podpredseda povstaleckej SNR Gustáv Husák⁽⁸¹⁾. Keď tento zámer nevyšiel, zbraňou Stalinovej imperiálnej politiky sa stala, žiaľ, pravoslávna cirkev. V roku 1930 sa k pravoslávnej viere na Slovensku hlásilo 9073 ľudí v 20 obciach. Duchovným centrom pravoslávia bol kláštor v Ladomírovej, ktorý mal aj „Cirkevnú tlačiareň Jova Počajevského“.

Monastýr s tlačiarňou pôsobil aj za vojnovej Slovenskej republiky do jesene 1944, keď obe zariadenia boli zničené pri vojenských operáciách. Napriek tomu na sklonku 2. svetovej vojny bolo len 0,43% kresťanov východného obradu mimo Únie – (v roku 2001 18,6 %.) Len v 10 obciach boli pravoslávne fary, a to oproti 222 gréckokatolíckym farnostiam. Užhorodská eparchia, Zakarpatsko, aj farnosti na našom území pritom patrili pod jurisdikciu Srbskej pravoslávnej cirkvi. A to bolo potrebné za každú cenu zmeniť.

Najprv sa srbská cirkev vzdala Zakarpatska v prospech Ruskej pravoslávnej cirkvi. V dňoch 25. a 26. apríla 1947 na Eparchiálnom zjazde (sobore) pravoslávnych veriacich bola ustanovená Prešovská pravoslávna eparchia, spadajúca pod patriarchu moskovského a celej Rusi. A tak po týchto prípravách 28. apríla 1950 v štáte prebehla akcia „P“ (Pravoslávie). Jej cieľom bolo odtrhnúť gréckokatolíckych veriacich od Ríma, od západného sveta reakcie a kapitálu; dosiahnuť tak strategický zámer vtedajšej vládnej moci preorientovať krajinu a jej obyvateľov na Moskvu a Sovietsky zväz a to aj v cirkevných otázkach a oblastiach. Gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon. Jej majetok prevzala pravoslávna cirkev. Gréckokatolíci sa z večera do rána ocitli mimo Únie.

Časť veriacich v obci sa pripojila k miestnemu kňazovi Irenejovi Mankovičovi, ktorý konvertoval na pravoslávie. Časť navštevovala rímskokatolícke obrady v Sabinove, časť sa modlievala po domoch, na cintoríne, pri kaplnke. Tiež ale uveďme, že tých kňazov, ktorí nekonvertovali na pravoslávie, vládna moc presťahovala – skôr vyviezla – aj s rodinami do iných krajov ČSR, najmä do Čiech, kde pracovali ako robotníci v poľnohospodárstve, na stavbách a v lesoch.

(Do augusta 1952 išlo o 124 gréckokatolíckych duchovných aj s rodinami. V 60. rokoch sa postupne vracali domov.) Prvé väčšie náznaky nespokojnosti s existujúcim stavom sa v obci prejavili v roku 1966. Prejavili sa v názoroch na určenie dátumu Veľkej noci a od toho odvodených následných sviatkov.

Pravoslávna cirkev uplatňovala Juliánsky kalendár, kým Grécko-katolícka cirkev rešpektovala jeho revíziu – Gregoriánsky kalendár⁽⁸²⁾. Nespokojnosť rástla. V marci 1968 počas už rozbehnutej „Pražskej jari“ sa v obci oživili snahy o obnovu gréckokatolíckeho obradu. Na čele iniciatívy „Za návrat ku gréckokatolíckemu náboženstvu“ stáli najmä Ján Čarnický s bratom Andrejom, Ján Maľcovský, Eliáš Sedlák, Ján Sedlák, Anton Škovran, Michal Škovran – z Murovanice a ich rodiny. V apríli 1968 prebehla v obci podpisová kampaň za obnovu gréckokatolíckej cirkvi.

