DRIENICA v premenách času 1332 – 2012, časť 2

Stavovské protihabsburské povstania:

Za niečo viac ako jedno storočie (v 17. a začiatkom 18. storočia) vypuklo šesť stavovských protihabsburských povstaní. Boli to: v rokoch 1604 – 1606 Bocskay-ovo (Bočkajovo) povstanie; v rokoch 1619 – 1626 Bethlenovo (Betlenovo) povstanie; v rokoch 1643 – 1645 Povstanie Juraja I. Rákocziho (Rákociho); v rokoch 1648 – 1660 Povstanie Juraja II Rákocziho (Rákociho); v rokoch 1678 – 1685 Tökölyho povstanie; v rokoch 1703 – 1717 Povstanie Františka II. Rákocziho (Rákociho). Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska(27), ktoré vtedy ako jadro Kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu územia, ktoré zostalo z Uhorska po roku 1547.

Obyvateľstvo aj nášho regiónu muselo striedavo podporovať raz kurucov, raz labancov (28), t.j. raz povstalcov, raz cisárskych. Počas Bočkajovho aj Betlenovho povstania Sabinov z obavy pred pustošením otvoril brány mesta povstalcom.

V roku 1619 vpadol z Poľska na východné Slovensko úhlavný Betlenov nepriateľ Juraj Drugeth. Neuspel. Predtým ako sa stiahol do Poľska, stihol vypáliť predmestie Sabinova. Aj počas povstania Juraja I. Rákociho mesto lávírovalo medzi súperiacimi stranami. Okrem uvedených povstaní sa okolo roku 1670 pripravovali resp. uskutočnili aj viaceré sprisahania.

Napr. Vesselényiho sprisahanie; odboj sedmohradského vojvodu Františka I. Rákocziho a ďalšie. Sabinov stál na strane opozície. Preto začiatkom júna 1670 údolie Torysy i samotné mesto obsadilo habsburské vojsko. Od leta 1672 sídlila v meste trvalá posádka generála Strassolda.

Sabinov poskytoval vojsku potraviny, vojenský materiál, remeselné výrobky, platil finančné odvody… Začala tiež násilná rekatolizácia príslušníkov evanjelickej cirkvi. (Pozri stať cirkevné dejiny). Rástla nespokojnosť s pomermi. Zbehovia na juhovýchode krajiny vytvárali kurucké oddiely, ktoré permanentne útočili na východné územia Kráľovského Uhorska. 5. októbra 1672 Sabinov vpustil tieto jednotky do mesta a pridal sa k odboju. O tri týždne na to jednotky generála Cobba znova obsadili mesto, znova sa začalo s praxou odvodov a neúmerných platieb, služieb a požiadaviek.

V roku 1678 prepuklo Tökölyho povstanie. Už 31. júla otvoril Sabinov povstalcom brány. O desať dní na to mesto dobyli naspäť vojská generála Wurma. Sabinov sa stal následne sídlom početnej posádky. Napr. od septembra 1678 do februára 1679 zimovalo v Sabinove vyše 2000 vojakov a dôstojníkov a tak tomu bolo i v ďalších rokoch.

___________________

(26) Zenta – mestečko v severovýchodnom cípe dnešného Srbska v Severnom Banáte, cca 20 km od maďarských ako aj rumunských hraníc. (27) Jedine povstanie Juraja II. Rákociho sa odohralo mimo územia Slovenska. (28) Kurucmi sa nazývali protihabsburskí povstalci z oblasti Uhorska v rokoch 1514 – 1711. O Prvých kurucoch sa hovorilo v súvislosti s vojaci Juraja Dóžu v povstaní z roku 1514. Labancami sa nazývali príslušníci cisárskych habsburských vojsk. Boli protivníkmi kurucov.

Už od r. 1680 sa v okolí Sabinova pohybovali znova kurucké oddiely. Odohnali stáda dobytka, zničili predmestia, majery, mlyny, vidiecke majetky. 15. augusta 1682 bez odporu obsadili povstalci mesto. V roku 1683 sa Sabinova zmocnil poľský kráľ Ján Sobieski, ktorý ako víťaz od Viedne údolím Torysy na čele niekoľkotisícovej armády sa vracal domov.

Poľská posádka, ktorú tu zanechal Sobieski sa vzdala kurucom 3. marca 1683. Od leta 1684 mesto obsadili znova cisárske vojská. V septembri – októbri 1703 sa mesto pripojilo k povstaniu Františka II. Rákociho; a v novembri ho obsadili cisárski; od decembra tu už bola znova 600 členná kurucká posádka. 10.3. 1710 kuruci pred nastupujúcimi cisárskymi odtiahli, o dva mesiace neskôr sa aj cisárski vrátili na Spiš, ale vzali so sebou všetok dobytok. A aby tých hrôz nebolo dosť, v lete 1710 v Sabinove a na okolí vypukla morová epidémia.

–––––

Tieto udalosti opisujeme preto tak podrobne, aby sme si vytvorili aspoň približnú predstavu o tom, čo v 17. storočí museli vytrpieť naši predkovia. Každý prechod vojska či cisárskeho alebo povstaleckého, jeho pobyt v blízkosti sídiel, aj takého sídla, akým bola bývalá Šoma, znamenal vždy ničenie, drancovanie, krádeže, násilnosti, veľké škody materiálne a duchovné.

Tiež je potrebné si uvedomiť, že pre polovicu usadlostí v Šome ich zemepánom bolo mesto Sabinov. A títo poddaní, ako aj ich súkmeňovci zas prostredníctvom svojich pánov, sa iste museli podieľať na vojenskej záťaži mesta, regiónu. Vysávanie Sabinova, jeho úpadok znamená aj úpadok jeho poddanských usadlostí, živorenie ich obyvateľov.

Drienica v 18. storočí:

18. storočie (aspoň pre Uhorsko) bolo obdobím pokojného mierového vývoja. Po ukončení tureckého panstva, obsadení Sedmohradska a satmárskom mieri (v 1711)(29) sa začala písať nová kapitola jeho dejín. Uhorsko sa stalo definitívnou súčasťou habsburského stredoeurópskeho súštátia.

Navonok síce stratilo samostatnosť, ale zároveň dokázalo zakonzervovať relikty svojho politického života (snem, právomoc stolíc …), ktoré, ako sa neskôr ukázalo, sa stali brzdou jeho hospodárskeho rozvoja. Aj napriek tomu, že na území Uhorska sa bezprostredne nebojovalo, Karol III.(30), Mária Terézia (1740 – 1780) a jej nástupcovia sa zaplietli do mnohých vojenských konfliktov so susedmi. Inak to v stredoveku vari ani nemohlo byť. Výsledkom bola prítomnosť pravidelnej vojenskej posádky v Sabinove – konkrétne v 20., 30., 60. a 70. rokoch tohto 18. storočia.

Niekoľkokrát regiónom prechádzali vojská. Napr. v lete 1778 8000 cisárskych vojakov vracajúcich sa z nedávno obsadenej Haliče. V roku 1794 jednotky z posádok v Uhorsku a v Haliči na bojiská, na strety s Francúzmi; v roku 1799 zas 25 tisíc vojakov armády generála Suvorova. Ale to je už iná kapitola dejín. Nebudeme ani znova popisovať všetky záťaže, ktoré pobyt vojsk resp. ich prechod cez región pre obyvateľov mesta a poddaných v okolitých obciach znamenal. __________________________________________________________

(29) Satmársky mier bola dohoda o ukončení protihabsburského povstania Františka II. Rákociho uzavretá 1. mája 1711 v Satu Mare (v dnešnom Rumunsku) medzi veliteľmi bojujúcich strán. Satmárskym mierom skončila séria protihabsburských stavovských povstaní. Uhorská šľachta si mierom obhájila svoje výsady a Habsburgovci posilnili svoje výsostné postavenie na uhorskom tróne. (30) Karol III. ako uhorský kráľ (1712 – 1740); súčasne ako Karol VI. Habsburský ako rímsko-nemecký cisár (1711 – 1740); Karol II. ako český kráľ atď.

