DRIENICA v premenách času 1332 – 2012,časť 3

Tak napr. ceny potravín a tovarov v rokoch vojny boli spočiatku v klimaticky nepriaznivých rokoch nižšie ako ceny v rokoch neskorších, v rokoch úrodných.

Napr. ceny: v r. 1940: v r. 1942: v r. 1943: v r. 1944:
kg zemiakov: 0,45 0,70 3 Ks ?
kg hovädzieho 8 Ks 16 Ks 18 Ks 22 Ks
kg bravčového 14 Ks 20 Ks 22 Ks 28 Ks
kg cukru: 6,40 6,30 6,80 7,20
1 liter mlieka: 1,20 3 Ks 3 Ks 3,50

Ceny v decembri 1944 dokonca vzrástli takmer na dvojnásobok tu uvádzaných priemerných hodnôt. Obdobne tomu bolo i pri priemyselnom tovare. Pod tento paradox sa zrejme podpísal pretrvávajúci vojnový konflikt a s ním narastajúce napätie vo vnútri slovenskej spoločnosti, ktoré v auguste 1944 vyústilo do Slovenského národného povstania.

V roku 1944 došlo i k obmedzeniu zásobovania obyvateľstva potravinami a dennými potrebami. Múka sa začala vydávať na tzv. odberné knižočky v množstve 5 kg na osobu a mesiac, cukor v množstve 0,75 kg atď. Obmedzil sa predaj tuku. Pestovatelia obilia mohli do roka na osobu v domácnosti zomlieť len 220 kg tejto komodity.

Dobový kronikár si pritom pochvaľuje, že na Slovensku to máme oveľa lepšie ako v iných krajinách. V šiestom roku vojny voľne dostať žemle, chlieb, rožky, dokonca pivo. Súčasne si povzdychol, že toto (pivo) sa ale v 2. polroku 1944 úplne vytratilo z predaja. Začiatkom septembra 1944 začala Karpatsko-duklianska operácia.

Nemecké velenie začalo nútenú evakuáciu horného Zemplína. V dôsledku toho v novembri 1944 prišlo z uvedenej oblasti do obce na dočasný pobyt päť rodín. Ľudia ich radi prijali, poskytli im prístrešie a živobytie.

2. svetovej vojna. Partizánske hnutie:

Najväčší a najrozsiahlejší vojnový konflikt v dejinách ľudstva začal 1. septembra 1939 vpádom Wehrmachtu do Poľska. Do 8. mája 1945, kedy kapitulovalo Nemecko resp. do 2. septembra 1945, kedy kapitulovalo Japonsko, prišlo o život do 60 miliónov ľudí, nehovoriac o obrovských hospodárskych, kultúrnych a civilizačných stratách.

Pre naše národy predelom vo vedení vojny bolo prepadnutie Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom (22.6.1941). V Sovietskom zväze v tyle nepriateľa vznikali partizánske skupiny, ktorým sa darilo účinne blokovať zásobovanie nemeckých jednotiek na frontoch. Rozmach partizánskeho hnutia v ďalších Nemcami okupovaných krajinách nastal po víťazstve Červenej armády pri Stalingrade (2.2.1943). V r. 1943 sa v Čergovskom pohorí grupujú prví utečenci z transportov, z lágrov.

Medzi nimi boli i viacerí skúsení velitelia Červenej armády. Na jeseň 1943 ako prvá sa v oblasti stabilizovala partizánska skupina Nikolaja Michajloviča Rokosovského – Litvina, rodáka z Ukrajiny. Nemci pri bojovej akcii pod Minčolom dňa 12. júla 1944 prepadli Litvinov oddiel. Litvina zajali a zavraždili. Jeho zástupcovi Nikoforovi Pisarenkovi sa však, hoci so zviazanými rukami, podarilo cez husté krovie ujsť. Začiatkom júla 1944 sa do Čergovského pohoria z Poľska presunula partizánska brigáda Gottwald,, ktorej veliteľom bol Viačeslav Antonovič Kvitinskij. Hlavné sily brigády sa po začatí povstania presunuli do operačného priestoru Levoča – Poprad.

Pod Minčolom zostala rota Kirov s veliteľom P. A. Šiškalovom a komisárom N. N. Aristarchovom. V priestore operovala skupina LIPA, ktorú vytvorili obyvatelia obcí na severnej strane Čergovského pohoria. Skupina sa neskôr včlenila do brigády Gottwald. Partizánom z oblasti Čergova sa okrem iného prisudzuje aj prepadnutie Žandárskej stanice v Pečovskej Novej Vsi.

Partizáni ukoristili výzbroj, výstroj, pečiatky, tri písacie stroje, štyri služobné brašne. V boji so žandármi a vojenskou strážou bol zastrelený strážmajster, padol aj jeden partizán. Taktiež streľba v Sabinove v noci z 26. na 27. júla 1944 sa podľa svedkov pripisuje partizánom. Táto akcia sa zaobišla bez obetí. Dňa 10. júla 1944 v oblasti Duklianskeho priesmyku prešla na územie východného Slovenska partizánska brigáda Alexander Nevský.

Velil jej hrdina ZSSR pplk. Viktor Alexandrovič Karasjev – Stepanov. Komisárom bol Pavol Lariutin. Zväzok koncom júla 1944 sa usadil v horárni nad obcou Kríže v bardejovskom okrese. Zaujal kruhovú obranu od Minčola po Čergov nad obcami Livov, Livovská Huta, Olejníkov, Ambrušovce, Baranie.

Karasjev následne nadviazal spojenie s ilegálnymi skupinami z Bardejova a zo Sabinova, tiež s veliteľom 1. pešej východoslovenskej divízie M. Markusom a partizánskou skupinou Čapajev, operujúcou v Slánskych horách. Stretnutie občianskeho ilegálneho hnutia zo Sabinova (Gajdoš, Orgoňaš, Gavaľová, Sýkorová, Sýkora) so sovietskou rozviedkou (Kasatkin, Cichan) sa uskutočnilo 12. augusta 1944 o 08,30 na Lysej hore v malej úžľabine, tesne pod terajšou vrcholovou stanicou sedačky(52). Koncom augusta potom už časť ilegálnych pracovníkov zo Sabinova a okolia odišla do Čergovského pohoria.

Do zväzku Alexandra Nevského pribudol tak piaty oddiel, ako tzv. 1. československý oddiel. Velil mu Ľudovít Pavol Sýkora. Začiatkom septembra ho posilnili aj vojaci, ktorí dezertovali od Nemcami odzbrojovaných východoslovenských divízií. Do Čergova odišla aj časť sabinovskej posádky. Po leteckom doplnení výzbroje a výstroje, partizáni v kooperácii s brigádou Čapajev začali prepadávať vysunuté nemecké jednotky a autokolóny, smerujúcim do oblasti Duklianskeho a Lupkovského priesmyku.

Narúšali cestnú a železničnú sieť nepriateľa. 13.8.1944 vyhodili železničný most pri Ruskej Voli, 17.9. pri Ďurkovej, 20.8. pri Pustom Poli, 24.8. prepadli železničnú stanicu v Margecanoch. Nemecké velenie na odvetu sústredilo do priestoru Čergova ťažkú techniku a s prevahou zbraní a mužov dňa 2.9.1944 začalo útok.

Od Bardejova útočili na štáb partizánskeho zväzku, dislokovaného v obci Kríže. Súčasne Nemci útočili aj od Prešova. Urputné boje sa rozpútali o osady Hradisko a Záhradné. Tu obranné boje zvádzal oddiel Ľ. P. Sýkoru. Ťažké boje trvali do 6.9.1944. Nemcom sa podarilo dobyť obec Kríže a partizánom hrozilo obkľúčenie. Veliteľ zväzku A. Nevského vydal rozkaz prebiť sa z obkľúčenia smerom na západ a dostať sa na povstalecké územie. Partizánske jednotky, vrátane oddielu Ľ. P. Sýkoru sa dňa 8.9.1944 začali presúvať cez Šarišské Jastrabie na pomoc Slovenskému národnému povstaniu.

Na povstaleckom území pokračovali potom v ťažkých bojoch s nemeckým vojskom až do spojenia sa s Červenou armádou. V oblasti Čergovského pohoria zostali len spravodajskí dôstojníci. Slovenské národné povstanie (SNP) začalo 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami; bolo snahou o zaradenie Slovenska na stranu víťazných mocností; tiež útokom proti autoritatívnej vláde J. Tisa; bolo úsilím o obnovenie Československa vo viere v nové rovnoprávnejšie postavenie národov v ňom, (čo bolo do istej miery možno naivnou predstavou); bolo snahou zo strany sovietskych stratégov aj o boľševizáciu stredoeurópskeho priestoru, čo si v tom čase však len málokto uvedomoval. Povstanie mali začať dve východoslovenské divízie.

V koordinácii s Červenou armádou mali obsadiť Dukliansky priesmyk a následne vytvoriť klin do nemeckej obrany. Súčasne vojensky obsadiť strategický trojuholník Banská Bystrica – Brezno – Zvolen a udržať ho až do príchodu hlavných armádnych síl. Neskoré informovanie sovietskej strany, zlá vnútorná koordinácia, nejednoznačnosť velenia i rozhodovania, unáhlenosť, viedli k predčasnej akcii a k vojenskému neúspechu povstania.

Povstanie skončilo v noci z 27. na 28. októbra 1944, kedy povstalecké jednotky prešli na partizánsky spôsob boja alebo sa snažili vymaniť z obkľúčenia a spojiť sa s Červenou armádou. Napriek vojenskému nezdaru, SNP zaradilo slovenský národ a Slovensko do tábora víťazných mocností, vytvorilo predpoklady pre jeho rovnoprávne postavenie v novo vznikajúcej Československej republike.