______________________________________________________________

(81) Aj Sojuz molodeži Karpat, ktorého základná organizácia vznikla v obci v roku 1945 hneď po prechode frontu, bol nástrojom ukrajinskej nácie v jej úsilí o pripojenie východného Slovenska k Sovietskemu zväzu. Vedeli o tom jeho členovia? Vedeli tí, ktorí v roku 1945 odhlasovali zriadenie ruskej školy v obci, že sú len pešiakmi vo veľkej hre? (82) Juliánsky kalendár zaviedol v roku 46 pred Kristom Július Caesar – rok mal 365 dní a každý štvrtý rok bol priestupný. Oproti skutočnosti (tropickému roku) sa rozchádzal o jeden deň za 128 rokov.

Gregoriánsky kalendár zaviedol pápež Gregor XIII. 24.2.1582. Pomocou neho odstránil odchýlku, ktorá sa nahromadila za stáročia uplatňovaním Juliánskeho kalendára. Rok podľa Gregoriánskeho kalendára má 365 dní. Každý štvrtý rok je priestupný. Ale priestupný rok (t.j. rok deliteľný 4), ktorý je súčasne deliteľný aj 100, prestáva byť rokom priestupným. Avšak priestupný rok, ktorý je deliteľný 400, zostáva priestupným. (Napr. rok 1900 nebol rokom priestupným – február mal 28 dní; rok 2000 bol priestupným – február mal 29 dní.)

Tropický rok meria 365,2422 dňa, t.j. 365 dní, 5 hodín, 48 minút, 45,4 sekúnd. Je to čas medzi dvoma prechodmi Slnka jarným bodom. Dňa 10. apríla 1968 sa zišlo v zasadacej sále Rímskokatolíckeho biskupstva v Košiciach 133 zo 172 ešte žijúcich gréckokatolíckych kňazov. Poukázali na to, že Sobor, ktorý sa konal 28.4.1950 v Prešove, a ktorý deklaroval prechod gréckokatolíkov na pravoslávie, bol nezákonný.

Žiadali obnovu Gréckokatolíckej cirkvi⁽⁸³⁾ a odsúdenie represálií voči nej. Nadväzne 13. júna 1968 vláda ČSSR prijala Uznesenie č. 205/68 o povolení Gréckokatolíckej cirkvi a Vládne nariadenie č.70/1968 Zb. o jej hospodárskom zabezpečení. Z pôvodných 241 farností sa ku Gréckokatolíckej cirkvi vrátilo 206 s 315 000 veriacimi. U nás už dňa 11. apríla 1968 sa konalo zhromaždenie občanov Drienice.

Títo si na ňom zvolili akčný výbor (Ján Maľcovský, Andrej Čarnický, Ján Čarnický, Ján Sedlák, Ján Škovran, Juraj Štefančík, Ján Šurin), ktorý mal na nedeľu O myronosičkách (3. nedeľa po Pasche) pripraviť prevzatie chrámu do rúk Gréckokatolíckej cirkvi. Prechod uľahčila aj skutočnosť, že po smrti o. Eugenija Jakubiva (16.3. 1968) zostalo kňazské miesto po ňom neobsadené. Do Drienice dochádzal o. Babjak zo Sabinova, ktorý s prechodom súhlasil. Dňa 28. apríla 1968 akčný výbor privítal pred chrámom duchovných o. Jána Durkaňa, CSsR a ďalších dvoch kňazov. Následne ich slávnostne uviedol do chrámu. V ďalšie nedele a sviatky do chrámu prichádzali kňazi zo Sabinova a okolia. Dňa 21. 9. 1968 otec biskup Dr. Vasil Hopko birmoval gréckokatolícku mládež, ktorá v časoch náboženskej neslobody bola pokrstená v rímskokatolíckych chrámoch⁽⁸⁴⁾.

Ešte v júni 1968 sa presadila požiadavka na vyučovanie gréckokatolíckeho náboženstva v miestnej škole. Dňa 14.9.1968 sa správcom farnosti stal o. Štefan Haluška. Obnovil sa gréckokatolícky obrad. Možno až prílišná snaha o vedenie sv. liturgie len v slovenskom jazyku (nie „po staromu“)⁽⁸⁵⁾ mala za následok, že pravoslávnej cirkvi ako „starej cirkvi a obradu“ zostalo v tom čase verných – ako uvádza dobový kronikár – 9 rodín. Občania si za kurátorov zvolili Eliáša Sedláka, Jána Šurina, Michala Škovrana, Vincenta Maľcovského, Vincenta Sedláka – syna Eliáša. Títo dňa 22. septembra zložili kurátorskú prísahu.