Bolo to mnohokrát neúnosné, ale pre postavenie poddaných, výšku ich robôt, daní, množstvo povinností, kvalitu ich každodenného života, bola však rozhodujúcejšia a určujúcejšia predovšetkým úroveň ich majetkovo-právnych vzťahov, t.j. vzťahov medzi nimi a zemepánom.

Treba tiež hneď úvodom povedať, že majetkové pomery a tým i odvody, povinnosti obyvateľov bývalej Šomy neboli koncom 17. a začiatkom 18. storočia z hľadiska týchto vlastnícko-právnych vzťahov až také jednoznačné. Spišská komora v roku 1673 za podporu odboja a neplatenie daní skonfiškovala Sabinovu niektoré jeho majetky – vinice v Hejce, mlyny a poddanské usadlosti, patriace mestu. Od polovice 90. rokov magistrát potom usiluje aspoň o čiastočné navrátenie tohto majetku. V roku 1692 napr. prosí Spišskú komoru o navrátenie mlynov a usadlostí v obciach Jakubovany, Orkucany a Šoma.

Ale ešte v roku 1695 usadlosti v Šome užíval zeman Sebastián Sarossy. V roku 1712 sa mesto sťažovalo panovníkovi a znova ho žiadalo o navrátenie usadlostí vo svojich poddanských dedinách, vrátane Šomy. Žiadalo aj o obnovenie svojho výčapného práva v nich. Žiadalo o reštitúciu práva vyberať v osade Kapovňa a pred Ňaršanami clo; odpustenie daní atď.

Do konca 20. rokov získalo mesto po vyplatení svojich dlhov od stolice späť v podstate všetok svoj zadržiavaný majetok. Existencia mestského výčapu v Šome (Drienici) sa síce spomína až v 2. polovici storočia, ale je pravdepodobné, že ho mesto vlastnilo a prevádzkovalo už skôr. Výber cla v Kapovni nebol podľa všetkého obnovený(31). Osada Kapovňa ako taká už koncom 18. storočia asi ani neexistovala, na jej mieste bol v prevádzke majer, patriaci Sabinovu. Pomery v krajine sa postupne konsolidovali. Výrazne vzrástol význam poľnohospodárstva a tým aj príjmov plynúcich z poľnohospodárskej výroby.

Vzrástol význam poddanských dedín, vrátane Drienice. Z ich prosperity ťažil zemepán, v prípade Drienice aj mesto Sabinov(32). Začiatkom 60. rokov patrilo v Šome Sabinovu 11 osminových usadlostí. K poliam o rozlohe 30 gbelov(33) prináležal lesný majer o rozlohe 40 gbelov. Tento obhospodarovali poddaní v rámci svojich robotných povinností.

_________________________________

(31) V osade Kapovňa existovala v stredoveku colnica. Colnice sa zriaďovali na dopravných tepnách. Kapovňa ležala ďaleko od údolia Torysy a teda aj od historickej cesty z Prešove na Spiš a do Poľska. Tieto fakty nás utvrdzujú v presvedčení, že predhorím Čergova mohla prechádzať ešte jedna ďalšia s historickou cestou paralelná cesta, ktorá možno viedla od Hanigovského zámku cez Ľutinu, Jakovany, Šomu, Kapovňu, Jakubovany, Šarišské Sokolovce ďalej na Prešov. Minimálne prepojenie medzi Šomou, Kapovňou a Jakubovanmi, tiež Jakubovanmi a Šarišskými Sokolovcami muselo v tej dobe určite existovať. O akú trasu išlo, však presne nevieme. Napr. Kapovňa mala iste priame spojenie so Sabinovom. Tunajšia colnica mohla byť teda vstupnou stanicou do Sabinova pre obce z juhovýchodného a východného predhoria Čergova. …. (32) V 18. storočí dochádza vo všeobecnosti k úpadku zahraničného obchodu, úpadku remesiel, čo ťažko postihlo aj Sabinov. A tak poddanské dediny, árenda z nich, v 2. polovici 18. storočia spolu s vinicami v Hejce tvorili podstatnú časť majetku mesta a jeho príjmov.

Poddanské usadlosti, ale aj výčapy a ďalší svoj majetok mesto v tomto období už dávalo do prenájmu. Konali sa verejné dražby, majetok sa užíval niekoľko rokov, mesto inkasovalo árendu. (33) Gbel je prednostne jednotka starej dutej uhorskej miery (106,665 litra). 1 gbel = 2 merice. Gbel na prvý pohľad sa nehodí na meranie plôch. U iných slovanských národov (Čechov, Poliakov …) však gbel znamenal aj mieru plochy – pridelený kúsok poľa. V stredoveku sa využívala takmer neprehľadná sústava mier a váh, odlišná nielen podľa krajiny, ale aj podľa regiónu.

V 18. storočí sa na území východného Slovenska používal (aj) tzv. Košický gbel, od 17. storočia mal cca 125 l pre sypaniny a cca 13,57 l pre tekutiny. Košický gbel mal vplyv aj na stanovenie plošnej jednotky gbel(oráčiny). 1 gbel(oráčina) bola v 18. storočí plocha, na ktorú sa dal vysiať 1 košický gbel obilia (teda cca 125 litrov obilia). ). A to zrejme boli aj údaje, uvedené v sabinovskom urbári – rozloha poľa podľa množstva možných vysiatych gbelov obilia. V 18. storočí 1 košický gbel sa približne rovnal ploche lánu o veľkosti 1 uhorského jutra. Pozri aj (34) (34) Ide s veľkou pravdepodobnosťou o tzv. uhorské jutro. 1 uhorské jutro = 4316 m2 = 0,4316 ha = 1200 štvorcových siah. 1 štvorc. siaha 3,59665 m2. Existovalo aj tzv. kráľovské alebo katastrálne jutro = 5754,6 m2 = 0,5754642 ha = 1600 štvorcových siah.

Začiatkom 70. rokov patrilo v Šome (Drienici) Sabinovu 14 osminových sedliackych a dve želiarske usadlosti. Osminoví sedliaci obrábali polia s výmerou 8; 8 a pol a 9 jutár(34). K usadlostiam patrili lúky s rôznou rozlohou od 4/8 po 4 koscov(35). Celkove patrilo v obci mestu 1 a 6/8 celej sedliackej usadlosti o ploche 123 ½ jutra polí a 27 koscov lúk. Všetci poddaní sedliaci boli povinní odpracovať u zemepána dva dni s dvoma kusmi dobytka alebo peši každý deň. V rámci naturálnych dávok odvádzali pôvodne mestu 12 – 13 gbelov(36) ovsa, po árendovaní obce až 20 gbelov(36) (t.j. 40 prešporských meríc(37)) ovsa.

Okrem toho odovzdávali aj 40 brvien; sabinovskému farárovi dve fúry dreva a dve sliepky. Z titulu vykúpenia povinnosti pracovať na vinobraní platili 12 uhorských zlatých. Od polovice 70. rokov 18. storočia vlastnil Sabinov v Šome 17 sedliackych usadlostí, z nich 3 boli polovičné, 7 päťosminových, 4 trojštvrtinové a 3 sedemosminové. Robotná povinnosť sedliakov po urbárskej regulácii sa ustálila, a to v závislosti od veľkosti ich usadlostí.

Poloviční robotovali 26 dňa so záprahom alebo 52 dní pešo; päťosminoví 32 a pol dňa s dobytkom alebo 65 dní pešo; trojštvrtinoví 39 dní s dobytkom alebo 78 dní bez záprahu; sedemosminoví 45,5 dní so záprahom alebo 91 dní pešo(38). Každý sedliak bez rozdielu odovzdával zemepánovi po 1 zlatom.

Podľa rozlohy usadlostí odovzdávali tiež od štvrť do 7/8 holby masla; od pol do jeden a pol kapúna, takisto kureniec; od 3 do 9 vajec. Na rozdiel od iných poddanských dedín poddaní zo Šomy neodvádzali mestu deviatok v úrode, ale ho odrábali v počte 3; 7½; 9; 10½ so záprahom resp. dvojnásobne pešo. Odovzdávali mestu podľa veľkosti usadlostí od pol do 7 a 1/8 siahy(39) dreva. Celkove patrilo Sabinovu v Šome 10 a 5/8 celej poddanskej usadlosti s poľami o výmere 298 a štvrť gbela (496 a pol prešporských meríc) a lúkami o ploche 29 a pol kosca. Robotná povinnosť celej obce predstavovala 689 dní s dobytkom alebo1378 dní pešo.