________________________________________

(52) Údaje autorovi textu poskytol pri jednej z besied so študentmi na sabinovskom gymnáziu Ľ.P.Sýkora. Úžľabina je dnes už zarastená úletmi.

V obci od začiatku vojny mohutnel pocit slovanskej spolupatričnosti. Vyrastal z historických koreňov, zo skúseností z pred i počas 1. svetovej vojny, možno na báze konfesijnej, príbuznosti jazykov … Silnel najmä po stretnutiach s Rusmi, Ukrajincami, ktorí ako utečenci z transportov, z časti ako paradesantný výsadok sa od roku 1943 pohybovali v priestoroch Lysej hory a Čergovského pohoria.

Úplne samozrejme sa nocami v potravnom družstve počúvalo rádio Moskva.(Rádio do potravného družstva bolo zakúpené v r. 1942.) Niekto to však prezradil a Štefana Birčáka (Džubáka, v tom čase č.d. 80) a Juraja Lukáča (č.d. 63) stíhala štátna bezpečnosť. Aj tak sa počúvalo, ale už opatrnejšie. (Rádio v tom čase vlastnil ešte farár Mankovič a učiteľ Székely). Pripomeňme si tie roky z rozprávania Martina Maľcovského, bývalého partizána, narodeného v roku 1924 v Šome. Ten rozprával: „Bolo to v mesiaci marec – apríl 1944, keď som sa stretol po prvýkrát s partizánmi Chalidovom a Gregorom.

Boli to mladí chlapci, Ukrajinci, ktorí bežali z pléna v Nemecku a dostali sa až do našich lesov, kde sa neskôr zorganizovala partizánska skupina. Asi v mesiaci auguste 1944 sme spomínaného Gregora aj ošetrovali z poranenia. V tom bol nápomocný aj Juraj Škovran, narodený v roku 1912 v Šome a Vinco Škovran. So spomínaným Vincom Škovranom sme v mesiaci auguste 1944 niesli prádlo cez Čergov do obce Kríže, lebo tam bola už v tom čase sústredená partizánska skupina Karasjeva. Tam sme boli obaja partizánmi zadržaní a prešetrovaní.

My sme sa odzývali na meno partizána Chalidova a tiež na mená spolužiakov z obce Kríže. Pri tejto previerke došlo k nadviazaniu našej spolupráce s veliteľstvom partizánskej skupiny. Pri druhej schôdzke s partizánmi na chate „Čergov“ v auguste 1944 urobili sme aj partizánsky sľub o oddanosti a vernosti boju proti fašizmu a zradcom. Pri tejto prísahe pamätám na mená partizánov Nikolaj Kasatkin, Cihanov. Čerkunov, všetci sovietski partizáni a občania.

Spomínaní partizáni Kasatkin, Cihanov a Čerkunov ako prvá prieskumná hliadka došla do našej obce v mesiaci auguste 1944 a tu si aj vymenila svoje slabšie kone za lepšie u farára Mankoviča, Jána Čarnického a Jána Mačišáka – roľníkov. V miestnom potravnom družstve, predsedom ktorého bol vtedy Juraj Timura si partizáni nabrali rôzny tovar ako potraviny, nápoje, za ktoré dali potvrdenie „bumažku“ a odišli do lesa(53). Pri tejto návšteve v obci a akcii sa partizáni niže fary stretli s jedným vojakom kočišom v nemeckej uniforme, pravdepodobne zo skupiny vlasovcov, ktorého zobrali so sebou aj s koňmi do lesa.

O poranenom partizánovi Gregorovi sa nejako dozvedeli Nemci. Jedného dňa dali zvolať obyvateľov obce do miestnosti družstva a trvali na vyzradení partizána. O ošetrovaní poraneného partizána veľa ľudí nevedelo. Tí, čo sme o tom vedeli, boli sme jednotní a silní, hoci z toho mohli byť aj veľké nepríjemnosti.

Také boli začiatky ako sa na ne pamätám.“ Martin Maľcovský ďalej pokračoval: „Naša ďalšia spolupráca s partizánmi a v podzemnom hnutí sa prejavovala v prenášaní správ a prenášaní vážnych dokumentov vojenského rázu z oblasti príprav povstania. Tak Vincent Škovran vystrojený dokumentmi a peniazmi bol vyslaný cez Bratislavu k spojeniu do Juhoslávie. Tam sa už však nedostal, lebo ho na ceste zastihlo Slovenské národné povstanie. _________________________________________________________________

(53) Po vojne, ako tvrdí dobový kronikár boli tieto „bumažki“ preplatené štátom.

Ja som nadväzoval spoluprácu s ilegálnymi pracovníkmi zo Sabinova a osobne s Ľudovítom Sýkorom a Jozefom Krajňákom. Raz som mal zastreliť vysokého nemeckého dôstojníka (generála), ale na poslednú chvíľu sa od toho upustilo. Do štábu partizánov na Čergove som doniesol vážne dokumenty vojenského rázu.

Boli to plány tajnej výroby zbraní na Slovensku. Ďalej sme prepravovali ku partizánom skupiny zajatcov bežencov z koncentračných táborov. Pozdnejšie do tejto činnosti bol zapojený aj Vincent Karaffa, ktorý spolupracoval so Sýkorom zo Sabinova.“ – tak končí svoje rozprávanie Martin Maľcovský.

V auguste 1944 počty partizánov rástli každým dňom. Neskôr bolo potrebné postarať sa aj o spravodajský oddiel, ktorý zostal v našich lesoch. Každý dával, čo mohol. Pri všetkej vojnovej biede delil sa s partizánmi o posledný kúsok chleba, dajakej omasti či šatstva. Hlavné je však to, že sa v obci nenašli zradcovia, ktorí by boli privodili skazu obce. K večeru prišli partizánske spojky a za pomoci ľudí pozbierali po obci potraviny a v mechoch na koňoch ich odvážali do hôr. V pomoci partizánom boli ľudia zajedno.

Aj vládny komisár obce Eliáš Mikita bol solidárny a nezradil obec. Partizáni chodili k nemu ako k predstaviteľovi obce. Bolo to veľmi riskantné, pretože to isté robili i Nemci. Stalo sa i to, že Nemci išli hore dvorom a partizánom sa podarilo len cez pôjd odísť a zabrániť tak boju, ktorý by mal nedozerné následky pre obec, ale aj pre ďalšie zásobovanie partizánov.

Dom vládneho komisára Eliáša Mikitu v 90. rokoch

Dom vládneho komisára Eliáša Mikitu v 90. rokoch

V polovici septembra prišli do obce Nemci. O tom rozprával Jozef Mačišák: „ Rota Nemcov postupovala od Jakubovian do Šomy. Pred farou sa usadili pod stromami a odpočívali. Mali jedného maróda, preto hľadali povoz, aby ho odviezli do Sabinova. Našli Michala Birčáka, ktorý mal kone.

Ich veliteľ medzitým vyšiel na „Farsky prilohy“ a ďalekohľadom pozoroval terén. Zameral sa najmä na les „Pod Kamennu“. Na okraji lesa zbadal ľudí aj v uniforme aj so zbraňou. Boli to Sabinovčania Šimko, Pristašovci, Šuťák a ďalší, ktorí si zobrali zbrane z kasární a chceli sa v tom čase pridať k partizánom v horách Čergova. Tak nastala prestrelka, ktorá sa zaobišla bez obetí.

Nemci potom len opatrne a v bojovej zostave postupovali ďalej na Sabinovské Dvory.“ Na jeseň 1944 začalo nemecké velenie budovať obranu na línii Jakovany – Ľutina – Pečovská Nová Ves. Na kopaní zákopov, hoci veľmi neochotne, sa podieľali aj chlapi z Drienice. Za ich veliteľov Nemci určili Štefana Škovrana, Andreja Novického a Štefana Krajňáka (Nižňoho). Zákopy kopali aj partizáni.

Jozef Pustý, obyvateľ obce, o tom rozprával takto: „Keď sme v polovici júla 1944 vyšli na Lysú kosiť lúky, prišli k nám partizáni. Boli to ľudia, ktorí zahovorili ku nám našou rečou a pýtali jesť. My sme ich nahodovali. To sa opakovalo niekoľko dní. Dobre sme sa už poznali. Potom v novembri 1944 týchto ľudí som spoznal pri kopaní zákopov v Ľutine. Povedali mi, aby som ich neprezradil.

Títo partizáni iste podávali správy frontu o trase zákopov a ich opevnení.“ Nezadržateľne sa blížil koniec vojny. Nemecké velenie pod trestom smrti nariadilo na 17.1.1945 do 12. hodiny povinnú evakuáciu všetkých mužov obce do 60 rokov. A tak chlapi namiesto odchodu smerom na Poprad sa ukryli v lese. Ani jeden z nich neevakuoval.

Tu v lese po tri dni až do oslobodenia sa zdržiavali v zemľankách pri partizánoch. Partizánske bunkre boli v lesoch Zabranská, Boguš, Háj, Bolčače, Suchá. V podvečer 20. januára 1945 (v sobotu) vstúpili smerom od Jakubovian do obce vojská ( – 320. gardového streleckého pluku Červenej armády – velil im pplk. Andrej Petrovič Fokin a komisár pluku Jakov Leontievič Rotin – poznámka autora textu.)