Ku kurátorom neskôr boli prizvaní Andrej Novický a Ján Karaffa. Potom už nastali roky tzv. normalizácie. V máji 1972 mal tragickú nehodu pravoslávny veriaci. Gréckokatolícka farnosť síce poskytla rodine potrebné rekvizity, umožnila zvonenie, ale nepovolila vykonať v chráme pohrebný obrad. Pritom d’ jure chrám stále bol majetkom Pravoslávnej cirkvi⁽⁸⁶⁾. Následne bol otcovi Haluškovi odňatý „štátny súhlas“ na výkon kňazskej činnosti a chrám bol uzavretý. Na základe výnimky sa v ňom mohli konať len pohrebné obrady.

Po druhom pohrebe (23.7.1972) dostal o. Babjak zo Sabinova (dôchodca) štátny súhlas k pastorácii. Túto vykonával do októbra 1973. V októbri bol potom do funkcie správcu farnosti menovaný o. Juraj Zimovčák, vtedy 33 ročný. V apríli 1984 uviedol o. ordinár Ján Hirka o. Zimovčáka do funkcie okresného dekana. V roku 1974 aj pod nátlakom straníckych a štátnych orgánov uzavreli gréckokatolícke a pravoslávne biskupstvo medzi sebou dohodu o spoločnom využívaní chrámu v Drienici. Pravoslávni veriaci mohli každú druhú nedeľu vykonávať „odpravy“ v miestnom chráme.

________________________ ____________________

(83) Podľa gréckokatolíckeho schematizmu žilo v Drienici r. 1788 327 gréckokatolíkov, 70 rímskych katolíkov. R. 1827 410, r. 1829 401 gréckokatolíkov. R. 1898 535 gréckokatolíkov, 6 rímskych katolíkov a 12 Židov. Aj keď v detailoch sa tieto čísla odlišujú od údajov o celkovom počte obyvateľov, ktoré uvádza svetská vrchnosť, predsa len deklarujú, že prechod na pravoslávie v r.1950 nemal žiadne opodstatnenie ani z historického hľadiska. (84) Pripomeňme, že u veriacich východného obradu je birmovka spojená s krstom.

U rímskych katolíkov je ale osobitným aktom, ktorý sa koná spravidla na prahu dospelosti. Pomazanie olejom a udelenie s tým spojených osobitných milostí u východných cirkví vysluhuje kňaz; u rímskych katolíkov biskup.

(85) Možno to bola prílišná snaha gréckokatolíkov o odlíšenie sa od Pravoslávnej cirkvi. Možno sa pritom pozabudlo na skutočnosť, že v 2. polovici 19. storočia práve cirkevno-slovanský liturgický jazyk bol tou najúčinnejšou zbraňou proti prebiehajúcej maďarizácii. Umožnil uchovať si identitu a svojbytnosť i našim obyvateľom – obyvateľom Šomy – Drienice. A to všetko v čase, keď napr. košický rímskokatolícky biskup Ján Perger v júli 1868 nariadil používanie maďarčiny vo všetkých katolíckych (teda i dedinských) kostoloch a školách v diecéze.

Od začiatku 70. rokov došlo k niektorým zmenám vo vedení gréckokatolíckych obradov. Od roku 1971 na požiadanie rodičov sa obrad sv. krstu mohol vykonávať v slovenskom jazyku. Od roku 1984 k tomu pribudla možnosť vykonávať aj sobáše, pohreby, sv. liturgie v slovenčine. Miestne ženy a niekoľko mužov vytvorilo chór, ktorý nacvičoval spevy slovenských bohoslužieb.

Od 20. októbra 1987 sa v nedeľu konali dve sv. liturgie, jedna v staroslovienčine, druhá po slovensky. Po chorobe o. duchovného sa od 1. januára 1992 v nedeľu konala iba jedna bohoslužba. Ich jazyk sa striedal. Od roku 1988 sa pri sv. liturgii začali podieľať aj miništranti. Prvými miništrantmi boli Marek Čorňák, Stanislav Kundrák, Pavol Mačišák, Peter Maľcovský.

Ich nasledovníkmi boli Miroslav Janíček, Peter Novický, Alexander Maľcovský, Erik Kubko a ďalší. Revolúcia v roku 1989 priniesla so sebou vytúženú náboženskú slobodu. 17.2. 1990 aj za účasti veriacich obce sa v Prešove konala vysviacka otca biskupa Jána Hirku. V dňoch 21. – 22. 4. 1990 Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil Česko-Slovensko. Naši veriaci zorganizoval autobusový zájazd do Bratislavy na Vajnorské letisko, kde Svätý Otec celebroval sv. omšu.

Privítanie o. biskupa Jána Hirku pred miestnym chrámom

Dňa 30. apríla 1990 pri príležitosti päťdesiatin o. dekana Juraja Zimovčáka navštívil našu farnosť Jeho excelencia o. biskup Ján Hirka. V miestnom chráme slúžil sv. liturgiu. Dňa 16. 9.1990 v prešovskej katedrále bol za kňaza vysvätený Igor Zimovčák, syn o. dekana.

Primičná sv. liturgia 30.9. 1990 bola dôstojným darom k 300. výročiu založenia gréckokatolíckej farnosti v obci. Dňa 27.7.1991 oslávil o. Zimovčák 25. výročie svojho kňazstva. Sv. omšu v miestnom chráme opäť celebroval o. biskup Ján Hirka. V dňoch 12. – 13.1. 1991 prvýkrát po rokoch totality sa konala verejne vysviacka domov tých občanov, ktorí o to požiadali.

Dňa 23. 2. 1992 prišiel do nášho chrámu obraz Panny Márie Klokočovskej. Nasledoval týždeň modlitieb a mnohých vyslyšaných želaní. V dňoch 30.6. – 3.7. 1995 navštívil Slovenskú republiku už ako samostatný štát Svätý Otec pápež Ján Pavol II. V nedeľu 2. júla 1995 bol v poobedňajších hodinách v Prešove, modlil sa Akatist (ďakovnú oslavnú bohoslužbu) k Presvätej Bohorodičke, predniesol príhovor. Usporiadateľskú službu na tomto stretnutí zabezpečovali aj deviati veriaci z našej obce. _______________________________________________________

(86) Až zákonným opatrením P–SNR č. 211/1990 Zb. O usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou zo dňa 29.5.1990 sa majetky zabraté po 28.4.1950 vrátili gréckokatolíkom. V obci reálne až v auguste 1990, odvtedy sa v miestnej „cerkvi“ prestali konať pravoslávne „odpravy“.

Na Vianoce 1995 sa v inovovanej podobe obnovila tradícia chodenia „koľadníkov“ do rodín. „Koľadníci“ Dobrej noviny spievali, vinšovali, oznamovali dobrú novinu o narodení nášho Pána a zároveň získavali finančné prostriedky na podporu detí v rozvojových oblastiach sveta. Tradícia je živá až do dnešných dní. Hneď od svojich počiatkov, koledovanie sa konalo pod patronátom farského R – klubu.

Ako sme už spomenuli v cirkevných dejinách obce a regiónu, významnú úlohu zohral Oltár Kameň. V každej dobe bol útočiskom kresťanov prenasledovaných pre svoje náboženské presvedčenie. Tu nachádzali silu, ochranu a útechu. Konali sa tu bohoslužby pre veriacich osád Baranie a Ambrušovce. Prichádzali tu kresťania zo sabinovskej i bardejovskej strany Čergovského pohoria. Ako sa ústnym podaním traduje, ľudia tu veľmi radi chodievali na sv. liturgie. Po 2. svetovej vojne sa bohoslužby na Oltár Kameni prestali konať. Tradícia ožila v r. 1956.

Po obnove Gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 osobitne intenzívne sa dožadovali týchto podujatí roztrúsení obyvatelia bývalých lesných osád Baranie a Ambrušovce. Dňa 14. júla 1968 celebrovali sv. liturgiu na Oltár Kameni otcovia Michal Mašlej, Irenej Bačinský a Ján Ďurkaň.

V dňoch 12. – 13. 7. 1969 ZO Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu v Drienici na čele s (dnes už nebohým) Ing. Andrejom Mačišákom zorganizovala dvojdňové stretnutie rodákov obce Drienica. Prvý deň sa uskutočnilo kladenie vencov k pamätníku padlých v 1. a 2. svetovej vojne, kladenie vencov na cintoríne spojené s panychídou, peší výstup na Lysú a voľný program. Na druhý deň o 10. hodine začala sv. liturgia na Oltár Kameni. Slúžil ju správca farnosti v Drienici o. Štefan Haluška. Spievali starí kantori.

Vykonal sa aj symbolický výkop základov kaplnky. Na jej výstavbu rodáci vyzberali 14 000 Kčs. O rok neskôr, v júli, sa na Oltár Kameni už len v tichosti konala ešte jedna sv. liturgia. V ďalších rokoch pre nevraživosť štátnych orgánov, tradícia zanikla. Obnovila sa až v roku 2000. Bola súčasne spojená s vysviackou novoinštalovaného sv. kríža na Oltár Kameni. Drevený kríž na Lysej hore bol síce v r. 1990 zreparovaný, ale v priebehu nasledujúceho desaťročia podľahol zubu času. Nový kríž zhotovil Ján Maľcovský, rodák a občan Drienice, č.d. 73. Pri jeho osadení, vyhotovení ohrádky a pri ďalších prácach mu vypomáhali Fedor Durkot, Jozef Kundrák, Tomáš Mačišák, Anton Maľcovský, Vincent Sedlák, Anton Škovrán, Alexander Maľcovský, a ďalší občania. Telo Spasiteľa na plechový podklad namaľovala Erika Škovranová.

K úspechu podujatia prispeli viacerí sponzori (Pavol a Vladislav Sedlák zo Sabinova, Ing. Jozef Sedlák z Prešova, Besna s.r.o., F. Ružbarský, J. Vasiľ, Urbárska spoločnosť, …). Do príprav sa účinne zapojil Obecný úrad v Drienici, na čele so starostom Petrom Javorským. Dňa 23.6.2000 chlapi starý kríž demontovali, postavili nový dubový kríž, osadili ho do betónovej pätky. Jubilejná odpustová slávnosť sa potom konala 30. júna 2000. Kríž vysvätil a sv. liturgiu slúžil okresný dekan o. ThLic. Michal Zorvan, správca farnosti v Ľutine. Spolu s ním slúžiacimi kňazmi boli o. Juraj Zimovčák, o. ThLic. Peter Šturák, a o. Jozef Šoltýs, správcovia farností v Drienici, Sabinove a Renčišove. Počasie bolo krajne nepriaznivé (hmla, dážď, silný vietor), neodradilo však od účasti vyše 400 veriacich z okolitých obcí. Rozhodujúci bol pre nich duchovný rozmer slávnosti.

Postupne sa do realizačnej fázy začala dostávať aj myšlienka výstavby kaplnky na Oltár Kameni. Autorom myšlienky bol nebohý Ing. Andrej Mačišák. Symbolický výkop základov a ich posviacka sa vykonali počas sv. liturgie na ním organizovanom stretnutí rodákov na Lysej hore už v r. 1969. Myšlienku kaplnky koncepčne dotvoril ale až o 30 rokov neskôr Ján Maľcovský, občan Drienice, č.d. 73, autor kríža na Lysej hore. Projektovú dokumentáciu pripravil p. Vincent Sedlák, stavebný technik. Urbárska spoločnosť poskytla drevnú hmotu.

Stavbu zrealizoval sám p. Ján Maľcovský. Výstavbu – montáž kaplnky začal dňa 17.5.2001 na miestnom cintoríne. Následne sa kaplnka demontovala a v takomto stave previezla na Oltár Kameň. Vysvätená bola počas odpustovej slávnosti dňa 12. 8. 2001. Kaplnka je zasvätená Premeneniu Pána. Z poverenia gréckokatolíckeho biskupského úradu posviacku vykonal okresný dekan, správca farnosti Sabinov o. ThLic. Peter Šturák, ktorý za prítomnosti ôsmich kňazov a piatich bohoslovcov celebroval sv. liturgiu.

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012