Jej obyvatelia odovzdávali mestu 17 zlatých a nasledujúce naturálne dávky: 10 a 5/8 siah dreva, rovnaký počet holieb(40) masla; 21 a štvrť kapúna, takisto aj kurčiat a 129 vajec. V 2. polovici 18. storočia mesto Sabinov na území zaniknutej osady Kapovňa vybudovalo a prevádzkovalo majer. ________________________________________

(34) Ide s veľkou pravdepodobnosťou o tzv. uhorské jutro. 1 uhorské jutro = 4316 m2 = 0,4316 ha = 1200 štvorcových siah. 1 štvorc. siaha 3,59665 m2. Existovalo aj tzv. kráľovské alebo katastrálne jutro = 5754,6 m2 = 0,5754642 ha = 1600 štvorcových siah. (35) 1 kosec – rozloha, ktorú skosila 1 osoba za 1 deň pri 12 hodinovej práci. Jej reálna veľkosť závisela od kvality lúk. V stredoveku sa používal tzv. kráľovský kosec = 72 x 12 kráľovských siah = 84,4 áru. Urbárska regulácia z roku 1767 určila normu 800 štvorcových siah = 28,7 áru na deň a osobu (36) V tomto prípade išlo o objemovú mieru.

Išlo pravdepodobne o Košický gbel, rovnajúci sa cca 125 litrov objemu. (37) prešporská merica – miera na sypaný tovar. V 18. a 19. storočí približne 62 l (38) Jednotková usadlosť 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo (39) siaha (dreva) = 3,4 m3; inak dĺžková miera – na Slovensku vzhľadom na metrický systém sa používali štyri druhy siah – viedenská, bratislavská, banskoštiavnická, kráľovská (40) 1 holba na východnom Slovensku = 1,273 l = približne 0,1 gbelu

Je potrebné znova zdôrazniť, že v rôznych krajinách, dokonca v rôznych regiónoch mala v stredoveku tá istá miera v prevode na metrickú sústavu takmer vždy odlišnú hodnotu. Hodnoty boli závislé i od času (storočia), v ktorom sa používali. Autor textu uvádza príklady prevodov stredovekých mier len preto, aby láskavý čitateľ si vytvoril aspoň približnú predstavu o ich veľkosti. Autor si zároveň uvedomuje, že vyčerpávajúco zvládnuť problematiku stredovekých mier, ich vzájomných prevodov, ako aj ich prevodu na metrickú sústavu si vyžaduje hlbší rozbor, ktorý je mimo rozsah tejto publikácie.

Urbársky patent

Maria Terezia

Maria Terezia

Územie Uhorska po tureckých vojnách a následných pŕotihabsburských povstaniach bolo hospodársky nesmierne oslabené. V krajine sa zaviedli vysoké dane, neúmernú moc malo vojsko. Mária Terézia (1740 – 1780) po nástupe na trón(41) musela k tomu odrážať aj útoky svojich susedov, ktorí ju ako ženu neuznávali na rakúskom tróne(42).

Vo vojnách stratila viacero území. Zdĺhavé a vyčerpávajúce vojny ju doviedli k pochopeniu nevyhnutnosti hospodárskych a ďalších reforiem v krajine. Mária Terézia Hlavným cieľom týchto reforiem bolo zvýšiť daneschopnosť poddanského obyvateľstva a ochrániť ho pred nadmerným vykorisťovaním zemepánov. Dosiahnuť tak to, aby neklesala produktivita jeho práce, práve naopak. Poľnohospodárstvo bolo a i naďalej malo byť hlavnou časťou výroby a hospodárskeho napredovania krajiny.

Práve z tohto dôvodu vydala Mária Terézia v roku 1767 Urbársky patent. Jeho súčasťou bol Tereziánsky urbár a Tereziánsky panský kataster (ten platil len na západe ríše). Tereziánsky urbár určil veľkosť poddanskej závislosti, na základe ktorej ustanovil povinnosti poddaných voči zemepánovi. Povinnosti sa odvodzovali od veľkosti poddanského majetku, t.j. od výmery pôdy, jej akosti; veľkosti statku a vlastníctva domácich zvierat. Podľa toho sa odlišoval aj počet dní, ktoré musel poddaný v priebehu roka odrobiť v prospech zemepána ako aj veľkosť tej časti úrody, ktorú mu musel každoročne odvádzať.

Zemepánovi musel tiež odovzdávať aj tzv. dary (dve sliepky, dvoch kapúnov, 12 vajec a holbu masla od usadlosti, jedno teľa od 30 usadlostí). Okrem iného v tomto dokumente bolo veľmi propagované tiež pestovanie nových plodín, zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny; chov nových plemien.

Celkove tereziánsky urbár zlepšil sociálne postavenie poddaných a naplnil ciele, ktoré od neho očakávala panovníčka. Platil do roku 1848, kedy bolo poddanstvo zrušené. Ešte spresnime, že poddanskými majetkami boli tie časti šľachtického majetku, ktoré dlhodobo a trvale užívali poddaní bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť za to urbárske povinnosti. Poddaný bol teda len užívateľom pozemkov patriacich k jeho usadlosti. Rozoznávali sa tri druhy urbárskeho majetku: poddanská usadlosť, želiarska usadlosť; poddomkársky (hofiersky) majetok.

Urbárska usadlosť – sessia v urbárskom feudálnom práve pozostávala z domového gruntu a chotárneho gruntu. Do intravilánu patril dvor, záhrada, záhumnie najviac výmery jedného jutra(43). Extravilán tvorili polia, lúky s rôznou výmerou podľa bonity pôdy. Z tejto pôdy sa odvádzala feudálna renta. Poddaní sa rozlišovali aj podľa toho, či mali v držbe celú, polovičnú, štvrtinovú, osminovú alebo aj inú časť poddanskej usadlosti. Pritom 1/8 usadlosť mala a musela už zabezpečiť živobytie a záväzky poddaného.

Želiarsky majetok pozostával len z intravilánu, do ktorého patrili dom a malé množstvo pôdy maximálne do 1/8 urbárskej usadlosti. Poddomkári – hofieri boli želiarmi, nemali však vlastné obydlie; ak mali pôdu, tak len v minimálnom množstve. Želiari sa vyvinuli na bývalých šoltýstvach. Šoltýsi si totiž najímali ľudí, ktorí za mzdu alebo naturálie obsluhovali svojho zamestnávateľa. Podľa Tereziánskeho urbáru odvádzali želiari zemepánovi ročne 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce a hofieri len 12 dní ručnej práce. __________________________________________________________

(41) Po smrti svojho otca Karola – pozri aj (40) bola v roku 1740 korunovaná za rakúsku kráľovnú. Za uhorskú kráľovnú bola korunovaná 20. júna 1741 v Bratislave (42) Vojna o dedičstvo, vojna s Francúzskom; 1., 2. a 3. sliezska vojna (43) V čase prijatia tereziánskeho urbáru bolo v platnosti už tzv. kráľovské jutro = 0,575 ha.

Drienica na sklonku 18. a v prvej polovici 19. storočia:

Francúzska revolúcia 1789 otvorila cestu kapitalistického vývinu a občianskej spoločnosti. U nás v posledných dvoch desaťročiach 18. storočia vrcholilo obdobie osvietenského absolutizmu, ktorý reformami(44)zhora odstránil hlavné prekážky ďalšieho hospodárskeho a spoločenského rozvoja krajiny.

Jozef II.

Jozef II.

Života poddaných v Drienici sa síce dotýkali prakticky všetky osvietenské reformy, ale na ich životnú úroveň, na kvalitu ich života najviac vplýval tereziánsky urbár a následne Patent Jozefa II. o zrušení nevoľníctva. Patent o zrušení nevoľníctva bol vydaný v roku 1781 v Rakúsku a Čechách, v roku 1785 v Uhorsku. Patent zrušil nevoľníctvo a nahradil ho miernejším stavom – poddanstvom. Teraz už poddaní neboli priamo závislí od vrchnosti, či už šľachtickej alebo cirkevnej.

Nepotrebovali už jej súhlas k tomu, aby sa mohli odsťahovať z panstva, ani súhlas napr. k uzavretiu manželstva s osobou, ktorá žila mimo panstva. Vznikla tiež možnosť dedenia sedliackej usadlosti, zamedzilo sa pritom drobeniu pozemkov. Z poddanstva sa dalo aj vykúpiť. Nepriamym dôsledkom tohto patentu bol nárast vzdelanosti, pretože oveľa viac ľudí mohlo slobodne študovať a taktiež nárast podnikateľskej činnosti, pretože roľníci mohli odísť do miest. Tu sa mohli zamestnať aj v továrňach, pokiaľ tieto existovali, a tak podporiť priemyselnú revolúciu.

Ale čím ďalej od centier, tým neskôr sa tieto právne normy uvádzali do života. Nástupom Františka II. k moci (1792 – 1806) sa zastavil postup reforiem (Márie Terézie, Jozefa II., Ľudovíta II.) a jeho vláda sa už niesla v znamení absolutizmu a potláčania pokrokových síl. Vstupom monarchie do koalície konzervatívnych veľmocí proti revolučnému Francúzsku začalo viac ako 20 ročné obdobie vojen (1792 – 1814). Pre Uhorsko skončilo „storočie mieru“.

Od konca 18. storočia križovali jeho územie habsburské i spojenecké ruské armády. V roku 1809 vstúpili na jeho územie francúzske armády. Takto sa Uhorsko takmer po sto rokoch opätovne stalo bojiskom. Aj naším regiónom prechádzali vojská. V Sabinove na kratší alebo dlhší čas boli umiestnené vojenské posádky. To všetko znamenalo mimoriadnu záťaž i pre poddanské dediny. Spomeňme aspoň, že v súvislosti s bitkou pri Slavkove u Brna (2.12.1805) Sabinovom smerom tam, a po prehratej bitke i smerom naspäť, prechádzala Kutuzovova ruská armáda.

Po bitke prišiel príkaz formovať ozbrojené oddiely domobrany zo všetkých dospelých mužov ovládajúcich zbraň. Z 264 mužov sabinovskej domobrany bolo 44 mimo mesta. To nasvedčuje tomu, že v domobrane mohli byť aj obyvatelia poddanských dedín vrátane poddaných zo Šomy.

___________________________________________________

(44) Mária Terézia uskutočnila aj vojenské reformy; vydala tereziánsky urbár (1767), tereziánsky kataster (1784); presadzovala pestovanie nových plodín v poľnohospodárstve, chov nových progresívnejších plemien; zakladala manufaktúry; vydala všeobecný školský poriadok Ratio educationis (1774); vydala nový trestný poriadok (1768); zaviedla reformy zdravotníctva, finančného systému. Kvôli rozvoju obchodu venovala pozornosť opravám cestnej siete, jej rozširovaniu; zaviedla 30 % clo pre zahraničný tovar, odstránila vyberanie súkromného mýta atď.

Jozef II. (1780 – 1790), syn Márie Terézie, prijal Tolerančný patent (1781); vydal Patent o zrušení nevoľníctva (1781); spresnil evidenciu obyvateľstva a majetku atď. Medzi iným zreorganizoval štátnu správu (1785) a výber daní (1786), zdanil dokonca uhorskú šľachtu. Jozef II. budoval silný jednotný moderný štát. Narazil však na nepochopenie najmä zo strany šľachty. Mnohé reformy pritom šil až príliš horúcou ihlou. Preto ešte tesne pred svojou smrťou musel niektoré svoje opatrenia (v štátnej správe, zdanenie šľachty …) odvolať.

Ľudovít II. (1790 – 1792) upokojil pomery v cisárstve po smrti svojho brata Jozefa II., zmieril sa so šľachtou i s cirkvou. V zahraničnej politike organizoval spojenectvo štátov proti zúriacej francúzskej revolúcii. Za vlády Františka II. (1792 – 1806), syna Ľudovíta II. obdobie osvietenstva bolo už len spomienkou.

Nastupuje štátny absolutizmus. Bezprostredné ohrozenie nášho regiónu predstavovalo aj Východoslovenské sedliacke povstanie v roku 1831. V lete tohto roka prepuklo ako živelná vzbura po cholerovej epidémii, ktorá sa ku nám rozšírila z Poľska. Povstanie zasiahlo Zemplín, časť Spiša a Šariša. V Šariši prerástli nepokoje do otvorenej rebélie len v obciach Kluknava, Richnava, Ovčie, Víťaz, Fričovce a Hrabkov.

Vďaka energickým opatreniam stolice, vrchnosť rebéliu v zárodku potlačila. V našej obci, hoci aj tu sa chlórovali studne a prijímali protiepidemiologické opatrenia, (čo inde bolo iskrou pre vznik nepokojov), bol kľud. Je tiež pravdou, že epidémia cholery v obci a na okolí nemala však ani také katastrofálne následky ako v iných častiach východného Slovenska. … Ale to sa už na obzore Európy kopili mračná revolúcií, sociálnych nepokojov a národnostných pohybov rokov 1848 – 1849.

Čo sa týka hospodárskych pomerov v obci v tomto období, t.j. v 1. polovici 19. storočia, uveďme, že mesto Sabinov malo v Šome naďalej poddanské podiely, ktorých rozsah sa oproti predchádzajúcemu obdobiu nezmenil. Prevádzkovalo tu aj lesný majer. Príjem z poddanských usadlostí a lesného majera činil 12% – 15% všetkých príjmov mesta. V obci bola aj krčma a pálenica, ktoré takisto prevádzkovalo mesto. Obe dávalo do árendy, do prenájmu, spravidla na tri roky. Nájomcovia sa pravidelne obmieňali. V časti Predšoma stál malý mlyn, ktorý takisto patril Sabinovu.

Novovek:

Revolučné roky 1848 – 1849:

V roku 1848 prebehla celou Európou revolučná vlna. Feudálne vzťahy sa stali brzdou rozvoja kapitalistickej výroby. Bezprostredné ciele revolúcií boli vo viacerých krajinách rovnaké; zlikvidovať absolutizmus (rozumej monarchie), zrušiť poddanstvo, uzákoniť rovnosť pred zákonom, zaviesť ústavný režim, zastupiteľstvo ľudu a zaistiť slobodu národov.

Všetko začalo vo februári 1848 revoltou vo Francúzsku. Pokračovalo vo Viedni, kde 13. marca bol zvrhnutý Metternichov policajný režim a otvorila sa cesta k demokratickým premenám. 15. marca sa v Pešti konalo veľké ľudové zhromaždenie. Požiadavky zo zhromaždenia schválil uhorský snem 11. apríla pod názvom „Marcové zákony“. Uhorsko sa stalo nezávislým štátom. S Rakúskom a Českom ho spájala len osoba panovníka. Bolo zrušené poddanstvo.

Tým sa dosiahla rovnosť všetkých občanov pred zákonom, vytvorili sa predpoklady pre hospodárske povznesenie krajiny. Negatívom však bola premena Uhorska na maďarský národný štát. Odmietali sa všetky požiadavky na rovnoprávne postavenie ostatných národov v ňom. Národne uvedomelí Slováci dňa 11. mája 1848 v Ondrášovej pri Liptovskom sv. Mikuláši vyhlásili Žiadosti slovenského národa. Adresovali ich uhorskému snemu. Keď neuspeli, obrátili sa na Viedeň. Tieto snahy Slovákov boli multinárodnému Sabinovu vo všeobecnosti cudzie.

(Možno okrem evanjelického kňaza a národného buditeľa Bohuša Nosáka – Nezabudova a pár mešťanov). Sabinov hneď od počiatku sa takmer jednoznačne postavil za novú uhorskú vládu. A poddanské obyvateľstvo Šomy sa o tieto otázky nezaujímalo. 16. septembra 1848 bola vo Viedni pod vedením Ľ. Štúra, J.M. Hurbana a M.M. Hodžu vytvorená Slovenská národná rada. Žiadala autonómiu v rámci Uhorska a v politických otázkach priame napojenie na Viedeň. Konal sa nábor dobrovoľníkov do Slovenského vojska.

Ľudovít ŠtúrĽudovít Štúr Jozef M. HurbanJozef M. Hurban Michal M. HodžaMichal M. Hodža

Povstanie vypuklo na Myjave 19. septembra 1848. Dobrovoľnícke zbory dobyli Brezovú pod Bradlom. Potom nestačili na presilu maďarského vojska. Zmenil sa aj postoj Viedne k Slovákom. Cisárska armáda 28. septembra dobrovoľníkov odzbrojila. Viedeň do vnútorného diania v Uhorsku do jesene 1848 nezasahovala.

Avšak 28. septembra v Pešti zavraždili zástupcu panovníka. V Uhorsku bol rozpustený snem, bol vyhlásený výnimočný stav. Cisárska armáda začala v polovici decembra obsadzovať Uhorsko. Súčasťou cisárskej armády boli tiež slovenskí dobrovoľníci, ktorí prechádzali severným Slovenskom a dostali sa až do Prešova. V marci sa situácia na bojiskách obrátila. Maďari začali vytláčať cisársku armádu z Uhorska. 8. apríla 1849 slovenskí dobrovoľníci opustili Prešov. Pred ich definitívnym odchodom na Spiš a ďalej na západ obsadili na niekoľko dní Sabinov.

Je málo pravdepodobné, žeby sa dostali do vážnejšieho kontaktu s obyvateľmi Šomy. V apríli 1849 snem vyhlásil samostatnosť Uhorska. Guvernérom krajiny sa stal L. Kossuth. Viedeň požiadala o pomoc ruského cára Mikuláša I. Ruské vojská vstúpili na územie Uhorska 17. júna 1849. Už 20. júna sa pri Lipanoch stretli s maďarskou domobranou – honvédmi. Rusi prenasledovali Maďarov pri ich ústupe až po Sabinov. Opätovne boli v Sabinove dislokované viaceré rakúske a ruské jednotky. Najmä ruskí kozáci boli postrachom pre miestne obyvateľstvo, bez zábran rekvirovali majetok a to aj poddanských usadlostí.

Vojská narobili mnoho škôd aj v chotároch Sabinova a okolitých obcí. Ich prítomnosť určite „okúsili“ i obyvatelia našej obce. 13. augusta 1849 pri Világoši maďarská armáda kapitulovala. V Uhorsku bola nastolená vojenská diktatúra. K moci sa dostali konzervatívne sily, naklonené viedenskému dvoru. Z Uhorska boli vyčlenené územia Chorvátska, Sedmohradska a Vojvodiny. Slovensko zostalo súčasťou Uhorska. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo oficiálne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave. Nasledovali roky tzv. Bachovho absolutizmu. Upevnila sa centrálna moc. Zákony vydával panovník formou dekrétov. Reformovalo sa súdnictvo, podporovala sa výstavba železníc, továrenská veľkovýroba. …

Obdobie skončilo tzv. Októbrovým diplomom (20.10.1860), ktorý v krajine formálne obnovoval práva jednotlivých historických územných celkov – stolíc. Uhorsko však postavil len na úroveň bežnej stolice, čo vyvolalo značnú nespokojnosť maďarskej reprezentácie. Decembrovou ústavou z roku 1867 došlo k Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu. Vznikli dva samostatné štáty, spojené osobou panovníka, ministrami zahraničných vecí, vojny a financií. Pre Slovensko a Slovákov vyrovnanie znamenalo predovšetkým roky tvrdej maďarizácie.

V dôsledku neprekonania atavizmov šľachtickej tradície v politickom živote Uhorska, došlo tiež k spomaleniu hospodárskeho rastu krajiny. Uhorsko začalo ekonomicky zaostávať za západnou časťou monarchie. Dôsledky sú citeľné do dnešných dní. Revolúcia 1848/49 nenaplnila očakávania Slovákov. Slovensko sa nepodarilo vyňať spod politického vplyvu uhorského snemu a získať tak správu vlastnej krajiny. Celkovým prínosom revolučného obdobia pre monarchiu, pre jej obyvateľov, a tým aj pre obyvateľov Slovenska, bolo zrušenie poddanstva, rovnosť občanov pred zákonom a prijatie niektorých sociálnych zákonov, ktoré zostali v platnosti.

Zrušenie poddanstva:

Zrušenie poddanstva sa týkalo len urbárskych poddaných, nie želiarov. Želiarska robota a povinnosti zostali zachované. V Šariši sa v priemere iba 18 % pôdy dostalo do rúk roľníkov. Prevažná časť pôdy zostala naďalej v rukách zemepánov. V neprospech roľníkov bola riešená i otázka vlastníctva pasienkov a lesov.

Dôvodov pre nespokojnosť bolo viac ako dosť. O revolučných náladách v obci svedčí i tá skutočnosť, že mestská rada v Sabinove (ako zemepán časti obce Šoma) v r. 1848 odpustila obci robotu so záprahom v dĺžke 440 dní, čo činilo 296,24 zlatých, odpustila narúbanie 10 siah dreva a jeho dovoz v hodnote 16 zlatých. Spory o vlastníctvo pôdy, pasienkov, lesov sa vliekli až do roku 1853, kedy cisár František Jozef I. vydal 2.3.1853 Urbársky patent a Dekrét o odškodnení. Urbárska pôda sa definitívne stala majetkom niekdajších poddaných.

Zemepáni boli odškodnení v štátnych dlhopisoch. Neurbárske pozemky, ktoré užívali poddaní na základe zmlúv so zemepánmi, si mohli roľníci sami vykúpiť za 20 násobok ročného úžitku z nich. Nevyplatená pôda bola však naďalej zaťažená poddanskými povinnosťami. Patent nariadil tiež segregáciu (oddelenie) lesnej pôdy a pasienkov od zemepanskej pôdy, ktorú počas feudalizmu využívali poddaní spoločne so zemepánmi. V roku 1862 bola nariadená komasácia – oddelenie sedliackej pôdy od panskej. Po delení pôdy na parcely boli tieto zapísané do pozemkovej knihy ako vlastníctvo. Tým sa majetkové spory preniesli aj na pospolitý ľud a trápia ho až do dnešných čias. Sedliaci si mohli aj prikupovať pozemky. Prostriedky na kúpu sa získavali najmä vysťahovalectvom

Drienica do 1. svetovej vojny:

Zrušenie poddanstva a následná úprava majetkovo-právnych vzťahov sa bytostne dotýkala i občanov obce. Neraz museli v stretoch so zemepánmi obhajovať svoje práva. Napr. v osemdesiatych rokoch 19. storočia mesto Sabinov neoprávnene ťažilo drevo v bývalých urbárskych lesoch v Jakubovanoch a v Šome.

To bolo príčinou súdneho sporu mesta s bývalými urbárskymi sedliakmi v týchto dedinách, ktorým magistrát musel zaplatiť náhradu. Zrušenie poddanstva malo nepriaznivý dôsledok na hospodárenie majerov v chotári Drienice. Prejavoval sa nedostatok pracovných síl. Preto mesto majery dávalo do zálohy. Prácu na majeroch zabezpečovali v podstate želiari, pre ktorých poddanský feudálny vzťah a poddanské povinnosti skončili až zákonom z roku 1896. Až podľa tohto zákona mohli sa vykúpiť z feudálnych vzťahov za 10 – 20 násobok jednoročných záväzkov voči panstvu. Bolo im umožnené vlastniť pôdu. Dovtedy sa im pôda za protihodnotu len prenajímala.

V stredoveku najmä v 18. a v 19. storočí bola Šoma známa chovom oviec (nie však na valaských tradíciách). Zo šíreho okolia sa do šomského chotára v predvečer sv. Juraja (24. apríla) priháňalo 4 – 6 tisíc oviec, s ktorými sa na sabinovskom trhu na druhý deň obchodovalo. Tu bola stabilizovaná cena oviec, ktorá bola potom smerodajná pre celý Šariš a Spiš. V 2. polovici 19. storočia táto tradícia trhu s ovcami už pravdepodobne zanikla.

V Sabinove sa síce konalo 5 výročných a jeden týždenný trh, ale v roku 1866 mesto žiadalo Miestodržiteľskú radu o povolenie ďalšieho trhu, zameraného na predaj oviec. Zdôvodňovalo to tým, že na okolí sa chová veľké množstvo oviec, no nikde v blízkosti sa takýto trh nekoná. A tak v dňoch 23., 24. a 25. októbra pribudol v Sabinove ďalší trh. Ťažko povedať, či zo stredoveku alebo „len“ z 19. storočia sa traduje šarišské úslovie: „ Teľo Vas tu jest jak v Šome jahňat.“

V roku 1871 sa začala budovať železničná trať Prešov – Plaveč – Tarnov. Trať bola slávnostne otvorená 1. mája 1873. Železnica mala nesporne pozitívny dopad na všetky stránky života regiónu, nesplnila však očakávania spojené s jeho veľkým hospodárskym oživením. Sabinovsko naďalej stagnovalo, jeho poľnohospodársko-archaický charakter sa nemenil.

A to platilo i pre Šomu, dnešnú Drienicu. Región severozápadného Šariša zostával i naďalej celkove hospodársky a kultúrno-spoločensky zaostalý. Peňazí nebolo. Zaostalé poľnohospodárstvo neumožňovalo prebytky. Priemysel neexistoval. Chudobný človek riešil svoju biedu, svoje ťažkosti vysťahovalectvom.

Najprv na Dolnú zem, potom do západnej Európy a do zámoria. Pred 1. svetovou vojnou žilo v USA do 600 tisíc Slovákov prevažne z východného Slovenska, ďalší v Kanade, v Argentíne. Bolo medzi nimi i veľa rodákov, mnohí z nich sa vysťahovali natrvalo. Koniec 19. a začiatok 20. storočia znamenal aj pre oblasť severozápadného Šariša silnú vlnu maďarizácie. V obci pred 1. svetovou vojnou sa na škole vyučovalo už len po maďarsky. Väčšiemu rozšíreniu maďarčiny bránila však liturgia grécko-katolíckej cirkvi, vedená v cirkevno-slovienskom jazyku(45). Ľudia v obci i naďalej hovorili svojím rodným nárečím.

1. svetová vojna:

Začiatkom 20. storočia bola Európa rozdelená na dve zoskupenia. Na Trojspolok, ktorého členmi boli Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Taliansko; a Dohodu, ktorú tvorili Veľká Británia, Francúzsko a Rusko. Napätie medzi zoskupeniami vyvolávali predovšetkým protichodné záujmy jednotlivých štátov, hospodárska konkurencia a rivalita v kolóniách.

Viedol sa urputný boj o trhy, zdroje surovín, o čo najlacnejšiu pracovnú silu. Stačila potom malá iskra a vojnový požiar sa rozhorel. Tou iskrou bolo zavraždenie arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este, následníka trónu habsburskej monarchie, s manželkou 28. júna 1914 v Sarajeve. Rakúsko – Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Rusko Rakúsko-Uhorsku … atď. Začala 1. svetová vojna. V nedeľu ráno dňa 26. júla 1914 boli v obci vyvesené mobilizačné vyhlášky, oznam o mobilizácii dal starosta obce aj vybubnovať.

Všetci muži vo veku od 20 do 42 rokov boli povinní ihneď sa hlásiť u svojich vojenských útvarov. Ďalšie doplňujúce vojenské odvody prebehli v jeseni 1914. Tento krát pre mužov od 18 do 50 rokov. V ďalších rokoch obdobne. V auguste 1914 museli všetci majitelia predviesť svoje kone k odvodu. Tie najschopnejšie boli rekvirované.

Hneď na začiatku vojny boli z obehu stiahnuté zlaté peniaze, do konca roka 1914 aj strieborné. Boli stiahnuté i niklové a bronzové mince. Začali sa používať papierové peniaze a železné halierniky. Ľudia ukrývali aj cínové, medené a bronzové predmety – kotlíky, panvice … Žandári brali dokonca i kľučky na dverách.

Za obeť nedostatku surovín padli aj dva zvony z miestneho chrámu(46). V 3. a v 4. roku vojny sa prejavil nedostatok potravín. Pri mlátení obilia asistovala vojenská stráž, ktorá ihneď rekvirovala zrno pre vojsko. Rodinám ponechávala len to najnutnejšie. Podobne to bolo aj so zemiakmi, nesmeli sa predávať. Mnohí ukrývali potraviny do zeme, prekvital čierny obchod. Nebol cukor, ryža, petrolej, mydlo, tabak. Ceny základných životných potrieb neúmerne vzrástli.

Napr. ceny: v r. 1914: v r. 1918: v r. 1940:
1 q pšenice 18 K 500 – 800 K 150 – 170 Ks
1 q zemiakov 3,20 K 80 K 30 – 40 Ks
Kôň 200 K 5000 –10000 K 1000– 3000 Ks
Krava 150 – 200 K 7000 –10000 K 800 – 1500 Ks
Topánky 6 K 400 K 80 – 150 Ks

_______________________________________________________

(45) Naopak košický rímsko-katolícky biskup Perger v roku 1869 zaviedol maďarčinu aj do dedinských kostolov, kde sa predtým homílie (kázne) konali v slovenskom jazyku resp. v niektorom z jeho východoslovenských dialektov. Liturgickým jazykom naďalej zostávala latinčina. (46) Pozri aj cirkevné dejiny obce

Ceny: v r. 1914: v r. 1918: v r. 1940:
Oblek 8 – 12 K 400–1500 K 300–900 Ks
1 kg hovädzieho 0,40 K 18 K 7 – 8 Ks
1 kg bravčového 0,60 K 25 K 12 – 14 Ks
„Žideľ“ masla 0,60 K 20 K 12 – 14 Ks
1 liter mlieka 0,06 –0,08 K 3 – 4 K 1,00 – 1,20 Ks
1 vajce 0,02 K 2 – 3 K 0,30 – 0,50 Ks
4 cigarety 0,02 K 0,40 K 0,04 – 0,40 Ks

atď. Okrem tejto finančnej záťaže štát vypisoval aj vojnové pôžičky. Ich dlhopisy po vojne už nemali žiadnu cenu. Nebolo to ľahké ani v zázemí, ale oveľa horšie neznesiteľnejšie podmienky boli na samotných frontoch. Hrôzy bojových stretov, neskutočné podmienky zákopovej vojny si nedokážeme ani len predstaviť, nieto ich ešte aj opísať.

Z obce na rôznych bojiskách bojovalo okolo 130 mužov. Manželky a rodičia dostávali za nich od notárskeho úradu „náhradu“ 80 halierov (!) denne. Nahradilo to vôbec neprítomnosť manželov, synov, bratov, živiteľov rodín? Akú takú pomoc pre rodiny predstavovali ruskí zajatci, ktorých prideľovali do obce na výpomoc k poľnohospodárskym prácam.

Domáci ich považovali za svojich, správali sa k nim ako k príslušníkom bratského národa. Vojna si vyžiadala milióny mŕtvych, priniesla nesmierne utrpenia zázemiu, zmenila tvár Európy. Zanikli, rozpadli sa monarchie. Svet šľachty, zemepánov, poddaných, definitívne zanikol.

Vznikli nové štáty. 28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika. 30. októbra Martinskou deklaráciou – Deklaráciou slovenského národa sa náš národ prihlásil k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Na frontoch 1. svetovej vojny položili svoje životy nasledovní obyvatelia obce: Ján Červeňák, Ján Kovaľ, Štefan Krajňák,, Ján Lukáč, Ján Maľcovský, Ján Maľcovský, Štefan Maľcovský – Katušin, Andrej Novický, Ján Olejár, Juraj Sedlák, Michal Štefančík, Andrej Šuťak, Michal Šuťak. Večná im pamiatka.

Aspoň jeden z tých z obce, ktorí položili svoje životy na bojiskách 1. svetovej vojny – Ján Maľcovský (*1878 – † 1915). Na snímke v strede. Vpravo jeho krstný list. Oba dokumenty opatroval Jánov syn John Maľcovský - štátny občan USA – počas celého tamojšieho pobytu. John sa na Slovensko vrátil v r.1971, zomrel o rok nato. Dokumenty poskytol p. Miloslav Maľcovský, pravnuk Jána.)

Aspoň jeden z tých z obce, ktorí položili svoje životy na bojiskách 1. svetovej vojny – Ján Maľcovský (*1878 – † 1915). Na snímke v strede. Vpravo jeho krstný list. Oba dokumenty opatroval Jánov syn John Maľcovský – štátny občan USA – počas celého tamojšieho pobytu. John sa na Slovensko vrátil v r.1971, zomrel o rok nato. Dokumenty poskytol p. Miloslav Maľcovský, pravnuk Jána.)

Ján Maľcovský, krstný list

Ján Maľcovský, krstný list

Po rozpade frontov v októbri 1918 nastal chaos. Vojaci sa chceli čo najskôr dostať k svojim rodinám, neštítili sa ani násilností a krádeží . Objavili sa i vystúpenia proti dovtedajším autoritám(47). Nasledovali represie. V regióne nastal stav právnej neistoty i vyčkávania. Dá sa povedať, že čím väčšie sídlo (mesto), tým menšia zábezpeka majetku, bezpečnosti, poriadku.

Úrady, inštitúcie pracovali už viac-menej zo zotrvačnosti a v nezmenenom personálnom zložení. Bola to stále maďarská štátna moc a tá sa nechcela dobrovoľne vzdať Slovenska, usilovala sa o zachovanie integrity Uhorska. V obci a na okolí bol relatívny pokoj. Zo strany maďarského četníctva a vojska nedochádzalo u nás k takým krutým represiám ako napr. v západnej časti krajiny.

Aj československé vojsko pri obsadzovaní Slovenska nenarážalo tu na východe na taký tvrdý odpor maďarských vojsk ako na západe. Sabinov bol obsadený bez boja v januári 1919. (Ku skutočnému uchopeniu moci novými štátnymi orgánmi však došlo až v apríli 1919.) Ale to ešte nebol koniec útrap. 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád.

Zoštátnila kľúčové odvetvia a veľkostatky. V zahraničnej politike okrem téz o proletárskom internacionalizme si osvojila aj myšlienky o Veľkom Uhorsku. V apríli 1919 z podnetu Dohody napadli československé a rumunské vojská republiku rád. Maďarská červená armáda v protiofenzíve obsadila značnú časť východného Slovenska.

16. júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád. Po svätodušných sviatkoch 1919 v stredu(48), ako píše kronikár, „sa boľševická armáda dostala až k Sabinovu a do obce Šoma.“ Všetko sa rekvirovalo, platilo sa „bielymi peniazmi“(49). Nevyučovalo sa, neúradovalo, konali sa samé mítingy, manifestácie pracujúceho ľudu. Málokoho však presvedčili. Konali sa aj odvody, ale s následnými a množiacimi sa dezerciami. Bol ustanovený miestny soviet. (Štefan Timura, Juraj Štefančík, Andrej Hudák). 15. júna 1919 sa červená armáda pripravovala na ústup.

Brala všetko, ale najmä statok, kone a povozy. Dňa 16. júna pri svojom ústupe od Sabinova začala bez akéhokoľvek varovania v skorých ranných hodinách (okolo štvrtej) z pancierového vlaku z Orkucian ostreľovať obec. Asi predpokladali, že obec už obsadilo československé vojsko.

Zhoreli domy Andreja Sedláka, Juraja Sedláka, Jána Škovrana, Juraja Novického (Dorka). Čiastočne boli poškodené domy Juraja Timuru, Andreja Olejára, Andreja Andráška, Jozefa Rosenblata, Juraja Lukáča, Michala Hudáka, Štefana Čarnického. Do domu Andreja Andraška, učiteľa, otvoreným oknom vletela delová guľa len pár minút potom ako sa domáci ukryli v pivnici. Na šťastie nevybuchla. Medzi domy padlo ďalších okolo 28 granátov.

Medzivojnové obdobie:

Zákonom č. 234/1922 Sb. o dočasnom obecnom zriadení na Slovensku vznikol Okresný úrad v Sabinove. Život sa postupne dostával do normálnych koľají. Chudobe ani za prvej republiky sa nežilo ľahko. Zem nestačila všetkých uživiť a priemysel prakticky neexistoval. Chlapi chodili za prácou do cudziny. Spojené štáty obmedzili prisťahovalectvo a tak sa chodilo do Kanady, Argentíny, Belgicka. Väčšina vysťahovalcov sa z týchto krajín aj vrátila. V máji 1939 odišlo 14 chlapov na poľnohospodárske práce do Nemecka. Ešte v tom istom roku sa vrátili. ___________________________________________________________

(47) Napr. vojaci 67. náhradného pešieho práporu v Prešove, v ktorom väčšinou slúžili Šarišania a Liptáci, odmietli 31. októbra 1918 poslušnosť maďarským veliteľom, opustili kasárne a v noci z 31. októbra na 1. novembra rabovali obchody, ktoré patrili poväčšine tiež Maďarom. Okamžite zasadal mimoriadny súd, ktorý bez akéhokoľvek vyšetrovania odsúdil 120 rebelov na trest smrti zastrelením. 41 vojakov a 2 civilisti boli ihneď v ten istý deň (1.11.) na hlavnom námestí pri Kostole sv. Mikuláša popravení. Ďalších 42 bolo zastrelených na úteku. Takto tiež vyzerala pomsta maďarských honvédov na nimi podceňovanej Slovači. (48) 11.6.1919 (49) Bankovky sa tlačili hromadne bez akéhokoľvek krytia. Bolo ich toľko, že nemali vôbec žiadnu hodnotu.

Čo sa týka politického života v obci, z dobových prameňov vysvitá, že v r. 1921 by mala byť v obci založená organizácia komunistickej strany. V obecnej kronike záznamy o tom nie sú. Uvádza sa však pokus o jej založenie v r. 1933 v období hospodárskej krízy Jurajom Štefančíkom po jeho návrate z Ameriky.

V medzivojnovom období mali v obci svojich sympatizantov predovšetkým Agrárna strana a tzv. Mičurovci. Agrárna strana združovala bohatších gazdov ako boli Juraj Timura, Michal Škovran, Hudák a ďalší so svojími príbuznými. Mičurovci, tak sa podľa Prof. Dr. Martina Mičuru, predsedu Slovenskej krajinskej organizácie Československej strany lidovej, nazývali jej prívrženci…

Boli nimi najmä Ján Birčák s príbuzenstvom. V roku 1935 bola v obci založená Hlinkova slovenská ľudová strana. Jej protagonistom bol predovšetkým Eliáš Mikita, neskorší vojnový vládny komisár v obci. HSĽS sa po 14. marci 1939 počas vojnovej Slovenskej republiky stala a bola jedinou povolenou stranou v štáte.

V obci ani jedna zo strán nevyvíjala aktívnu činnosť. Dobový kronikár uvádza: „Za prvej republiky hlasy dávali tomu, kto vedel lepšie agitovať a sľubovať. Sľuby sa nikdy nesplnili.“ V závere 30. rokov sa pristúpilo k rekonštrukcii vicinálnej cesty zo Sabinova do Šomy v dĺžke 2 km. Rekonštrukciu financovalo mesto Sabinov.

Mesto požiadalo Krajinský úrad v Bratislave o čiastočnú refundáciu svojich výdavkov. Svoju žiadosť odôvodňovalo tým, že cesta spojí novo vytvárajúcu sa rekreačnú prímestskú oblasť s mestom a okolím. Táto žiadosť je tiež svedectvo toho, že s budovaním rekreačnej oblasti v Drienici sa začalo skôr sa vo všeobecnosti traduje, t.j. skôr ako od polovice 60. rokov 20. storočia. Avšak výstavba v týchto rokoch bola len odvarom toho, čo sa vybudovalo potom neskôr v spomínaných šesťdesiatych rokoch.

Vojnová Slovenská republika.

Proces rozbitia Československa sa začal 30. septembra 1938 prijatím Mníchovskej dohody(50). Dňa 6. októbra 1938 v Katolíckom dome v Žiline predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a ostatných politických strán, okrem sociálnych demokratov a komunistov, podpísali deklaráciu autonómie Slovenska.

Ešte toho istého dňa pražská vláda vymenovala Dr. Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska a 7. októbra ďalších štyroch slovenských ministrov. Dňa 9. októbra 1938 prvá päťčlenná autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom sa ujala moci. Moc na Slovensku bola v rukách HSĽS. Proces rozpadu Československa pokračoval Prvou viedenskou arbitrážou(51)z 2. novembra 1938.

1. Bratislavské predmostie, ktoré Bolo do 15.10. 1947 súčasťou Maďarska 2. Časť južného Slovenska pripojeného 2.10.1938 do 8.5.1945 Maďarsku 3. Časť východného Slovenska pripojeného od 4.4.1939 do 8.5.1945 Maďarsku 4. Devín a Petržalka od novembra 1938 do r. 1945 pripojená k Nemecku 5. Nemecká zóna, zriadená „Ochrannou zmluvou“ 23. marca 1939

Následne 19. novembra 1938 Národné zhromaždenie Republiky československej prijalo ústavný zákon – Zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Vývoj smeroval k samostatnosti Slovenska. V dňoch 9. a 10. marca 1939 české vojsko a četníctvo ešte silou zbraní sa usilovalo zastaviť tento vývoj.

Po berlínskych rokovaniach, na ktorých nemecký kancelár Adolf Hitler ultimatívne požadoval od J. Tisa okamžité vyhlásenie samostatnosti, dňa 14. marca 1939 Slovenský snem slávnostne vyhlásil samostatný Slovenský štát. Slovenskú republiku, ako sa oficiálne nazývala, uznalo 27 štátov sveta vrátane takých ako napr. Vatikán a Sovietsky zväz. Z nich 17 štátov vo svetovom vojnovom konflikte nestálo na strane Nemecka. Slovenská verejnosť prijala vznik samostatného štátu pozitívne. V máji 1939 bol vyhlásený veľký investičný program.

Začalo sa s výstavbou ciest, železníc, verejných budov, nezamestnanosť klesala, životná úroveň oproti predchádzajúcemu obdobiu rástla. Finančný sektor posilnil. Slovenská koruna sa stala silnou valutou. Otvorili sa nové vysoké školy. Avšak vstupom Slovenska do vojny so Sovietskym zväzom a západnými mocnosťami, v dôsledku nasadenia našich vojsk do bojov na východnom fronte a porážok na frontoch, v dôsledku dlhotrvajúcej vojny a s tým spojeným zhoršujúcim sa zásobovaním obyvateľstva, vzrastom cien potravín a základných životných potrieb, rástla aj nespokojnosť obyvateľstva.

Jednostranná orientácia na Nemecko, neľútostné riešenie židovskej otázky, korupcia spojená najmä s arizáciou židovského majetku i s autoritatívnosťou režimu, túto nespokojnosť len umocňovala. S blížiacim sa koncom vojny v politických kruhoch sa čoraz väčšmi vynárala otázka povojnového usporiadania Európy, čo nakoniec viedlo až k ozbrojenému vystúpeniu proti ľudáckemu režimu – k Slovenskému národnému povstaniu.

Objekt Potravného družstva

Objekt Potravného družstva

V obci po vzniku Slovenskej republiky, v duchu hesla „Svoj svojmu“ už dňa 22. marca 1939 na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v Grécko-katolíckej ľudovej škole, bolo založené Miestne potravné družstvo. Jeho prvým predsedom sa stal Ján Mihálik, horár, podpredsedom Štefan Birčák, členmi výboru Andrej Hadzima, Lazor Sedlák, Andrej Čarnický.

Dozorný výbor tvorili Ján Gajdoš, Štefan Birčák (Džubák), Ján Birčák (Garda), Ján Sedlák, Andrej Novický, Peter Šurin. Účtovníkom bol Ján Szekely,správca-učiteľ; pokladníkom Ján Karaffa. Vedúcim obchodu sa stal Eliáš Sedlák. Družstvo pri svojom založení malo 104 členov. Svoju činnosť však začalo až koncom júna 1939. Obchodná miestnosť bola spočiatku v novostavbe Petra Šurina, v r. 1941 bola postavená účelová budova, (dnešné CBA).

___________________________

(50) Československo odstúpilo Nemecku pohraničné územia osídlené prevažne Nemcami. (51) Prvá viedenská arbitráž z 2.11.1938 – Fašistické Nemecko a Taliansko donútili Československo vzdať sa územia juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom. (Druhá viedenská arbitráž z 30.8.1940 – Fašistické Nemecko a Taliansko donútili Rumunsko vydať Maďarsku polovicu Transylvánie.

Tým všetkým sa začal napĺňať osud Žida Jozefa Rosenblata, doterajšieho obchodníka v obci a jeho šesťčlennej rodiny. V malom dnes už zbúranom domci (neskôr v ňom býval Juraj Pustý) oproti škole na pravom brehu potoka Šomka, mal obchodnú miestnosť, hostinec a trafiku. V marci 1940 mu štát odňal licencie.

Trafiku prevzal Ján Šurin, licenciu na voľný výčap liehových nápojov v obci dostalo potravné družstvo. V máji 1942 na základe Nariadenia vlády SR č. 198/41 Sl.z. zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení židov (tzv. Židovského kódexu) bol s celou rodinou, do ktorej patrila i jeho deväťročná dcéra, deportovaný do táborov smrti.

Z rodiny sa už nikto nevrátil. Občania boli presvedčení, že odišli do pracovného tábora, ale prečo? Vymývanie mozgov v totalitnom režime býva vždy na vysokej úrovni. Napriek vojnovým rokom každoročne v obci pribudlo viacero novostavieb. V roku 1943 sa uskutočnilo aj viacero úprav v okolí školy.

Bola vyhĺbená nová studňa, vybudované hnojisko so žumpou, ohradený pozemok od potoka a v školskej záhrade bolo vysadených 24 ovocných stromov. V roku 1942 bolo nariadením vládneho komisára č. 44/1942 v Sabinove založené „Družstvo na spracovanie ovocia a lesných plodov“.

Od roku 1943 s názvom SABINA. Aj naši občania si odteraz mohli finančne prilepšiť predajom plodov svojich záhrad (najmä jabĺk, slivák, hrušiek …), zberom a predajom lesných plodov (najmä čučoriedok a malín). Mnohí tu pracovali ako sezónni robotníci. Aj napriek všetkému, pracovných príležitostí bolo stále málo a tak v priebehu rokov 1942 – 1943 do 30 chlapov z obce odišlo na práce do Nemecka.

Boli to Konštantín Jurečko, Andrej Maľcovský (Jevin), Andrej Maľcovský (Šrubár), Andrej Hadzima, Andrej Novický, Andrej Karaffa mladší a ďalší. Podľahli lákavým sľubom, ktoré sa nenaplnili. Hlavná vec, že sa odtiaľ všetci vrátili živí. O celkovej prosperite obyvateľov, o tom, že sa im najmä v prvých rokoch vojny darilo, svedčia i údaje o využívaní obecnej váhy, ktorú obec zakúpila ešte v roku 1937.

V obci sa chovalo veľa ošípaných, ktoré sa vyvážali do Bratislavy. Poplatok za váhu bol 50 halierov, manipulant dostával 20 halierov. Celkove 70 halierov za odváženie jedného kusa dobytka. Životná úroveň nášho roľníckeho obyvateľstva, a nielen v tomto vojnovom období, závisela však v mnohom od počasia, od toho, čo a koľko, v akej kvalite, sa dopestovalo a následne aj dochovalo.

Pre ilustráciu uveďme, že zimy v tomto období boli obzvlášť kruté, dlhé so záľahou snehu. K tomu v rokoch 1940 a 1941 nepriaznivé klimatické podmienky pretrvávali až do letných mesiacov, úroda v týchto rokoch bola slabá, podpriemerná. V rokoch 1942, 1943 naopak, letá už boli pekné, suché a výnosy takmer všetkých plodín boli veľmi dobré. Rok 1944 bol znova len priemerný. Avšak na životnú úroveň ľudí okrem počasia, pochopiteľne, že vplýva aj mnoho iných činiteľov.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012

[anti-both]

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012, časť 2
5 (100%) 3 vote[s]
zobrazené: 7 357 krát

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Váš e-mail nebude zverejnený.

► obrázok vlož url: