Žatva v plnom prúde.
Aj keď v južnejších častiach Slovenská už oslavujú dožinky,
v severnejších a vyššie položených oblastiach sa s touto činnosťou, ešte len začína. Žatva, niekedy sa tomu hovorilo aj žeň, alebo žne. Zber úrody, predovšetkým obilniny -pšenica, jačmeň, kukurica, žito, ovos, alebo aj ďalšie a to strukoviny hrach, fazuľa, sója…
V dnešnej dobe sa na týchto prácach zúčastňujú moderné mechanizované stroje-kombajny typu John Deere, alebo u nás často viditeľné Claas-y… Kedysi to však všetko fungovalo ináč…
Ľudská drina, horúce slnko a snopy obilia, ktoré sa potom mlátili na tvrdom kamennom podklade v stodolách. Chlapi kosili so špeciálne upravenými kosami a ženy ich zviazovali pomocou niekoľkých dlhších klasov k sebe. To sa na voze previezlo domov a pomocou cepov sa výmlátilo obilie.
Dobrý gazda mal veľa „žemi“ a keď začínalo obdobie žatvy, mnohokrát si musel zaobstarať žencov. Ako odmena im mnohokrát slúžila časť zbožia, vopred dohodnutá s gazdom. Žatva, ako bolo starým zvykom, začínala na Petra – Pavla.
Na poliach za začalo pracovať v skorých ranných hodinách. Gazdiná sa musela o všetkých žencov postarať…
Žatva trvala viac dní. Záležalo to od počasia, ale aj od množstva úrody. Podľa vtedy platných zákonov, musel domáci hospodár povinne odviesť do štátu dávku – kontingent, dnes tomu hovoríme daň. Dožinky, ako milá slávnosť, kde si gazda uctil všetkých, ktorý sa zúčastňovali na tomto procese.
Na konci žatvy si všetci zaspievali a zároveň sa poďakovali Pánu Bohu modlitbou za úrodu.
Dnes, na všetky úkony stačí hŕstka ľudí, moderné stroje-(ktoré sa rútia väčšou rýchlosťou po poli, ako vy po meste) a dobré počasie. Potom veľký nákupný košík a čakať kdesi v rade, kde si po zaplatení odnesiete upečený bochník chleba priamo domov.
Nič však nikdy nenahradí hrdosť pravého gazdu, keď bol plne sebestačný a zrno spočívalo v jeho sýpkach, lebo bez práce niesu koláče ! Ľudia sa nemenia, len doba sa mení…