Chlapi idúci z lesa sa pri Kaplnke sv. Jána Evanjelistu stretli s hliadkou Červenej armády. „Cвoйи , cвoйи, дорогue дpyзья…“ „A чmо Гермaнeв в леcy нет?“ „Нeт, нeт!“ V nasledujúci deň v krásne nedeľné ráno vojská vyprevádzané občanmi opustili Drienicu, pokračovali v útoku smerom na Pečovskú Novú Ves a Jakovany. V priebehu dňa bol oslobodený aj Sabinov. Slobody sa nedožil partizán Viktor z Moskvy.

Dňa 20. januára 1945, v deň oslobodenia Drienice, vyhasol jeho mladý život. Viktor bolo jeho krycie meno, ktoré používal ako podpis na „bumažki“ – útržky papiera, používané ako potvrdenky za rekvirovaný tovar. V povojnových rokoch PhDr. Ing. Vincent Karaffa, spolubojovník partizána Viktora, rodák z Drienice, zistil, že išlo o Viktora Iľjiča Orlova, elektrotechnického inžiniera z Moskvy.

Viktor bol rodákom z Kalinina, (dnes Tверь – Tver, cca 170 km západne od Moskvy na železničnej trati Moskva – Petrohrad). Z príbuzných v čase vojny mal len matku a sestru. Dňa 29. júna 2005 na obecnom úrade v Drienici PhDr. Ing. Karaffa odovzdal – venoval obci portrét partizána Viktora, ktorého sám na základe spomienok namaľoval. Obraz posvätil a požehnal prítomný grécko-katolícky kňaz o. Ing. Jozef Mašlej zo Šarišských Sokoloviec.

Hrob partizána Viktora

Hrob partizána Viktora

Ale obetí bolo oveľa viac, aj tých, čo nie sú na pamätníkoch. Napr. v osade Baranie vo štvrtok 19. októbra 1944 doobeda narazila nemecká hliadka, ktorá po odchode hlavných partizánskych síl prečesávala lesy, na odpor partizánov. V boji, v ktorom padol jeden z Nemcov, utrpela smrteľné zranenia (od nemeckého granátu) i 23-ročná Helena Blaščáková, rod. Starinská, matka dvoch detí. Pochovaná bola na cintoríne v Drienici v nedeľu 22. októbra 1944. Smrť Viktora Orlova bola kontroverznou udalosťou, ktorá vyvolávala a ešte

Lesy Čergova, ktoré boli jeho dočasným domovom

Lesy Čergova, ktoré boli jeho dočasným domovom

 

i dnes vyvoláva mnohé polemiky. Pokúsme sa preto ozrejmiť, čo sa vlastne stalo. Tu je niekoľko výpovedí svedkov tých čias. PhDr. Ing. Vincent Karaffa na uvedenom akte odovzdania portrétu partizána Viktora obci povedal: „Viktor Iľjič Orlov, občan bývalého Sovietskeho zväzu, rodák z Kalinina, študoval na technických učilištiach a inžinierske štúdium ukončil v Moskve. Počas 2. svetovej vojny bol zaradený do mládežníckeho odbojového hnutia, čo sa prejavilo v jeho ďalšom zaradení ako špecialistu a prieskumníka v rámci Červenej armády.

V bojoch proti fašizmu prešiel až po Duklu, kde bol vyčlenený ako prieskumník, ktorý mal za úlohu sledovať výstavbu nemeckých opevnení na trase Jakovany – Ľutina – Pečovská Nová Ves. Usadil sa v pohorí Lysá a to v bunkri v lese „Suchá“(54). Čoskoro nadviazal kontakty s okolím najmä v obciach Drienica, Jakubovany, Jakovany, Olejníkov, ale aj na Baraňom a v Ambrušovciach. Ako vzdelaný a inteligentný človek rýchlo si našiel bezprostredný prístup k našim ľuďom.

Kontakty udržiaval s vedúcimi odboja a ilegálneho hnutia, ktorí ho informovali o nemeckom fašistickom pohybe. Niektorí občania Drienice ho zabezpečovali liekmi, potravinami a tiež naftou. Bojová činnosť Viktora sa zintenzívnila, keď fašisti v lesoch prepadávali partizánske skupiny a tiež počas dostavby nemeckého obranného valu Jakovany – Ľutina – Pečovská Nová Ves.

V Jakovanoch úzko spolupracoval s odbojovou skupinou, ktorej vedúcim bol riaditeľ školy Juraj Sedlák. V noci preverovali situáciu v bunkroch a na zákopoch. Tieto informácie poskytoval Viktor veleniu Červenej armády. Okrem toho riešil aj iné prípady. Navštevoval niektoré rodiny, napr. v Jakubovanoch u obuvníka Andreja Matľáka zapísal im do kalendára celú svoju adresu rodiska v Kalinine.

Vyslovil tiež myšlienku, že našich ľudí si obľúbil a žeby tu rád zostal aj po vojne.“ Vincent Karaffa uviedol tiež epizódu, ktorá dokresľuje jeho charakter: „Drienica oslávila sviatok Troch kráľov, pričom bola posvätená voda v potoku. Viktor stretol babku Karaffovú, ktorá v kotlíku niesla vodu a pýtal sa jej na čo ju použije. – na posvätenie bytu a gazdovstva, odpovedala babka. Potom ju Viktor požiadal, aby sa mu dala napiť. Čo sa aj stalo.“ Ďalej pokračoval: „Viktorovi sa dostala do bunkra informácia, že Nemci „ženú“ peši smerom do Poľska vojnových zajatcov. Pri vysokom mraze (niektoré zdroje potvrdzujú, že koncom januára 1945 to bolo až do – 180C) ich nechali nocovať v drevenej stodole v Pečovskej Novej Vsi.

Viktor požiadal jakovianskú odbojovú skupinu o pomoc pri vyslobodení týchto väzňov. Sám sa postaral o stráže. Po vystrelení signálnej rakety skupina zaútočila, zajatcov oslobodila. Po zastávke v Jakovanoch sa skupina presunula do lesa nad Drienicou. Na to v deň príchodu frontu prišlo do bunkra v Suchej niekoľko ľudí.

Boli to Andrej Karaffa, lesník; Eliáš Mikita, bývalý komisár obce; Sabinovčan Mihálik; Jano Maľcovský (z Lučkoch).Zohriať sa prišiel aj jeden vojak v slovenskej uniforme. Bol som tam i ja. Viktor vyšiel, zobral od zajatcov doklady a požiadal prítomných, aby mu pomohli identifikovať mená, hodnosti, najmä dôstojníkov. Mňa poslal do horného bunkra pre naftu. Keď sa Viktor s prítomnými zaoberal dokladmi, skočil do bunkra Mongol menom Michal a spustil: ›Viktor, ty si zobral našich ľudí!‹ Buchol Viktora do rúk, doklady sa rozsypali. Keď sa Viktor zohol pozbierať doklady, Mongol spustil dávku zo samopalu. Viktor skonal.

Zasiahlo ho 16 guliek. Mal 27 rokov. Bolo to predpoludním asi o 10:30.“ Vincent Karaffa celú udalosť vysvetľoval ako akciu diverznej skupiny, ktoré Nemci vytvárali pred príchodom frontu z vlasovcov a z príslušníkov neruských národov. Tieto sa mali infiltrovať do partizánskych skupín a likvidovať ich. Následne sa mali sami vyhlasovať za partizánov a prenikať do nových štruktúr.

__________________________________

(54) Stopy bunkru v uvedenom lese sa dajú nájsť ešte i dnes. Po asi 120 m nad údolnou stanicou sedačky na Lysú treba odbočiť z cesty vpravo dole, prekročiť prúdnicu Šomky a ísť ďalej vpravo po starej vymletej úvozovej ceste cca 400 – 500 m do mierneho svahu. Tam opäť vpravo, asi 100 m nad úvozom na svahu sa nachádzajú stopy po bunkroch.

A ako to skončilo? Michal so svojimi komplicmi prišli 21. januára okolo 9. hodiny do Drienice na ruské velenie. Ohlásili sa ako partizánska skupina, ktorá ušla od Nemcov a bojovala za oslobodenie. Niekto z Drieničanov upozornil Rusov, že je to ten veliteľ – „Mongol“, ktorý deň predtým zavraždil Viktora. Nato bola skupina eskortovaná na veliteľstvo frontu do Prešova.“ – Toľko Vincent Karaffa.

Aj prof. MUDr. Ján Birčák, CSc. Vo svojich spomienkach uvádza, že Viktor bol považovaný v dedine za jediného správneho partizána. Taktiež uviedol, že činnosť partizánov šomský ľud nehodnotil až tak idealisticky ako sa to v neskorších rokoch prezentovalo. Prof. Birčák si tiež uvedomoval, že môže hovoriť len o úzkej vzorke partizánov, len o tých, s ktorými sa obyvatelia obce dostávali do styku, najmä vtedy, keď im bolo potrebné nosiť do lesa jedlo.

Poradie určoval vtedajší vládny komisár Eliáš Mikita, ktorý robil všetko možné, len aby sa o tom Nemci nedozvedeli. Títo tiež partizáni, (t.j. tí, ktorí po odchode hlavných partizánskych síl na pomoc SNP zostali v našich lesoch,) chodili často do obce.

Navštevovali aj rodičov Jána Birčáka, ktorí vlastnili rádioprijímač na batérie. (V obci nebola zavedená elektrika.) „Naháňali nám strach a nielen nám. Pre dedinu boli nepríjemnou hrozbou. Chodili k jednej dievčine a často sa tam medzi sebou pobili.“ – dosvedčuje prof. Birčák Čo sa týka úmrtia Viktora, pre občanov bolo záhadou, prečo ho zabili vlastní, a to tesne pred príchodom frontu. Verzia o infiltrácii sa i dnes mnohým starším obyvateľom obce zdá málo pravdepodobná. Z výpovede p. Pavla Šimka (č.d. 149) a niektorých ďalších jeho rovesníkov uveďme tiež niekoľko postrehov.

V lese nad Šomou po odchode hlavných síl sa zdržiavala asi 15 členná skupina akože partizánov. Jej pôvodným vodcom bol „Mongol“ – Ivan (Michal?), povolaním učiteľ, veľmi agresívny človek. Zloženie skupiny bolo rôznorodé. Spájala ich nečinnosť, žiadne bojové akcie, ak teda nepočítame postrieľanie koní a dvoch starších Rakúšanov, ktorí sa vybrali na Vianoce 1944 do drienickeho lesa po vianočné stromčeky. Našťastie stalo sa to mimo obce ešte pred vstupom do lesa, niekde v priestoroch pod dnešným hotelom Javorná.

K bojovým akciám nepristúpili ani tesne pred príchodom frontu, kedy 30 členná posádka v Sabinove (zmes Nemcov, Maďarov, Rumunov) začala vytrhávať koľajnice, vyhadzovať mosty a demolovať infraštruktúru. Zato predtým boli postrachom pre dedinu, často sa vyhrážali, (boli ozbrojení), chodili „na frej“ k jednej vdove a k jej dcére, kde sa často navzájom pobili. Občanmi sa nechali vydržiavať stravou a rôznym proviantom. Treba však tiež povedať, že občania nereptali, považovali to za povinnosť voči „svojim“, dávali z úprimného srdca, v presvedčení, že konajú správne. Iná vec je tá, že niektorí z tejto skupiny to dokázali zneužiť.

Na ozrejmenie situácie v tomto smere znova dávame do pozornosti výpoveď p. Jozefa Pustého, ktorý pri prácach na obrannej línii Jakovany – Ľutina – Pečovská Nová Ves stretol partizánov z našej oblasti. Títo si tu zrejme plnili svoje spravodajské úlohy. Zdôrazňujeme preto, že nie všetci partizáni boli pasívni, mnohí, možno väčšina, si zaslúžili pozornosť a úctu našich ľudí. Pochopiteľne, že nie všetci obyvatelia o ich činnosti vedeli. Viktor bol a staršími obyvateľmi obce je stále považovaný za vzor správneho partizána.

Bol letecky vysadený a mal aktivizovať miestnu partizánsku bunku. Chodil na vlastné spravodajské akcie a bol v spojení s ústredím. Mnohí z miestnej skupiny sa ho báli a pravdepodobne aj nenávideli. Viktor musel zomrieť, aby neprezradil o akých kvázi partizánov v ich prípade išlo. A možno, že to všetko bola len nešťastná náhoda pri výmene názorov spolubojovníkov. Kto vie? A kto to dnes posúdi? Dobový kronikár len lakonicky poznamenal: „Padol rukou vraha.“ Veliteľstvo Červenej armády po príchode frontu bolo umiestnené v dome rodičov Pavla Šimka, (teraz č. 149 oproti CBA). Z lesa vyšli tí partizáni, ktorí sa tam zdržiavali, žiadni noví. „Mongol“ s niektorými ďalšími sa dostavili na veliteľstvo ČA. Veliteľ – major ČA – ich vypočúval. Od miestnych sa dozvedel o ich „činnosti“ i o zavraždení Viktora. „Mongolovi“ i ďalším naznačil, že to bude mať dôsledky.

Nato ich zaistili a odviedli na NKVD(55) do Prešove. Tam ich stopa končí. Partizán Viktor bol dňa 8. apríla 1945 pochovaný na miestnom cintoríne; 5. augusta 1945 mu bol na mieste jeho večného odpočinku odhalený pomník. Tento je, a dúfame, že i ostane, miestom pietnych spomienok. Bude dokladom a svedectvom toho, že naša prítomnosť sa nerodila ľahko. Stála mnoho ľudských životov. Tesne pred príchodom frontu a bezprostredne po jeho prechode sa toho ešte v obci veľa udialo. Doba bola zložitá a pohnútky ľudských činov nevyspytateľné.

Väčšina sa postavila na správnu stranu, u iných možno prevládli emócie, či vidina osobného prospechu(56). Hádam je na čase uzavrieť túto kapitolu dejín obce. S vďakou spomínať na tých, ktorí, či už viac alebo menej uvedomele, sa zaslúžili o našu slobodu, pričinili sa o rozvoj obce. Odpustiť tým, u ktorých prevládla sebeckosť, ktorí pre svoju nevedomosť, niekedy horlivosť, skôr škodili ako pomáhali sebe a svojmu rodisku.

V r. 1943 vznikol v Buzuluku (ZSSR) samostatný československý prápor, ktorý neskôr prerástol v 1. československý armádny zbor. Aj Slováci sa zúčastnili ťažkých bojov pri Sokolove, Kyjeve, Bielej cerkvi, na Dukle, pri Liptovskom sv. Mikuláši, Ostrave. Dňa 14. februára 1945 po ťažkých stratách pri Liptovskom sv. Mikuláši bola vyhlásená mobilizácia. Boli mobilizovaní Andrej Birčák, Štefan Čarnický, Štefan Fech, Jozef Hudák, Juraj Karaffa, Mikuláš Klembarský, Jozef Maľcovský, Mikuláš Maľcovský, Juraj Mikita, Peter Stanek, Jozef Škovran, Michal Škovran, Peter Škovran, Štefan Škovran, Mikuláš Štefančík, Štefan Štefančík, Andrej Šurin.

Za náš mierový život svoje životy položili Štefan Čarnický (ženatý, dve deti), Jozef Hudák (ženatý, dve deti), Juraj Karaffa (slobodný), Juraj Mikita (ženatý, dve deti), Peter Škovran (učiteľ, slobodný), Štefan Škovran (ženatý, dve deti). Väčšina z nich bola pochovaná v Háji pri Turčianskom sv. Martine a v Smrečanoch. Peter Škovran, učiteľ, padol dokonca pri Prostějove a to až po skončení vojny, po podpísaní aktu bezpodmienečnej kapitulácie nemeckej brannej moci. Táto nadobudla platnosť 8. mája 1945 o polnoci. Nemecká prepadová skupina zaútočila na jeho jednotku 9. mája 1945. V bojoch pri Liptovskom sv. Mikuláši boli ranení Andrej Birčák, Štefan Fech, Mikuláš Klembarský, Peter Stanek, Štefan Štefančík, Andrej Šurin.

Domov z koncentračného tábora sa vrátil Mikuláš Birčák. Z transportu do Nemecka bol oslobodený Michal Kovaľ.

Vďační rodáci si uctili pamiatku martýrov. Pred miestnym chrámom postavili pamätník – Kríž obetiam 1.a 2. svetovej vojny. Neskôr po vojne bývalí partizáni Čerkun – Kyjevský, Cichan, Kasatkin často navštevovali obec. Z nich Nikolaj Kasatkin sa v auguste 1964 stal čestným občanom obce Drienica. Pri príležitosti 20. výročia SNP bola na chate Čergov inštalovaná Pamätná tabuľa. Obci bola udelená Pamätná medaila za preukázanú pomoc partizánskemu hnutiu v rokoch 1944-1945.

______________________________________

(55) NKVD – Narodnyj komisarjat vnutrennych del – v texte sa rozumie, že ich odviedli na orgány ministerstva vnútra bývalého ZZSR – na sovietsku bezpečnostnú službu. (56) Podrobnejšie v Kronike obce Drienica.

Aj oslavy 30. výročia vypuknutia SNP boli veľkolepé. Dňa 18. augusta 1974 navštívila obec delegácia sovietskych partizánov; delegácia poľskej mládeže a bývalých partizánov; a delegácia Mestského národného výboru zo Sabinova. Poľskú delegáciu viedol Stanislav Wroński, bývalý zástupca veliteľa zväzku Alexandra Nevského pre prieskum a v roku 1974 potom už minister kultúry Poľskej ľudovej republiky. Zo sovietskych partizánov to boli Cichan, Kasatkin a Čerkunov. Títo traja partizáni sa zúčastnili osláv SNP v obci aj 27. augusta 1974. V lete 1974 bol na Lysej hore z iniciatívy sabinovských odbojárov postavený Pamätník SNP, pripomínajúci účinkovanie zväzku A. Nevského v tunajších horách. Koncom augusta 1974 bol pamätník slávnostne odhalený. (Žiaľ, dnes je už v schátralom stave.) Odhalenia sa zúčastnil aj bývalý veliteľ zväzku Alexandra Nevského Viktor Alexandrovič Karasjev – Stepanov a ďalší jeho spolubojovníci. Na slávnostnej recepcii v hoteli Lysanka boli prítomní aj zástupcovia obce Drienica.

Dňa 18. augusta 1975 sa v budove miestnej školy uskutočnili oslavy 30. výročia oslobodenia obce. Pri tejto príležitosti Štáb veteránov zväzku Alexandra Nevského, zastúpený pplk. Ľ.P. Sýkorom, odovzdal obci Drienica odznak a legitimáciu zväzku ako prejav vďačnosti a ocenenia za spoluprácu a podporu v roku 1944.

Obec a jej občania si aj v ďalších rokoch pripomínali výročia oslobodenia obce a vypuknutia SNP. Každoročne sa kládli vence k hrobu partizána Viktora a k Pomníku padlých v 1. a 2. svetovej vojne. Každoročne na južnom svahu Rentavej hôrky – v Sosnine – sa večer 8. mája a večer 28. augusta zapaľovali Vatry víťazstva. Konali sa i ďalšie akcie. Napr. 17. júla 1988 Slovenský zväz žien v obci zorganizoval masový výstup na Lysú horu k Pomníku partizána, kde položili kytice.

Alebo 20. januára 1989 odznela v obecnom rozhlase spomienková relácia veteránov Veľkej vlasteneckej vojny. Vysielala sa v ruštine. V 90. rokoch, po nežnej revolúcii, po zmene politicko-spoločenských pomerov a zväčšujúcim sa časovým odstupom od pamätných udalostí, význam osláv postupne klesal, v novom tisícročí sa prestalo pripomínať výročie oslobodenia obce a v ostatných dvoch rokoch aj Deň víťazstva nad fašizmom 8. mája, a Výročie Slovenského národného povstania 29. augusta, ktoré sú štátnymi sviatkami SR.

Povojnové roky 1945 – 1948:

Od 21. januára 1945 začala v Trebišove na oslobodenom území pôsobiť Slovenská národná rada. 1. februára presídlila do Košíc. Konštituovali sa orgány politickej, súdnej moci, orgány samosprávy; formovali sa pravidlá hospodárskeho života; konfiškoval sa majetok Nemcov, Maďarov, zradcov. Konštituovala sa nová vláda – vláda národného frontu. Dňa 5. apríla 1945 vláda vydala svoj prvý dokument, ktorý vošiel do dejín ako Košický vládny program (KVP). Pod patronátom Moskvy sa na oslobodenom území presadil tzv. ľudovodemokratický režim.

Ten v októbri 1945 znárodnil (poštátnil) priemysel, bane, huty, banky, poisťovne… Začal tiež pozemkovú reformu, konfiškoval pôdu kolaborantov. KVP tiež zaručil, a to bolo pre Slovákov obzvlášť dôležité, samobytnosť slovenského národa. Slovenskú národnú radu a jej výkonný orgán Zbor povereníkov ustanovil za zákonodarný a výkonný orgán na Slovensku. 26. mája 1946 sa konali voľby do Národného zhromaždenia. Na Slovensku zvíťazila Agrárna strana, v Čechách a celoštátne Komunistická strana Československa. A to bol koniec všetkým nádejam o rovnoprávnom postavení Slovenska a Slovákov v novej republike.

Gottwaldova vláda oklieštila právomoci slovenských orgánov, vládla len z Prahy. Za tejto situácie mohli slovenskí komunisti, na základe mnohých, aj vymyslených káuz, postupne vytlačiť agrárnikov z politického života krajiny. Od 1.1.1947 sa začal plniť Dvojročný plán obnovy vojnou zničeného hospodárstva.

V poľnohospodárstve sa mala dosiahnuť predvojnová úroveň, priemyselná výroba mala vzrásť o 10%, niektoré priemyselné podniky z českého pohraničia sa mali presunúť na Slovensko. V júni 1947 ČSR odmietla Marshallov plán; plán, ktorým USA ponúkali rozsiahlu pomoc európskym krajinám, ich obnovu. V roku 1947 bola u nás katastrofálna neúroda a hrozil hlad. Vláda ako náhradu za Marshallov plán podpísala hospodársku zmluvu so ZSSR na päť rokov. Podľa nej nám sovieti dodali 600 tisíc ton obilia. Vláda zaviedla aj tzv. milionársku daň, z výnosov ktorej sa malo zlepšiť zásobovanie.

Všetky tieto kroky nás čoraz väčšmi vťahovalo do mocenskej sféry Sovietskeho zväzu. V obci začínal mierový život so všetkými peripetiami – výhrami a prehrami – tých čias. Ľudia sa pustili s chuťou do rekonštrukčných prác. Chodili do Sabinova opravovať mosty, železnicu. V obci sa začala opravovať cesta, ktorá bola v dezolátnom stave.

V popredí ostatný predvojnový richtár v obci Štefan Škovran – „Fírer“ na jednej z obecných slávností
V popredí ostatný predvojnový richtár v obci Štefan Škovran – „Fírer“ na jednej z obecných slávností

Ostatným predvojnovým richtárom obce bol Štefan Škovran – „fírer“. Po 14. marci 1939 vládna moc za komisára obce dosadila Eliáša Mikitu. Štefan Škovran po prechode frontu sa ihneď znova ujal funkcie. Súčasne bol ustanovený tzv. Revolučný národný výbor v zložení Štefan Škovran – fírer, Juraj Pustý, Peter Hudák.

Výbor pracoval samostatne a iniciatívne. Na zaistenie poriadku a moci vytvoril v obci oddiel ľudovej milície – ozbrojenej služby. Veliteľom oddielu bol Štefan Škovran mladší, syn richtára, členmi tiež mladí chlapi, vyzbrojení puškami. (Tých zostalo z povstania dosť.) V závere februára sa Štefan Škovran vzdal funkcie. V obci bol ustanovený prvý miestny národný výbor na čele s Jurajom Timurom. Jeho členmi boli Štefan Balun, Ján Birčák – Garda, Ján Birčák ml., Štefan Birčák, Andrej Čarnický, Andrej Fech, Jozef Karaffa, Andrej Kovaľ, Andrej Maľcovský – Jevin, Štefan Maľcovský, Ján Škovran, Peter Šurin.

Od marca 1945 sa potom jeho predsedom stal Ján Čarnický. Základnou úlohou miestneho národného výboru bolo zabezpečiť zásobovanie frontu proviantom. Organizovali sa brigády na čistenie ciest, na odpratávanie snehu. MNV zabezpečoval aj tzv. „foršpancov“ – povozníkov, ktorí na trase Sabinov – Stará Ľubovňa – Poprad vozili zásoby pre front. Obec pre potreby frontu odviedla 16 kusov hovädzieho dobytka, seno, ovos, mäso. Toto všetko bolo občanom uhradené z fondu vojnových škôd. MNV prostredníctvom Potravného družstva organizoval tiež zásobovanie obyvateľstva nedostatkovým tovarom ako boli napr. soľ, zápalky, tabak, cukor….

Boli s tým aj nemalé problémy. Najmä po menovej reforme v novembri 1945 sa rozmohol čierny obchod. Hneď po prechode frontu sa v obci začalo s prípravami na založenie miestnej organizácie komunistickej strany. Iniciátormi boli Juraj Maľcovský, riaditeľ školy; Ján Birčák, študent; Štefan Škovran, richtár; Juraj Timura a Juraj Pustý. Dňa 12. februára 1945 sa konalo ustanovujúce zhromaždenie. Pri rovnosti hlasov až lós rozhodol o tom, že predsedom organizácie sa stal Juraj Maľcovský, učiteľ a nie Ján Birčák, študent. Vtedy do strany vstúpilo 90 mužov, živiteľov rodín.

Vládlo nadšenie, vstup do strany sa spájal s nádejou na lepší život. Pár ľudí v obci bolo organizovaných aj v Demokratickej strane (Štefan Birčák, Štefan Maľcovský, Andrej Fech …). V marci 1945 v Moskve pri rokovaniach o Košickom vládnom programe bol založený Národný front Čechov a Slovákov. Národný front v roku 1945 bol združením politických strán, ktorého pôvodným cieľom bolo prevzatie riadenia štátu po 2. svetovej vojne. V skutočnosti bol však len prostriedkom Komunistickej strany, aby pomocou neho vytvorila ilúziu demokracie a tak sa čím skôr a podľa možností aj bezkonfliktne dostala k totalitnej moci v štáte.

(Neskôr po roku 1948 NF bol aj zoskupením spoločenských organizácií a záujmových združení v bývalom Československu.) V marci 1945 v obci tiež vznikol Akčný výbor Národného frontu. Atmosféra v obci sa plne prejavila vo voľbách v máji 1946.

Z 295 zapísaných vo voličských hárkoch hlasovalo: za KSČ ……………………… 220 – 74,6 % voličov, (v celoslovenskom priemere 30,3 %); za Demokratickú stranu 60 – 20,3 % voličov, (v celoslovenskom priemere 62,0 %); za Stranu práce ……………. 8 – 2,7 % voličov; za Stranu slobody …………. 4 – 1,4 % voličov; nehlasovali ………………….. 3 – 1,0 % občanov. Predsedom MNV sa stal Juraj Timura.

Všade vládlo nadšenie. Aktivizovali sa spoločenské organizácie, nacvičovali sa divadelné predstavenia. Viera v lepšiu budúcnosť; idea slovanskej vzájomnosti a bratstva; nadšenie z oslobodenia; vyústili v obci, žiaľ, až do popretia národnej identity väčšiny jej obyvateľov. Dňa 12. marca 1945, na verejnom zhromaždení, občania sa jednomyseľne deklaratívne vyslovili za zriadenie Štátnej ruskej ľudovej školy. V týchto intenciách začiatkom júla 1945 učiteľ Juraj Maľcovský založil v obci bunku organizácie „Sojuz molodeži Karpat“.

Po ukončení 2. svetovej vojny došlo aj k veľkým presunom obyvateľstva, dokonca celých etnických skupín. Na základe Postupimskej dohody (1.7. – 2.8. 1945) boli z českého pohraničia odsunutí Nemci. Namiesto nich tam prichádzalo maďarské obyvateľstvo, ale aj obyvatelia východného Slovenska najmä z pod Dukly. Zakarpatsko pripadlo Sovietskemu zväzu. Došlo k recipročnej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.

Na základe medzištátnej dohody o opcii a o vzájomnom presídlení obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR zo dňa 10. júla 1946 došlo ku presídľovaniu Volyňských Čechov do ČSR a našich občanov, pokiaľ sa tak rozhodli, do ZSSR. Ale takýchto občanov z našej strany bolo skutočne len poskromne. Preto začiatkom roka 1947 naše a sovietske orgány kampaň zintenzívnili.

Vo februári 1947 prišli do obce sovietski náborčíci, ktorí sľubovali všetko skutočné i neskutočné, len aby uspeli. „У нас земли хватит, бери сколько хочешь. – U nas zemli chvatit, beri skoľko chočeš.“ A tak sa dali nahovoriť.

Pôda bola živiteľkou a tej bolo v obci málo. Do ZSSR podľa údajov, ktoré zozbieral p. Vincent Sedlák, do Rovenskej oblasti na severozápade Ukrajiny vo februári – marci 1947 z obce odišli: 1. Konštantín Jurečko + manželka Verona a deti Andrej a Helena. – 4 osoby; Vrátili sa všetci + syn Vasiľ, narodený na Ukrajine; 2. Štefan Škovran – fírer + manželka Anna a dcéra Anna – 3 osoby; Zomreli na Ukrajine. Dcéra Anna zostala na Ukrajine; 3. Ján Škovran + manželka Anna a dcéra Margita – 3 osoby; Vrátili sa všetci + syn Ladislav, narodený na Ukrajine; 4. Alžbeta Hudáková – Haška + matka Alžbeta – 2 osoby; Vrátila sa Alžbeta, matka zomrela na Ukrajine; 5.

Vinco Škovran – slobodný – 1 osoba; Vrátil sa s manželkou a deťmi 6. Jozef Karaffa + manželka Helena a dcéra Helena – 3 osoby; Manželka zomrela. Vrátili sa Jozef s dcérou + syn Leonard, narodený na Ukrajine; 7. Peter Štefančík + manželka Mária a deti Helena a Jozef – 4 osoby; Peter, Mária, Helena zomreli na Ukrajine. Jozef sa tam oženil s Máriou Mikitovou (pozri aj č.26); Vrátili sa (Jozef a Mária rod. Mikitová) spolu s deťmi – v novembri 1996; 8. Anna Pustá, vdova + synovia Štefan, Ján, Pavol – 4 osoby; Matka zomrela na Ukrajine.

Ján sa tam oženil s Helenou Karaffovou (pozri aj č.30), neskôr na Ukrajine zomrel; Vrátili sa Štefan a vdova po Jánovi Helena aj s deťmi. Pavol tam zostal žiť. 9. Mikuláš Pustý + manželka Anna – 2 osoby; Vrátili sa obaja + deti Nadežda a Vjačeslav; 10. Ján Mačišák + manželka Anna a deti Margita, Vincent, František a Mária – 6 osôb; Vrátili sa všetci, okrem Františka, ktorý zostal žiť na Ukrajine. Margita sa tam vydala za Juraja Timuru (pozri aj č.36). Obaja – Margita a Juraj – sa domov vrátili ako prví, ešte v r.1955 11.

Verona Mojžešová, vdova (nar. 1904) + syn Štefan – 2 osoby; Obaja zomreli na Ukrajine; 12. Verona Mojžešová, vdova (nar. 1903) + deti Peter a Poemena – 3 osoby; Vrátili sa matka s dcérou. Peter sa oženil a aj zomrel na Ukrajine. 13. Michal Škovran + manželka Anna a dcéry Kristína a Mária – 4 osoby; Manželka Anna zomrela na Ukrajine, ostatní sa vrátili. 14. Andrej Chovan – Šuťák + manželka Mária a deti Eliáš, Anna, Helena – 5 osôb; Rodičia +Eliáš a Helena zomreli na Ukrajine, Anna tam ešte v roku 1997 žila. 15. Adam Kopčo + manželka Mária a deti Margita, Peter, Mária – 5 osôb; Otec Adam a syn Peter zomreli na Ukrajine. Ostatní sa vrátili. 16. Štefan Mikita + manželka Helena a deti Helena a Anton – 4 osoby; Štefan zomrel v Odese.

Vdova a deti žili v r. 1997 v Odese. 17. Štefan Maľcovský (Balonkin) + manželka Helena a deti Anna a Anton – 4 osoby; Rodičia sa vrátili. Deti zostali žiť na Ukrajine. 18. Andrej Karaffa + manželka Anna a deti Vasiľ a Anna – 4 osoby; Vasiľ sa na Ukrajine oženil s Helenou Birčákou (pozri aj č.19) Vrátili sa všetci. 19. Štefan Birčák – Džubák + Katarína a deti Helena, Anna, Margita a Mikuláš – 6 osôb; Anna, Margita zostali žiť na Ukrajine. Ostatní sa vrátili. 20. Alžbeta Hudáková – Pištej, vdova + deti Anna a Peter – 3 osoby; Matka a Peter zomreli na Ukrajine, Anna tam zostala žiť. 21. Peter Šurin + manželka. Verona a deti Margita, Mikuláš, Anna, Demeter, Helena a Mária – 8 osôb; Rodičia zomreli na Ukrajine. Vrátili sa Margita a Mária. Ostatné deti tam zostali žiť. 22. Andrej Poráč, starší + manželka Alžbeta a synovia Štefan a Pavol – 4 osoby; Rodičia zomreli.

Deti tam zostali žiť. 23. Andrej Poráč, mladší + manželka Mária a dcéra Anna -3 osoby; Rodičia zomreli. Dcéra zostala žiť na Ukrajine (v Odese) 24. Ján Múdry + manželka Helena a dcéry Simone a Anna – 4 osoby; Rodičia zomreli. Dcéry zostali žiť na Ukrajine (v Odese) 25. Andrej Maľcovský – Štefančin + manželka Anna a dcéry Mária, Helena, Margita a Marta – 6 osôb; Mária sa na Ukrajine vydala za Mikuláša Maľcovského (pozri aj č.35). Helena za Michala Nálepu (pozri aj č.28) Otec zomrel na Ukrajine. Margita tam zostala bývať.

Ostatní sa vrátili. 26. Štefan Mikita + manželka Helena a deti Anna, Vincent, Mária – 5 osôb; Rodičia a Anna zomreli na Ukrajine. Vincent tam zostal žiť. Mária sa tam vydala za Jozefa Štefančíka (pozri aj č. 7). Spolu s manželom a deťmi sa vrátili domov. 27. Mikuláš Hadzima + manželka Alžbeta a syn Mikuláš – 3 osoby; Vrátili sa všetci 28. Michal Nálepa (Majko) + manželka Anna a deti Mikuláš, Pavol a Rudolf – 5 osôb; Mikuláš sa na Ukrajine oženil s Helenou Maľcovskou (pozri aj č.25). Pavol s Margitou Mikitovou (pozri aj č.31); Otec zomrel na Ukrajine.

Ostaní sa vrátili 29. Štefan Karaffa + manželka Anna a deti Teodor a Helena – 4 osoby; Rodičia zomreli na Ukrajine. Teodor tám zostal žiť. Vrátila sa Helena. 30. Michal Karaffa + manželka Verona + dedo Michal a deti Pavol, Helena – 5 osôb; Helena sa na Ukrajine vydala za Jána Pustého (pozri aj č.8). Rodičia, dedo a Pavol tam zomreli, vrátane Heleninho manžela Jána. Vrátila sa len vdova Helena s dcérami Vaňou a Ľudmilou, ktoré sa narodili na UA. 31. Jozef Mikita + manželka Anna a dcéra Margita – 3 osoby; Margita sa na Ukrajine vydala za Pavla Nálepu (pozri aj č.28); Všetci sa vrátili.

Margita aj s dcérou, ktorá sa jej narodila na Ukrajine. 32. Peter Krajňák + manželka Margita a dcéry Janka a Margita – 4 osoby; Vrátili sa všetci. 33. Ján Maľcovský, slobodný – 1 osoba; Zomrel na Ukrajine 34. Mikuláš Maľcovský, slobodný, (nar. 1928) – 1 osoba; 35. Mikuláš Maľcovský, slobodný, (nar. 1925) – 1 osoba; Na Ukrajine sa oženil s Máriou Maľcovskou (pozri aj č.25) Vrátili sa, vrátane ich detí Alexandra a Antónie, ktoré sa narodili na Ukrajine. 36. Juraj Timura, slobodný – 1 osoba; Na Ukrajine sa oženil s Margitou Mačišákovou (pozri aj č.10); Vrátili sa všetci vrátane ich detí Heleny, Juraja a Vincenta, ktoré sa narodili na UA. 37. Mikuláš Kovaľ, slobodný – 1 osoba; Oženil sa na Ukrajine. Vrátil sa. 38. Štefan Orlovský + manželka Mária + dcéra Terézia + + dcéra Helena s manž. Mikulášom Škovranom a ich 1 ročnou dcérkou Helenkou .

Rodičia zomreli na Ukrajine. Ostaní žili v Rostove – 6 osôb K rodine sa pripojil tiež Michal Orlovský (brat Štefana) – 1 osoba; Ten odišiel bez vlastnej rodiny. Zomrel na Ukrajine. Do ZSSR kooptovalo 32 rodín a 6 slobodných mládencov. Celkom 138 ľudí, z toho 32 mužov, 35 žien, 71 detí a mládeže. Tí, čo odošli, veľmi rýchlo vytriezveli z ošiaľu povojnových čias. Optanti písali zo „zasľúbenej zeme“ o svojich zážitkoch, domáhali sa skorého návratu. Šesťdesiatim šiestim z nich sa to po roku 1955 postupne aj podarilo; 43 tam zomreli a 29 sa rozhodli na Ukrajine žiť. Do obce pribudlo aj 11 osôb, narodených na Ukrajine. Tieto údaje k 31.12.1997 zozbieral p. Vincent Sedlák.

V jeseni 1947 vypukla na Slovensku politická kríza. Štátna bezpečnosť, ktorá bola v rukách komunistov, obvinila demokratickú stranu a jej čelných predstaviteľov v zbore povereníkov z protištátneho sprisahania. Tí to odmietli ako politickú manipuláciu. 30. októbra sa v Bratislave konal zjazd 1836 delegátov závodov a zamestnaneckých rád.

Zjazd vyslovil nedôveru zboru povereníkov. Následne predseda vlády ČSR Klement Gottwald prostredníctvom predsedu zboru povereníkov komunistu Gustáva Husáka zmenili zloženie zboru tak, že v ňom získala väčšinu komunistická strana. (A to bola zásadná zmena oproti výsledku volieb z roku 1946, kedy na Slovensku zvíťazila Demokratická strana.) To sa však už blížila vládna kríza 1948, blížil sa tzv. Víťazný február a nastolenie totalitnej moci komunistov – nastolenie tzv. diktatúry proletariátu.

Začiatky budovania socialistickej spoločnosti 1948/49 – 1968/69

V januári 1948 československý minister vnútra Václav Nosek odvolal 8 vysokých policajných funkcionárov, ktorí neboli členmi KSČ. České občianske strany spolu s Demokratickou stranou na Slovensku sa dohodli, že podajú demisiu a tým dosiahnu nastolenie úradníckej vlády bez komunistov. Demisiu však podali len dvanásti ministri z 26. Komunisti sa aktivizovali. Na podporu prijatia demisie zasadali závodné rady, konali sa zhromaždenia, ulicami Prahy a väčších miest pochodovali ozbrojené Ľudové milície. Na podporu postupu komunistov sa 24. februára presne na poludnie začal generálny štrajk.

Zúčastnilo sa ho 2,5 milióna zamestnancov. Za danej situácie prezident republiky Edvard Beneš, aj na nátlak K. Gottwalda, demisiu ministrov dňa 25. februára 1948 prijal. Vláda sa rekonštruovala. Absolútnu moc v štáte získala Komunistická strana Československa. Dnes sa tieto udalosti chápu ako prechod od demokracie k totalite, pripojenie štátu k sovietskemu mocenskému bloku, začiatok útlaku obyvateľstva a ekonomického úpadku. V tých rokoch ľudia na to však pozerali úplne inak.

Národ cítil sklamanie z Mníchovskej zrady, všade vládla eufória z oslobodenia a porážky fašizmu, prejavoval sa povojnový radikalizmus v zmysle ochoty meniť svet, vrátane pomerov v novej republike, k lepšiemu. Do toho prišla „bratská pomoc“ Sovietskeho zväzu „hladujúcemu Československu“ (dodávky obilia v roku 1947) a s tým spojená šikovná ideologická manipulácia verejnosti. Ale je tiež faktom, že prvé kroky novej vlády a štátnej moci reálne prispeli k zlepšeniu životnej úrovne nášho obyvateľstva – nielen v regióne, ale bezprostredne i v našej obci.

Preto u nás novú komunistickú moc ľudia vítali a podporovali ju. V obci bol vytvorený Akčný výbor Národného frontu. Jeho predsedom sa stal Juraj Maľcovský, členmi Juraj Timura a Ján Blaščák. Štefan Maľcovský a Štefan Birčák, ktorí v miestnom národnom výbore zastupovali Demokratickú stranu, museli odstúpiť. Vo voľbách, ktoré sa konali 30. mája 1948, ako píše dobový kronikár, všetci boli za gottwaldovské vedenie. Obec Drienica sa zaradila medzi tzv. vlastenecké obce. Predsedom MNV ostal naďalej Juraj Timura(57). V tejto atmosfére sa rozbehla intenzívna hospodárska výstavba. Už v r. 1945 bola v obci opravená cesta.

Po katastrofálnej prietrži mračien 26. júna 1946 prívalovým vodám neodolala stará vicinálna cesta do Sabinova, doslova zmizla. Preto v roku 1947 sa začalo s provizórnou rekonštrukciou starej (ukončené v r. 1948) a súčasne s výstavbou novej komunikácie Sabinov – Šoma (ukončenej v r. 1952). Začala aj veľká reguláciou potoka Šomka. (ukončená v r. 1954). Jej súčasťou bola aj výstavba priehrady na hornom konci obce. Táto priehrada bola až do polovice deväťdesiatych rokov funkčná. Dokázala ochrániť obec pred prívalovými vodami. Dnes je zanesená.

2. polovica 40. rokov 20. storočia Robotníci v kameňolome

2. polovica 40. rokov 20. storočia Robotníci v kameňolome

Kameň na stavby sa dovážal z kameňolomu, ktorý bol otvorený v lese nad obcou. Práca v kameňolome bola ručná, až neskôr sa začali využívať kompresory a vrtáky. Prvými robotníkmi v kameňolome boli Štefan Fech, Štefan Balún, Ján Šurin, Ján Škovran, Mikuláš Štefančík …

_____________________________________________

(57) Členovia prvého Miestneho národného výboru v obci po februári 1948 boli: Juraj Timura; Andrej Čarnický; Andrej Šurin; Andrej Maľcovský – Jevin; Juraj Maľcovský; Mikolaj Sedlák; Štefan Krajňák; Štefan Balún; Ján Blaščák; Juraj Škovran

Drienica 50. roky 20. storočia Andrej Čarnický pri oprave železného pluhu

Drienica 50. roky 20. storočia Andrej Čarnický pri oprave železného pluhu

Zrazu bolo v obci práce dosť. Vytvárali sa tiež nové pracovné príležitosti v Sabinove a na okolí(58). Mnohí obyvatelia obce si privyrábali aj ručným zhotovovaním metiel ako napr. Andrej Maľcovský – Jevin, Ján Tomko, Štefan Timura, Ján Mačišák a ďalší. Malé kováčske dielne vlastnili Jozef Mačišák a Štefan Maľcovský – Jevin. Pavol Sedlák si zriadil stolársku dieľňu. Výroba tkanív na krosnách síce postupne zanikala, ale zostala ešte výroba pokrovcov z priadze a handier.

Obyvateľstvo, ktoré dovtedy ťažko drelo na svojich málo vynášajúcich políčkach a v lesoch; chlapi, ktorí si príležitostne kde-tu privyrábali furmankami, sa dostali k novým zdrojom príjmov. Životná úroveň rástla. Príjmy sa vkladali do vlastných gazdovstiev, na ich mechanizáciu, ale podstatná časť príjmov sa investovala predovšetkým do individuálnej bytovej výstavby. Menila sa tvár obce.V rokoch 1954 –1964 bolo postavených alebo úplne rekonštruovaných do 80 rodinných domov.

K celkovému zvýšeniu kvality života prispela aj elektrifikácia obce. Práce na nej sa začali v októbri 1948(59) a už vo februári 1949 sa slávnostne rozsvietili prvé žiarovky. Vo februári 1953 začal premávať autobus. V septembri 1953 bol do obce zavedený telefón. Prvý a jediný aparát bol v predajni Jednoty, neskôr linku preložili na miestny národný výbor. V dnešnej dobe, keď skoro každý vlastní aj mobilný telefónny prístroj, je takmer neuveriteľné, že druhá linka bola do obce zavedená až v roku 1972 – k p.

Vincentovi Sedlákovi. Jednoducho povedané, kráčali sme v ústrety „svetlej budúcnosti“. Ľudia sa však veľmi skoro presvedčili, že v novom režime nie je všetko tak ideálne ako hlásala dobová propaganda. Prispela k tomu najmä poľnohospodárska politika vládnucej komunistickej strany, ktorá v podmienkach východného Slovenska bola k tomu ešte aj drasticky zdeformovaná.

Prispela k tomu tiež menová reforma v júni 1953. V júli 1948 sa v obci založilo strojové družstvo. Vstúpilo doň do 90 % roľníkov. Družstvo zakúpilo dve mláťačkové súpravy, ktoré podstatne uľahčili mlatobné práce. Zámery na zakúpenie ďalšej techniky prekazil už v nasledujúcom roku zánik tohto družstva. V roku 1949 sa začala uplatňovať nová strategická línia (komunistickej) strany – zakladať na dedinách jednotné roľnícke družstvá. Osobitne sa zdôrazňovalo, že ich treba zakladať dôsledne len a len na báze dobrovoľnosti. Ale nie každý funkcionár, ktorý presviedčal roľníkov, bol dostatočne trpezlivý, najmä nie vtedy, ak naňho vyššie orgány, jeho nadriadení, (a to nie práve najjemnejšie) neustále tlačili. A tak sa zásada dobrovoľnosti začala obchádzať. ___________________________________________________________

(58) Napr. Imuna Šarišské Michaľana v r. 1953; Nový domov (dnešný SANAS) Sabinov v r. 1956; Odevné závody kpt. Nálepku Lipany a Závody ťažkého strojárenstva (ZŤS) Sabinov v r. 1957. Rozšírila sa výroba v Sabine (neskôr Frucone) Sabinov atď. (59) Predseda miestneho národného výboru Juraj Timura vycestoval do Bratislavy, kde ho prijal predseda Zboru povereníkov SR Dr. Gustáv Husák. A tak Drienica ako partizánska a pokroková obec bola medzi prvými obcami v regióne, ktoré sa pripojili na elektrifikačnú sústavu.

V roku 1951 sa aj v našej obci začalo s agitáciou do Jednotného roľníckeho družstva (JRD). Do JRD sa spočiatku prihlásilo len 15 kovoroľníkov, t.j. tých, ktorých hlavným zdrojom obživy bola práca v priemysle, poprípade v službách a ktorí nevlastnili takmer žiadnu poľnohospodársku pôdu. Toto gazdov, vlastniacich pôdu, nepresvedčilo. Preto nakoniec 25. apríla 1952 prišla do obce na dvoch autobusoch „presvedčovacia agitka“ zamestnancov ONV a sabinovských závodov. Agitátori sa rozišli do domácností, po tri dni nedovolili ľuďom uložiť sa k spánku, sami sa striedali.

Vydierali, zastrašovali, vyhrážali sa. Na tretí deň prihlášku do JRD podpísalo 90 % gazdovstiev. Prvým predsedom sa stal Štefan Birčák, agronómami Ján Maľcovský a Andrej Nálepa. Nasledovala tzv. hospodársko-technická úprava pôdy, inak propagandisticky povedané, rozorávali sa medze. Ľudia si ale na bývalých hraniciach pozemkov zakopávali fľaše. Na novovzniknutých parcelách sa pritom pracovalo stále ručne, využíval sa len statok; služby Strojno-traktorovej stanice v Sabinove boli príliš drahé. V sezóne 1952/53 sa zasiali oziminy i jariny…

Ale stále panovala nedôvera v novoty, ktoré ľuďom ani nič dobrého nepriniesli a tak stačila iskra, aby došlo ku zvratu. V máji 1953 sa mal do spoločného kravína sústrediť dobytok z obce. Členovia správy JRD odišli na okresný národný výbor (ONV), aby niekto zodpovedný z úradu prišiel k tomuto sústreďovaniu.

Tam však našich odmietli a tak ľudia na protest vyhnali dobytok do lesa. Začala naháňačka dobytka i chlapov po lese. Hotová vojna. Zvlášť aktívny v tomto smere bol pracovník ONV Andrej Hurajt. Traduje sa, že vdova Zuzana Hudáková ho zavrela do chlieva pre ošípané a tam sa mu vyhrážala zabitím – prepichnutím kolom. Úroda v roku 1953 bola viac ako dobrá. Žatvu na JRD začal na samoviazači miestny učiteľ s tromi brigádnikmi z mesta.

Na druhý deň na láne pšenice však už kosilo do sto domácich koscov. Drienica sa dávala za vzor iným obciam. Omyl. Každý kosil pre seba a obilie zvážal do vlastnej stodoly… Obilie mali potom mlátiť vojaci. Ľudia sa búrili, pracovníci okresu zúrili, ženy im ukazovali holé zadky, dochádzalo k inzultáciám(60). Nakoniec ľudia mlátili sami a obilie si rozdelili.

V jeseni 1953 pri príprave pôdy si líhali pred traktory, nepomohlo ani vojsko a tak sa JRD v obci rozpadlo. Ešte jeden pokus o založenie družstva sa uskutočnil v roku 1960. Neúspešne. Opäť sa ukázalo, že nátura našich obyvateľov je hrdá a tvrdá. Po rozpade JRD mnoho ľudí bojovalo doslova o prežitie. Bez akejkoľvek väčšej mechanizácie hrdlačili na svojich políčkach.

(Napr. mláťačky sa do obce znova zakúpili až v r. 1963.) Mnoho chlapov sa zamestnalo v priemyselných závodoch Sabinova a Prešova, aby potom po návrate domov v podvečer nastupovali na druhú zmenu na svojich gazdovstvách a tiež aj preto, aby svojimi zárobkami mohli plátať diery v tzv. kontingentoch, t.j. v povinných odvodoch poľnohospodárskych produktov štátu.

Aj takto sa prejavovali nové časy. Mnohým veciam sa neumožnilo dozrieť, dospieť k nim prirodzeným vývojom. Pohľad ľudí na novú spoločnosť bol kontroverzný. Na jednej strane dovtedy nepoznaná sociálna a zdravotnícka starostlivosť, možnosti pôžičiek i nenávratných príspevkov, zlepšovanie kvality života; na druhej strane zas povinné odvody poľnohospodárskych produktov a neúmerná drina a uskromňovanie sa našich, ako sa im vtedy hovorilo, súkromne hospodáriacich roľníkov. Preto v 50. rokoch, tak ako za prvej republiky, ľudia začali odchádzať z obce za prácou. Teraz, však v dôsledku rozdelenie sveta do dvoch politicko-vojenských zoskupení(61), už len v rámci republiky, predovšetkým do Čiech. Počet obyvateľov v obci klesal. ____________________________________________________

(60) Dobový kronikár uvádza, že napr. pracovníci ONV Husivarga a Lompart mali zbiť Annu Krajňákovú a Veronu Hudákovú. (61) Boli to NATO (North Atlantic Treaty Organization), ktoré ako obranné zoskupenie západného sveta vzniklo v r.1949 a Varšavská zmluva, ktorá ako odpoveď na vznik NATO vznikla v roku l955 a mala ochraňovať záujmy socialistického sveta – (ZSSR a jeho satelitov).

Ťažká práca súkromne hospodáriacich roľníkov

Ťažká práca súkromne hospodáriacich roľníkov

Práca „na prilepšenie“ Lesné robotníčky v 50. rokoch 20. storočia

Práca „na prilepšenie“ Lesné robotníčky v 50. rokoch 20. storočia

Verejná výstavba v obci v 2. polovici päťdesiatych rokov stagnovala. Stranícke a štátne orgány, ako sa im vtedy hovorilo, neprejavovali o konzervatívnu a hrdú obec, ktorá sa odmietnutím JRD postavila proti ich zámerom, takmer žiaden záujem. Spolu s tým došlo aj k stagnácii spoločenského života v obci. Ľudia sa uzatvorili do svojich rodín. Prejavilo sa to aj v činnosti spoločenských organizácií. Začiatkom 50. rokov, po ich vzniku, bola činnosť organizácií spontánna, vyvierala z nadšenia a vnútorného presvedčenia ľudí.

V závere 50. rokov, aj keď sa dosiahli určité úspechy a niektoré aktivity boli príjemným osviežením v živote obce (pozri príslušnú stať), išlo skôr o výsledky iniciatívy, ambicióznosti jednotlivcov ako o prejav duchovnej sily a schopností politického systému. Obdobné tendencie sa prejavili aj v činnosti miestnej organizácie Komunistickej strany Československa (KSČ). Po počiatočnej eufórii a masovom vstupe občanov do KSČ, bolo pri previerkach už v roku 1950 veľa členov strany vyškrtnutých. Hneď nato sa začalo presadzovať heslo: „Čo komunista, to družstevník!“ (rozumej člen JRD). Začala, najskôr v náznakoch, neskôr aj intenzívnejšie, náboženská perzekúcia členov strany. Počty členov KSČ v obci preto neustále klesali. Vo voľbách však kandidáti Národného frontu, t.j. tí, ktorých odporučili a schválili komunisti, naďalej dostávali vyše 99 % hlasov.

V totalitnom režime to ani nemohlo byť inak. Začiatkom 60. rokov po zvolení Karola Pristaša za tajomníka a Jozefa Olejára za predsedu MNV, došlo v obci k oživeniu. Aktivizovali sa spoločenské organizácie, podnikli sa kroky k zvýšeniu kvality života. Začala nová výstavba, ale tá sa už nedala porovnávať s nadšením a tempom výstavby povojnových čias.

V rokoch 1961 – 1964 sa renovovala cesta cez obec. Následne v rokoch 1965 – 1966 sa predĺžila do dnešnej rekreačnej oblasti, ale to už bolo skôr z iniciatívy Mestského národného výboru (MsNV) v Sabinove ako samotnej obce.

Mesto začalo budovať novú prímestskú oddychovú zónu, od roku 1966 ju so Sabinovom spojilo pravidelnou autobusovou linkou ČSAD (Československej autobusovej dopravy).

Mimo pôsobnosti obce v rokoch 1960 – 1963 prebehla tiež výstavba pionierskeho rekreačného strediska, neskoršej Školy v prírode. V roku 1964 bol inštalovaný prvý provizórny lyžiarsky vlek.

V roku 1965 začal prevádzku Salaš Šomka (dnešný Hotel Šomka). V roku 1969 začala výstavba turistickej ubytovne na Lysej hore – Lysanky o kapacite 60 lôžok. Súčasne sa postavila prístupová cesta na Lysú. Tá slúži svojmu účelu dodnes.

Začiatkom 70. rokov boli v rekreačnej oblasti v prevádzke už tri lyžiarske vleky – dva (200m a 500m) Pod Solovazmi a jeden (500m) na Lysej hore. Vleky dodala a namontovala Transporta Chrudim. V rokoch 1965 – 1969 sa nad obcou vybudovalo otvorené kúpalisko. (Jeho pokračovaním je dnešné Kryté kúpalisko.) Od r. 1967 sa tiež v polesí Drienice datuje intenzívnejšia výstavba rekreačných chát.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012

[anti-both]

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012,časť 3
5 (100%) 4 vote[s]
zobrazené: 5 856 krát

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Váš e-mail nebude zverejnený.

► obrázok vlož url: