DRIENICA 1332-2002

Vydal Obecný úrad Drienica pri príležitosti 670. výročia prvej písomnej zmienky o obci a znovuobjavenia a posvätenia obecných symbolov Drienice.Jún 2002.

Vážení spoluobčania, milí priatelia!

S pocitom veľkej zodpovednosti, hrdosti a úcty píšem Vám tieto riadky ako úvod k predkladanej publikácii o obci Drienica.

Myšlienka napísať tento dokument vznikla na pôde obecného zastupiteľstva v roku 2001. V počiatkoch prác nám išlo predovšetkým o určenie základných identifikačných znakov obce – t.j. o určenie jej erbu, vlajky a pečate. Vyhľadávaním v archívoch sa našla historická pečať obce Šoma, pochádzajúca z prvej polovice 19. storočia. Jej atramentový odtlačok sa zachoval v operátoch k prvému katastrálnemu mapovaniu Slovenska z r. 1884. Od nej sa potom odvinuli ďalšie symboly obce.

Cieľom tejto publikácie je podať základnú informáciu o histórii obce Drienica od najstarších čias až po dnešok, predstaviť život jej obyvateľov v nadväznosti na historické udalosti krajiny, ale predovšetkým a vždy v nadväznosti na to, čo sa udialo bezprostredne v jej užšom a širšom okolí.

Chceme osloviť predovšetkým našich rodákov – všetkých obyvateľov, ale i všetkých tých, čo sa rozpŕchli do rôznych končín Slovenska a sveta – oživiť v nich spomienky na detstvo, upevniť,

prehĺbiť, obnoviť ich lásku k rodnej hrude. Chceme osloviť aj všetkých tých, ktorí majú akékoľvek, či hospodárske, ekonomické, pracovné, citové väzby na našu prekrásnu obec a na jej obyvateľov.

Ďakujem RNDr. Alexandrovi Ernstovi, autorovi publikácie, a všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o vydanie tejto knižočky. Ďakujem všetkým sponzorom. Zároveň prosím o odpustenie všetkých tých, ktorí v publikácii nie sú uvedení, a myslia si, že by tam mali byť aspoň spomenutí. 1 napriek tomu som presvedčený, že nasledovné riadky naplnia svoje poslanie. Oboznámia budúce generácie s minulosťou rodnej obce, s kultúrnym dedičstvom predkov. Verím, že vo všetkých nás prebudia hrdosť na obec, z ktorej pochádzame, s ktorou sme spojení, a túžbu pokračovať v jej rozvoji.

---

Symboly obce Drienica

Erb obce tvorí modrý štít s centrálne umiestneným zlatým gréckym tlapovitým krížom, ovenčeným dvoma dolu so zlatou stuhou zviazanými striebornými vetvičkami striedavých listov.

Vlajka obce pozostáva zo siedmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej (1/9), bielej (1/9), modrej (2/9), žltej (1/9), bielej (2/9), modrej (1/9) a žltej (1/9). Vlajka má pomer strán 2:3 aukončenáje tromi cípmi, t.j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Pečať obce je okrúhla, uprostred so symbolom obce a kruhopisom OBEC DRIENICA.

Východiskom pre symboly obce jej najstaršie známe pečatidlo obce Drienica z prvej polovice 19. storočia, ktorého atramentový odtlačok sa zachoval v operátoch prvého katastrálneho mapovania Slovenska v 2. polovici 19. storočia. Je pravdepodobné, že nejde o vôbec prvé pečatidlo obce, ale priamy dôkaz o tom neexistuje. Grécky kríž vo vavrínových ratolestiach, ktorý si obec zvolila za svoj znak, demonštruje náboženskú príslušnosť miestnej rozhodujúcej časti obecnej pospolitosti ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, symbolizuje náboženské tradície obce. Symboly obce Drienica sú zapísané v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou D-123/2001.

---

Všeobecná charakteristika obce

Obec Drienica leží pod južnými svahmi Čergovského pohoria, v hornej časti potoka Šomka, prítoku Torysy. Leží štyri km severne od Sabinova. Miestna komunikácia sa v Sabinove napája na cestu 1. triedy č. 68, ktorá kopíruje prastarú, neskôr kráľovskú cestu údolím Torysy z Potisia do Poľska. Nadväzuje na železničnú trať č. 188 Košice – Prešov – Plavec, s pokračovaním na štátnu hranicu.Komunikácia v hornej časti obce plynulo prechádza do rekreačno-športového strediska areálu Drienica – Lysá hora. Dominujú v ňom zimné športy, vynikajúce podmienky sú pre letnú a zimnú turistiku, je možné si vybrať zo širokej ponuky ďalších oddychových aktivít. Oblasť je prepojená turisticky značkovanými chodníkmi s horským strediskom Čergov. Tu nadväzuje na starú bardejovskú cestu, idúcu z Ľutiny údolím potoka Ľutinka cez Majdan, Podbaranie, Ambrušovce, Čergov, Hertník do Bardejova. Z Čergova, idúc po hlavnom hrebeni za horským sedlom Priehyba, natrafíme na starú horskú kráľovskú cestu, idúcu z Ľutiny okolo Hanigovského zámku cez hrebeň do Poľska.(I) Na Čergove je odbočka na obec Hradisko a Prešov. Zaujímavá je aj návšteva zaniknutých lesných osád Ambrušovce a Baranie. V druhej z nich sa možno priamo z prameňa osviežiť dúškom znamenitej horskej vody. Administratívne je obec začlenená do okresu Sabinov, kraj Prešov, v rokoch 1960 -1996 do okresu Prešov, kraj Východoslovenský. Historicky vždy patrila do Šarišskej, v novoveku do Šarišsko-Zemplínskej župy.

Obec Drienica do r. 1953 pozostávala z dvoch častí – historickej Šomy na hornom konci a z osady Pred Šoma, ktorá patrila Sabinovu. Hranicu tvoril drevený môstik, ktorým cesta križovala prúdnicu potoka Šomka, dnes oproti domu č. 175 Jozefa Mačišáka.Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 445 m. Výškové rozpätie chotára sa pohybuje od 375 do 1068 m (kóta Lysej hory). Chotár leží na rozčlenenej nižšej vrchovine centrálno-karpatského flyšu a na masívnej hornatine vonkajšieho flyšu. Prevládajú hnedé lesné, hlinito-ílovité, kamenisté a kyslé pôdy.

Chotárom pretekajú Čierny potok, potok Šomka, prameniace v Čergovskom pohorí, a jarok Kapolna, prameniaci v chotárnej časti Stročinec.Obec leží v údolí potoka Šomka. Roztratené modravé drevenice, učupené vo venci záhrad po oboch brehoch potoka, so slamenými strechami, drobnými okienkami mihotavých svetiel petrolejok, sa v rieke času pretavili na moderné novostavby so všetkým komfortom 21. storočia. Pre nadšencov turistiky a objavovania uvádzame, že na východ od Hanigoviec bola v roku 1411 doložená existencia hory, zvanej „Brána – Abranhegye”. V blízkosti nej, na jednej z uvedených ciest, zrejme musela existovať brána – zásek. Horu sa zatiaľ nepodarilo lokalizovať. Vzhľadom na určitú podobnosť slov Ambrušovce, Abran-hegye a skutočnosť, že sa bardejovská cesta práve v blízkosti Ambrušoviec vrezáva do úzkeho údolia, predpokladáme, že uvedený zásek sa mohol nachádzať práve pri tejto osade(?!)

---

Potok Šomka bol pôvodne plytký jarok. Ako hovoria kroniky, po obrovskej potope v noci z 24. na 25. augusta 1813 sa jeho koryto podstatne prehĺbilo. Ale až po záplavách 20. júna 1946 (na Božie telo), kedy stará lesná cesta do

Sabinova, vinúca sa korytom potoka alebo po jeho okrajoch, celkom zmizla, sa v máji 1947 započalo s výstavbou terajšej komunikácie (ukončenej v r. 1952) a v jeseni 1947 s veľkou reguláciou potoka (ukončenej vr. 1954).

Na vyšnom konci za obcou, v Blaščákovej záhrade, je ešte stále možné nájsť zvyšky starého mlyna, ktorý bol funkčný do konca štyridsiatych rokov minulého storočia. Jeho posledným vlastníkom bol Ján Motura, predtým barón Huszár. Po 2. svetovej vojne ho spravoval Ján Blaščák. V 1. polovici 19. storočia vlastníkom mlyna bolo mesto Sabinov, spolu s ďalším malým mlynom v osade Pred Šoma. V súvislosti s „jaročkom”, prameniacim v Stročinci, sa uvádza, že v týchto miestach, v okolí hlbokého úvozu, bola lokalizovaná pôvodná Šoma. Vraj sa prepadla ako trest za nedeľňajšiu tancovačku počas služby božej.

Táto romantizovaná legenda pravdepodobne súvisí s existenciou stredovekej osady Kapolna (Pustakapolna), ktorá ležala v, jaročku” pod Sosninou a Lúčnou a ktorá zanikla niekedy začiatkom 16. storočia. Na miestach tejto osady do konca 18., resp. do začiatku 19. storočia stával majer, ktorý patril mestu Sabinov. Traduje sa, že nad Vyšnou Kapolnou boli cirkevné pozemky, ktoré si bolo možné zakúpiť ešte začiatkom 20. storočia.

Chotár obce svojou rozlohou patrí medzi stredne veľké chotáre. Má celkovú výmeru 1021 ha, z toho pripadá 137 ha na ornú pôdu, 807 ha na lesy, horské lúky a pasienky a 77 ha na intravilán. Susedí s chotármi Sabinova, Červenej Vody, Olejníkova, Šarišských Sokoloviec a Jakubovian. Chotárne názvy Gacky, Pod Kamennú, Kúty, Vilči Dil, Čorný potok, Zadky, Pod hirku, Kozí horb, Za Dolinu, Na Hermanovej, Svätojánske pole, Kapustnici, Pod háj, Prok, Melčerovské zadky, Pahorok, Široký prílohy, Chrást, Stročinec, Lúčna, Forlang, Pší jarok, Kapolna, Šepeška, Za Malú huru, Pod Rentavu hurku, názvy lesných pozemkov Roveň, Latkov, Kočan, Bolčače, Tabalová, Suchá, Mostková, Dolky, Besná, Zarúba jednoznačne (vo svojej väčšine) svedčia o ich slovanskom pôvode.

Napriek tomu najstarší názov obce je maďarský. Som (čítaj Šom), neskôr prechý-lený na tvar Šoma, označuje rastlinu drieň, drienky (plody) – v miestnom pomenovaní „lohynky”. Obec Šoma spolu so zaniknutou osadou Kapolna totiž vznikla na pôvodnej zemi Jakubovany a v uvádzanom čase nielen zemania, ale aj miestne obyvateľstvo Jakubovian (prakticky až do konca 18. storočia) bolo maďarské. Obec vznikla z podnetu jakubovianskych zemanov a oni jej dali i meno. Obyvatelia Šomy vo svojej väčšine však nikdy Maďarmi neboli. V roku 1948 sa názov obce zmenil na Drienica.

---

Z histórie obce Drienica

Počiatky osídlenia Sabinova a blízkeho okolia spadajú do mladšej fázy staršej doby kamennej – paleolitu (40000-10000 pred n.l.). Svedčia o tom mnohé archeologické nálezy v Červenici, v Pečovskej Novej Vsi, Lipanoch, Rožkovanoch, Medzanoch, Orkucanoch a v ďalších lokalitách. Tieto nálezy i nálezy z neskoršieho obdobia (zo Šarišských Michalian, Uzovského Šalgova atď.) svedčia o súvislom osídlení regiónu počas mladšej doby kamennej neolitu a eneolitu, počas doby bronzovej, staršej i mladšej doby železnej, doby rímskej… až po expanziu raného uhorského štátu na územie Šariša do údolia Torysy začiatkom 12. storočia.

Osady v našom regióne od najstarších čias vznikali na úrodných riečnych terasách Torysy, ale osídľovali sa aj výšinné polohy a kopce. Svedčia o tom napr. aj nálezy sídliskových objektov z neskoršej doby kamennej eneolitu (3500-1900 pred n.l.), ktoré dnes čiastočne zničené ležia pod vodami priehradnej nádrže na potoku Telek (za Lúčnou).

V údolí Torysy v dobe halštatskej (700-400 pred n.l.) žili trácko-skýtske kmene, v mladšej dobe železnej – laténskej (400 pred n.l.-O) Kelti. V dobe rímskej (1.-4. st. n. 1.) z oblastí juhovýchodného Poľska expanduje na toto územie ľud przeworskej kultúry, ktorý etnicky patril ku germánskemu kmeňu Vandalov.

Počínajúc 4.storočím n.l. opúšťajú starogermánske kmene územie Slovenska, presúvajú sa do severnej Itálie. R. 476 pod náporom germánskych kmeňov zaniká Rímska ríša. Do uvoľneného mocenského priestoru začínajú prenikať etnika z východu. Začína sa obdobie sťahovania národov. « Pravlasťou Slovanov bolo medziriečie Odry a Visly, oblasť na juh od Pripiaťskych močiarov, na západ od Dnestra. Slovanské kmene, obťažované kočovnými Aziatmi, sa zo svojej pravlasti pohli vo viacerých vlnách a v rôznych smeroch niekedy medzi 4-6. storočím n.l. Na naše územie prenikali cez Karpatské priesmyky. Huni im už na prekážku pravdepodobne neboli, lebo po smrti Atilu r. 453 odtiahli do východných stepí. Po vpáde krutých avarských kmeňov r. 568 do Podunajskej kotliny boli Slovania vytláčaní na juh (na Balkán) a spätne smerom na sever do priestoru Karpát. Tu organizovali obranu (Samova ríša 623 – 658 n. 1.). Franská ríša, ktorú v tom čase podporovali i slovanské kmene, r. 805 panstvo Avarov definitívne rozrušila.

Z tohoto obdobia v tunajšom regióne takmer niet archeologických nálezov. Registruje sa iba jeden sídliskový objekt z 2. polovice 7. storočia v chotári Prešova. Stopy trvalejšieho osídlenia nachádzame až z 8. a 9. storočia v chotári Šarišských Michalian a Ostrovian; z 9. 10. storočia na Hradiskovej hure v Šarišských Sokolovciach. Najviac nálezov je potom už z 11. a 12. storočia.

Začiatkom 9. storočia pokračuje majetková diferenciácia spoločnosti. Rodí sa feudalizmus. Vznikajú prvé kniežatstvá, na južnej Morave Mojmírovo, na Ponitriansku Pribinovo. Ich zlúčením r. 833 vzniká štátny útvar Slovicnov Veľká Morava. Tiež v r.

833 salzburský arcibiskup Adalrám vysväcuje v Nitre prvý kresťanský kostol na území dnešného Slovenska. Susediaca Franská ríša však usiluje nielen o christianizáciu Veľkej Moravy, ale aj o jej politické ovládnutie. Preto na pozvanie kniežaťa Rastislava r. 863 prichádzajú na Veľkú Moravu slovienski vierozvestci Konštantín – filozof a Metod -štátnik.

Ich dielo je obrovské. Konštantín na území Veľkej Moravy vytvoril hlaholiku, prvé slovanské písmo. Bratia preložili časť Biblie a bohoslužobné texty do staroslo-vienčiny – jazyka, ktorým hovorili Slovania v okolí ich rodného Solúna, položili základy slovienskej liturgii. U pápeža Hadriána II. r. 868 dosiahli povolenie používať staro-slovienčinu ako liturgický jazyk (popri latinčine, gréčtine a hebrejčine), budovali cirkevnú správu, vychovali svojich nasledovníkov.

Vnútorné rozbroje podnecované susednou Franskou ríšou a nájazdy kočovných Maďarov znamenali r. 907 definitívny zánik Veľkej Moravy. I keď tento štátny útvar bezprostredne nezasahoval na územie Šariša, resp. východného Slovenska, odkaz vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, formoval myslenie tunajšieho ľudu, cirkevné, a nielen cirkevné dejiny regiónu až do dnešných čias. Ale ani tu vývoj nebol priamočiary.

Od 2. polovice 10. storočia začína budovanie uhorského štátu. Je spojené s menami veľkokniežaťa Gejzu, kráľov, najmä Štefana I. (sv. Štefana, 1000-1035), Ladislava I. (1077-1095) a Bela IV. (1235-1270). Územie Šariša na Toryse už v 12. storočí bolo začlenené do uhorského štátu. Boli vybudované pohraničné obranné záseky medzi Pečovskou Novou Vsou a Červenicou.

R. 1241 vpadli do krajiny Tatári. Po ich odchode r. 1242 Uhorsko bolo spálenou zemou. Kráľ Belo IV. na upevnenie svojej moci si zaväzuje šľachtu štedrými darmi. Dáva privilégiá mestám. Prizýva nemeckých kolonistov, poskytuje im úľavy. Prvá písomná zmienka o Nemcoch v Sabinove je z r. 1248. Táto zmienka je zaujímavá preto, že nemeckí kolonisti spravidla postupovali po stopách staršieho osídlenia, svedčí teda o tom, že v okolí Sabinova už pred rokom 1248 musela existovať stará kultúrna pôda, polia a polianky starých osád.

Z obdobia tatárskeho vpádu sa dochovali aj prvé legendy o Oltár – Kameni, ležiacom na východ od kóty Lysej hory, na rozhraní chotárov Olejníkova, Drienice a Šarišských Sokoloviec. V jeho okolí sa ukrývali ľudia z okolitých dedín, konali sa tu bohoslužby. V blízkosti Oltár – Kameňa, na návrší nad osadou Baranie, v tom čase stálo hradisko Oltariska – Koči zámok. Vybudovala ho poľská vetva mníšskeho rádu bojovných templárov ako oporný bod na svojich cestách do Svätej zeme, ktorú mali ochraňovať. Pravdepodobne po zrušení ich rádu r. 1312 bol zámok opustený a zarástol lesom.

Šoma v uvedenom období ako obec ešte neexistovala, alebo aspoň nebola významnejším sídliskom. V prvej písomnej zmienke o Sabinove v listine kráľa Bela IV. z 23. februára 1248 sa síce uvádzajú mená šestnástich šarišských obcí, ale Drienica, ani Jakubovany a Kapolna medzi nimi nie sú.

Všetky v listine vymenované obce sa nachádzajú na terasách Torysy alebo v okolí Prešova. Výšinné polohy sa začali osídľovať až niekedy v 2. polovici 13. storočia. Medzi ne je možné zaradiť aj lokalitu v rekreačnej chatovej oblasti Drienica, kde pri úprave terénu sa našli tri kusy rotačných žarnovov s kruhovým stredovým otvorom, vyrobené z andezitu. Podľa mnohých bádateľov táto lokalita pred 14. storočím nemohla prerásť v dedinskú usadlosť.

Dedina Šoma a zaniknutá Kapolna, ako sme už uviedli, vznikla na pôvodnej zemi Jakubovany. V tejto obci bol už v čase vyberania pápežských desiatkov v rokoch 1332 – 1335 kostol a farár, ktorý tieto desiatky odviedol. Rok 1332 je preto možné chápať aj ako rok zmienky o Šome, pretože dejiny uvedených troch obcí sú úzko späté. Prvá priama písomná správa o Šome pochádza však z roku 1343, a to v súvislosti s dohodou medzi zemanmi Petrom zo Svinej a Ladislavom z Méry, podľa ktorej bol Ladislav povinný do roka sa zo Šomy odsťahovať. Z obsahu listiny je zrejmé, že v Šome mal Ladislav kuriu (zemiansku usadlosť), že obec už musela existovať aspoň dve-tri desaťročia.

V listine, rozsudku palatína Štefana z r. 1391 sa zas dozvedáme o tom, že bol uzavretý dlhý spor o Jakubovany, Kapolnu a Šomu medzi Petrom, synom Cirkeho (Chyrke) z Idy, a Počom (Poch), synom Beňadika z Kapolnej, v ktorom sa obe strany odvolávali na staršie listiny z rokov 1372 – 1376. Podľa rozsudku mali zostať všetky tri dediny v rukách pôvodných majiteľov Poča a Antona, ako aj Jakuba, syna Mikuláša.

V listine sa uvádzajú aj richtári uvedených troch obcí.

Už v r. 1401 tieto dediny kúpili synovia Imricha, syna Gála z Upora v Zemplínskej stolici. Majitelia obce, ako aj jednotlivých port (dvorov – usadlostí), sa rýchlo striedali.

V 14. – 16. storočí tu vlastnili majetky zemania zo Svinej, Jakubovian, Úpora, Šomy, Šemše, Cudarovci, Wernerovci, Melcerovci, mesto Bardejov. Majetky boli dávané do zálohu. R. 1544 odkúpilo mesto Sabinov od bardejovského občana Petra Barana a jeho syna Martina polovicu dedín Jakubovany, Šoma a prédium (majer) Pustakapolna aj s poddanými za 700 zlatých. Nasledovali spory so šľachtou o hranice…, a tak by sme mohli pokračovať.

Leteli stáročia, majitelia sa striedali. Poddaní, ich povinnosti, ich drina však zostávali. Zostávala robotná povinnosť, či „peši” alebo s dobytkom, odvod desiatku pre cirkev, deviatku pre zemepána, odvody rôznych peňažných dávok pre cirkevnú i svetskú vrchnosť. Spory zemanov, šľachty sa často riešili vzájomným vypaľovaním si poddanských usadlostí. K tomu vojny, turecké nájazdy, nájazdy bratríkov, boje o trón, nepokoje v krajine, reformácia, protireformácia – to všetko doliehalo, gniavilo. Ľud sa búril, utekal z robot, vznikali zbojnícke družiny, prepukali povstania. Napr. vr. 1461, ako píše kronikár: „Prepadnutie Sabinova a jeho spálenie učinili Češi a zbojníci.” Alebo r. 1790 mali sa po lesoch v Šarišskej stolici potulovať cudzí chlapi, ktorí údajne poburovali ľud.

Obyvatelia Drienice iste poznajú Zbojnícke diery na Lysej hore, zbojnícky chodníček – „Zbujnicke drážky”, ktoré viedli od prameňa na Lysej hore po hrebeni na Besnú, odtiaľ cez Blažkovú, Vyšný a Nižný Kočan, až po terajšiu údolnú stanicu sedačkovej lanovky, kde sa spájali so starou lesnou cestou, idúcou popri potoku cez obec do Sabinova. V pamäti mnohých možno zostali i slová piesne, ktorú si zbojníci mali spievať v židovskej krčme: „Hej, pomaly chlapci, bo povala rapči, bo ked nas tu polapaju, rebra nam polamaju.” Ľudia so zbojníkmi cítili, často ich vyprevádzali až do lesa (vraj po Zdolinkovu lúku). Je možné, že to boli i šomské devy, ktorým sa zbojníci za tancovačku vždy bohato odmenili vraj šperkmi.

Prvopočiatky obce Šoma, pôvod jej obyvateľov sa napriek písomným dokumentom z rokov 1332-1335, 1343, 1391 a ďalších už nedajú celkom jednoznačne určiť. Zo stredovekých listín, z dosiahnutej úrovne poddanských práv a povinností, zo sociálneho usporiadania dediny sa však mnohé, najmä za využitia komparatívnej metódy, dá ešte rekonštruovať. Mnohé skutočnosti však neodvratne zavial prach zabudnutia. Napriek tomu s pravdepodobnosťou, hraničiacou takmer s istotou, však môžeme povedať, že Šoma vznikla ako osada podľa zákupného (nemeckého) práva najneskôr začiatkom 14. storočia.

Podnety na zakladanie nových dedín dávali zemepáni, aby sa na ich panstvách zvýšili počty sedliackych usadlostí, a tým aj ich panské príjmy. Pre nové dediny vymedzili dovtedy nevyužívané, zväčša zalesnené údolia na okrajoch vtedajšieho osídlenia. Neobsadzovali ich však poddanými z vlastného panstva, ale získavali pre ne sedliakov i zbehov zo susedných panstiev, stolíc, poprípade z Poľska. Získavali ich tzv. verbovači (spravidla mešťania), ktorí sa potom v nových osadách stávali šoltýsmi. Všetko sa dialo na základe písomných zmlúv, v ktorých boli vymedzené práva budúcich osadníkov, vrátane šoltýsa, ako aj ich povinnosti voči budúcim zemepánom. Tieto práva bývali odvodené od práv mešťanov spišských a šarišských miest s nemeckým obyvateľstvom. (Odtiaľ nemecké právo.)

Šoltýsi na dedinách mali majetkové výhody (napr. mohli si ponechať šestinu z dane roľníkov zemepánovi), rozhodovacie a súdne právomoci. Ich povinnosťou bolo dozerať, aby roľníci riadne vyplatili ročnú daň a odovzdali naturálie zemepánovi, vyplatili ročnú daň kráľovi. Základným právom roľníckych novousadlíkov vo vznikajúcej dedine bolo oslobodenie od akýchkoľvek povinností voči zemepánovi a kráľovi počas prvých 10-20 rokov. Spravidla mohli loviť zverinu a ryby v miestnom chotári, mali právo sa odsťahovať z dediny, ak si splnili povinnosti voči zemepánovi, a predali, alebo ponechali obydlia v dedine (zákupné právo). Tak to bolo aspoň v počiatkoch, neskôr sa pomery pritvrdili. Napr. r. 1514 bolo uzákonené nevoľníctvo – večné pripútanie poddaných k pôde.

Je historicky doložené, že táto, na tú dobu pokroková úprava majetkových a výrobných vzťahov sa okrem Slovákov a Čechov u iných slovanských národov uplatňovala len ojedinelé. V Uhorsku sa zákupné právo uplatňovalo len pre Nemcov a Slovákov, v prostredí Rusínov, Rumunov, Chorvátov a iných etník tento systém nepoznali. V prostredí Maďarov bol rozšírený len na západ od Dunaja.

V každom prípade Šomu zakladali a budovali naverbovaní roľníci, na čele so šoltýsom. Oblasť, z ktorej prišli, nepoznáme. Je isté len to, že išlo o starobylé slovanské, najskôr poľské etnikum. (Možno sa oprieť o fakt, že začiatkom 14. storočia obec Jakubovany vlastnili zemania, zvaní Lengyel – v preklade z maďarčiny Poliak – Poliaci. Je možné, že verbovači boli nasmerovaní práve na poľské územia, ale či tomu bolo skutočne tak, nevieme.)

Z materiálov Maďarského štátneho archívu v Budapešti sa dozvedáme, že ešte v 16. storočí, v r. 1565 spomedzi 15 poddaných sedliakov a 5 želiarov v obci osem malo jednoznačne starobylé slovanské, najskôr poľské mená, štyria nemecké osobné mená, jedno maďarské osobné meno a sedem osobných mien bolo neistého pôvodu. Z nich minimálne dve sa zdajú skôr slovanského ako iného pôvodu. Ako uvádza bádateľ Uličný, nič nenasvedčuje tomu, žeby krstné a osobné mená obyvateľov Šomy v r. 1565 boli rusínskeho pôvodu. A to už koncom 16. storočia končila valaská kolonizácia, ktorou do oblasti Karpát prichádzali etnika zo Sedmohradska, Srbska, Poľska, ale najmä ukrajinské etnikum, označované ako Rhutenus – Rusíni. (Ako valaská obec pod Čergovským pohorím sa označuje obec Hradisko.)

Roku 1411 sa spomína osídľovanie tzv. lazov severne od Sabinova. Konkrétne osada „Laz” na sever od cesty Ľutina – Hanigovce a „Kozí vrch” neďaleko od nej. Lazy, drobné kúsky oráčiny, ukryté v lesoch, zakladali zbehnutí poddaní, ktorí sa chceli vyhnúť zvýšenému feudálnemu útlaku. Keď únik doma nebol bezpečný, usadzovali sa naši poddaní na poľskej strane karpatských lesov a odtiaľ zase poľskí a ukrajinskí poddaní v uhorských lesoch. Takto pravdepodobne vznikli aj osady Baranie v údolí na severovýchod pod Lysou horou a Ambrušovce juhozápadne pod Čergovom. V prípade týchto štyroch sídel nemožno hovoriť o valaských osadách už len z toho dôvodu, že sa ani nezachovali v zoznamoch stredovekých obcí Šarišskej stolice a ich charakter je neistý. Možno však predpokladať, že vplyv týchto osád na život Šomy bol bezvýznamný.

Osudy obce ovplyvňovala predovšetkým blízkosť Sabinova, a najmä spoločenské udalosti, premeny, ktorými žila krajina. Ani Šoma sa napríklad nevyhla vlnám reformácie a protireformácie. Po hospodárskej stránke znamenalo 15. a 16. storočie aj pre túto obec všestranný úpadok; 17. storočie zas stagnáciu s mnohými morovými ranami a živelnými pohromami. V 18. storočí hospodársky a spoločenský život obce najviac ovplyvnili reformy Márie Terézie (1740-1780): Urbariálny patent (1767), školská reforma Ratio educationis (1777); potom reformy jej syna Jozefa II. (1780-1790): Tolerančný patent (1781) a zrušenie nevoľníctva (1785). V 19. storočí zas revolúcia v roku 1848 a následné násilné pomaďarčovanie, spojené s hospodárskou stagnáciou predovšetkým východného Slovenska.

Šoma v priebehu stáročí prešla skutočne pozoruhodným, ale i rozporuplným vývojom. Pri daňovom súpise v r. 1427 mala obec 34 port (usadlostí) – patrila medzi veľké dediny. (Priemer v Šarišskej stolici bol 22,25 porty na dedinu.) Vr. 1567 mala už len 13 port (do 90 obyvateľov), čo je prakticky tretina stavu z r. 1427. V dôsledku toho v 2. polovici 16. storočia dochádza ku prílevu obyvateľstva jednak zo slovenského zázemia, ale predovšetkým z oblasti Haliča. Vr. 1600 mala už obec obývaných 21 poddanských usadlostí (t.j. do 150 obyvateľov). V r. 1690, v roku založenia gréckokatolíckej farnosti, mala podľa zachovaných prameňov určite 120 obyvateľov – gréckokatolíkov a vychádzajúc z extrapolačnej metódy okolo 250 všetkých obyvateľov. V r. 1787 mala Šoma 56 domov a 337 obyvateľov. Vr. 1788 padal ľadovec, ktorý celkom zničil úrodu. Roku 1794 katastrofálne sucho nútilo obyvateľov kŕmiť dobytok lístím, odpredávať ho a v konečnom dôsledku emigrovať do poľského Haliča a Vladimírska, kde úroda bola hojnejšia. Rast obyvateľstva sa spomalil, ale i tak Šoma v r. 1828 mala 62 domov a 475 obyvateľov.

Z relatívne novšej histórie môžeme uviesť, že za revolúcie v r. 1848 Mestská rada v Sabinove z obavy pred nepokojmi odpustila obci Šoma robotu so záprahom v dĺžke 440 dní, čo činilo 296,24 zlatých, narúbanie 10 siah dreva a jeho dovoz v hodnote 16 zlatých. Táto skutočnosť svedčí o revolučných náladách v obci. V r. 1870 sa budovala železničná trať z Košíc do Prešova. V r. 1873 sa pokračovalo z Prešova do Orlova. Vytúžený hospodársky rozvoj regiónu však táto výstavba nedoniesla.

Z dejín Drienice hádam je ešte potrebné uviesť, že v 18. a v 19. storočí sa v obci a na okolí rozvíja chov oviec (nie však na valaských tradíciách). Zo šíreho okolia sa do šomského chotára v predvečer sv. Juraja (24. apríla) priháňalo 4-6 tisíc oviec, s ktorými sa na sabinovskom trhu na druhý deň obchodovalo. Tu bola stabilizovaná cena oviec, ktorá bola potom smerodajná pre celý Šariš a Spiš. Dodnes sa traduje šarišské úslovie: „Teľo vas tu jest jak v Šome jahňat.”

V roku 1869 bolo v Šome 383, roku 1880 – 467, roku 1890 – 454, roku 1900 -462 a roku 1910-489 obyvateľov. Z hľadiska demografického, národnostného a možno aj konfesionálneho vývoja obce je evidentné, že počty obyvateľov kolísali, klesali i rástli. (V podmienkach Horného Uhorska i po r. 1514 stále platilo zákupné právo a zákon o večnom nevoľníckom pripútaní k pôde sa striktne nedodržiaval.) Prírastky sa dosahovali vlastnou reprodukciou, ale v mnohých obdobiach aj prisťahovalectvom. Je otázne, či a akým spôsobom sa menilo jadro obyvateľov, ktoré začiatkom 14. storočia pod vedením svojho šoltýsa zakladalo Šomu.

Ak vychádzame z predpokladu, že prírastky presídlencov v neskorších storočiach, keď sa ľudské zdroje už vyčerpali, boli postupné a presídlenci vždy stihli asimilovať s pôvodným obyvateľstvom, potom sa ukazuje, že pôvodné obyvateľstvo obce tvorilo svojbytné etnikum slovienskeho pôvodu, ktorého jazyk sa po sťahovaní Slovanov vyvíjal osobitým, jemu vlastným spôsobom. Stredoveká izolovanosť dedinského spoločenstva mu umožnila zachovať si starobylosť jazyka až do dnešných čias.

Oponenti tohoto tvrdenia však môžu argumentovať tým, že po pohnutých udalostiach v 15. a 16. storočí, kedy počet obyvateľstva rapídne poklesol, po morových ranách v r. 1600, 1629 sa obyvateľstvo do obce muselo sťahovať nie jednotlivo, ale vo väčších prílivových vlnách skôr zo vzdialenejších ako bližších oblastí, a tak jeho vplyv na pôvodné etnikum musel byť podstatne vyšší, ako bolo naznačené. Môžu argumentovať aj cirkevnými dejinami obce. Ak obec pôvodne patrila pod farnosť Jakubovany, tým pod jágerského biskupa (pravdepodobný bol latinský obrad<2)), keď na prelome 16. a

(2) Na stredovekých freskách z 1. štvrtiny 14. storočia v kostole s v. Vavrinca v Jakubovanoch v špalete víťazného oblúka je dobre čitateľná postava svätca – panovníka so svätožiarou a vladárskymi insígniami (jablkom a žezlom) v rukách. Podľa bádateľov ide o uhorského kráľa sv. Ladislava, alebo sv. Štefana. Aj keď sa na freskách prejavujú byzantské vplyvy, maľby dokumentujú dominantnú orientáciu regiónu na mladý Uhorský štát, a tým i na západnú cirkev s latinským obradom.

Jednoznačne však byzantský starosloviensky obrad v jakubovianskom kostole v 14. storočí nevylučujú. 17. storočia boli v obci ešte aj evanjelickí farári, už v roku 1690 je v obci do 50 % gréckokatolíkov. Títo sa do obce zrejme prisťahovali v priebehu 17. storočia, pochopiteľne, z východných a severovýchodných oblastí regiónu, najskôr z Haliča, pretože Uhorsko v tom čase bolo vyľudnené. Je možné, že k rozriešeniu dilemy by mohol napomôcť i prípadný jazykový výskum pôvodného nárečia, výskum národopisu. Ale aj za súčasného stavu poznania je možné zotrvať v názore, že obec donedávna obývalo starobylé svojbytné etnikum, ktoré nebolo možné jednoznačne priradiť k tej alebo onej národnostnej skupine. Faktom je a aj zostane, že v priebehu stáročí od počiatkov existencie obce tu vždy existovali silnejšie väzby na slovenské zázemie Šariša ako na vzdialenejšie oblasti. Žiaľ, aj na tomto úseku existovali mnohé konjunkturálne vlny poplatné vládnucej ideológii a politickej situácii v krajine, (či už za vojnovej Slovenskej republiky alebo v povojnovom období). Môžeme len konštatovať, že zvýšenou migráciou obyvateľstva a vznikom nových spoločensko-politických pomerov po r. 1989 sa rozdiely medzi obcou a jej okolím i v tejto tak citlivej oblasti stierajú.

Drienica v novoveku

Koniec 19. a začiatok 20. storočia znamenal aj pre oblasť severozápadného Šariša silnú vlnu maďarizácie, spojenú s celkovou hospodárskou a kultúrne—spoločenskou zaostalosťou regiónu. Až zákon z r. 1896 riešil feudálny vzťah zmluvných poddaných a majerských želiarov. Bolo možné vykúpiť sa z feudálnych

vzťahov za 10 – 20 násobok jednoročných záväzkov voči panstvu. Bolo možné vlastniť pôdu. Dovtedy sa pôda za protihodnotu stále len prenajímala. Peňazí nebolo. Zaostalé poľnohospodárstvo neumožňovalo prebytky. Priemysel neexistoval. Chudobný človek riešil biedu a svoje strádanie vysťahovalectvom. Pred 1. svetovou vojnou žilo v USA do 600 tisíc Slovákov prevažne z východného Slovenska, ďalší v Kanade, v Argentíne. Bolo medzi nimi i veľa rodákov, mnohí z nich sa vysťahovali natrvalo.

Dňa 28. júla 1914 padli osudné výstrely v Sarajeve. Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Začala sa 1. svetová vojna. Priniesla milióny mŕtvych, nesmierne utrpenie zázemia (hlad, čierny obchod, „rekvírky” obilia, dobytka, mlatby pod vojenským dozorom, vojenské pôžičky…), zmenila tvár Európy. 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. Svet šľachty, zemepánov definitívne zanikol. Z obce na rôznych bojiskách bojovalo 130 mužov. Manželky a rodičia dostávali za nich „náhradu” 80 halierov (!) denne. V bojoch padli Ján Červeňák, Ján Kovaľ, Štefan Krajňák, Ján Lukáč, Ján Maľcovský, Ján Maľcovský, Štefan Maľcovský – Katušin, Andrej Novický, Ján Olej ár, Juraj Sedlák, Michal Štefančík, Andrej Šuťak, Michal Šuťak. Počas vojny prišli do obce na poľnohospodárske práce ruskí zajatci.

U miestnych obyvateľov prevládol cit spolupatričnosti, správali sa k nim ako k svojim.

Ukončenie 1. svetovej vojny však neznamenalo koniec útrap. Po svätodušných sviatkoch r. 1919 v stredu, ako píše kronikár, „sa boľševická armáda dostala až k Sabinovu a do obce Šoma”. Všetko sa rekvirovalo, platilo sa „bielymi peniazmi”. Nevyučovalo sa, neúradovalo, konali sa samé mítingy, manifestácie pracujúceho ľudu. Fungoval miestny soviet (Štefan Timura, Juraj Štefančík, Andrej Hudák). 16. júna 1919 Maďarská červená armáda pred svojím ústupom od Sabinova bez akéhokoľvek varovania a bez zjavnej príčiny započala v skorých ranných hodinách z pancierového vlaku z Orkucian ostreľovať obec. Na Šomu padlo 28 granátov. Zhoreli domy Andreja Sedláka, Juraja Sedláka, Jána Škovrana, Juraja Novického (Dorka). Čiastočne bolo poškodených ďalších 7 domov. Ako zaujímavosť je možné uviesť, že do domu Andreja Andraška, učiteľa, otvoreným oknom vletela guľa pár minút po tom, ako sa domáci ukryli v pivnici. Nevybuchla. Zákonom č. 234/1922 Sb. o dočasnom obecnom zriadení na Slovensku vznikol Okresný úrad v Sabinove. Chudobným ľuďom sa aj za prvej republiky žilo ťažko. Pokračovalo vysťahovalectvo. Z dobových prameňov vysvitá, že v r. 1921 mala byť v obci založená organizácia komunistickej strany. V obecnej kronike záznamy o tom nie sú. Uvádza sa však pokus o jej založenie v r. 1933 v období hospodárskej krízy Jurajom Štefančíkom po jeho návrate z Ameriky. V medzivojnovom období v obci fungovala Agrárna strana (Juraj Timura, Michal Škovran s príbuzenstvom, bohatší gazdovia), tiež „Mičurovci” (Ján Birčák s príbuzenstvom). Vr. 1935 bola založená Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS – Eliáš Mikita), ktorá po 14. marci 1939 počas vojnovej Slovenskej republiky bola jedinou povolenou stranou v obci a v štáte.

Po vzniku Slovenskej republiky (tak sa oficiálne volala), v duchu novej ideológie „Svoj svojmu” na valnom zhromaždení dňa 22. marca 1939 bolo založené Miestne potravné družstvo. Jeho prvým predsedom sa stal Ján Mihálik, horár, predsedom dozorného výboru Ján Gajdoš, vedúcim obchodu Eliáš Sedlák. Obchodná miestnosť bola spočiatku v novostavbe Petra Surina, vr. 1941 bola postavená účelová budova (dnešný Adams).

Tým všetkým sa začal napĺňať osud Žida Jozefa Rosenblata, doterajšieho obchodníka v obci, a jeho sedemčlennej rodiny. Postupne strácal licencie a v máji 1942 na základe rasových zákonov (vydaných 9.9.1941) tzv. Židovského kódexu bol s celou rodinou, do ktorej patrila i jeho deväťročná dcéra, deportovaný do tábora smrti. Z rodiny sa nikto nevrátil. Vojna bola krutá. Občania verili, že odišli do pracovného tábora. (A prečo tam vôbec mali ísť?)

Vr. 1943 vzniká vBuzuluku (ZSSR) samostatný československý prápor, ktorý neskôr prerástol v 1. československý armádny zbor. Aj Slováci sa zúčastnili ťažkých bojov pri Sokolove, Kyjeve, Bielej Cerkvi, na Dukle, pri Liptovskom sv. Mikuláši, Ostrave.

V r. 1943 sa v Čergovskom pohorí grupujú prví utečenci z transportov, z lágrov. Medzi nimi boli i viacerí skúsení velitelia Červenej armády. Ako prvá na jeseň 1943 sa tu stabilizovala partizánska skupina Nikolaja Michajloviča Litvina – Rokossovského, rodáka z Ukrajiny. Skupina bola 12. júla 1944 pod Minčolom prepadnutá. Zajatého Litvina — Rokossovského Nemci zavraždili. Jeho zástupcovi Nikiforovi Pisarenkovi sa podarilo so zviazanými rukami cez husté krovie ujsť.

Dňa 10. júla 1944 v oblasti Duklianskeho priesmyku prešla na územie východného Slovenska partizánska brigáda Alexandra Nevského pod velením hrdinu ZSSR pplk. Viktora Alexandroviča Karasiova – Stepanova. Zväzok sa koncom júla 1944 usadil nad obcou Kríže v Bardejovskom okrese.

Začiatkom augusta 1944 sa do Čergovského pohoria presunula brigáda Gottwald, ktorej veliteľom bol Kvitinskij. V priestore operovala partizánska jednotka Belov -Kovalenko a ďalšie.

Stretnutie občianskeho ilegálneho hnutia zo Sabinova (Gajdoš, Orgoňaš, Gavaľová, Sýkorová, Sýkora) so sovietskou rozviedkou (Kasatkin, Cichan) sa uskutočnilo 12. augusta 1944 o 08.30 na Lysej hore v malej úžľabine, tesne pod terajšou vrcholovou stanicou sedačky. Do zväzku Alexandra Nevského bol ako piaty oddiel zaradený tzv. 1. československý oddiel pod velením Ľudovíta Pavla Sýkoru.

Po ťažkých bojoch nad obcou Kríže začiatkom septembra 1944, keď partizánom hrozilo obkľúčenie, sa partizánske jednotky 8. septembra začínajú presúvať na stredné Slovensko na pomoc SNP. V oblasti Čergovského pohoria zostávajú len spravodajskí dôstojníci. Medzi nich patril aj Viktor Orlov z Kalinina. Dňa 20. januára 1945, v deň oslobodenia Drienice, vyhasol jeho mladý život. Podľa jednej verzie išlo o prepadovú akciu nemecko – gardistického komanda, podľa inej o nešťastnú náhodu pri výmene názorov spolubojovníkov. Dobový kronikár lakonicky poznamenáva: „Padol rukou vraha.” Partizán Viktor bol dňa 8. apríla 1945 pochovaný na miestnom cintoríne, 5. augusta 1945 mu bol na mieste jeho večného odpočinku odhalený pomník. Je a dúfame, že i zostane miestom pietnych spomienok, dokladom toho, že naša prítomnosť sa nerodila ľahko. Stála mnoho ľudských životov, nevynímajúc ani životy občanov Šomy – Drienice.

Počas vojny, najmä po stretnutiach s Rusmi, Ukrajincami, silnel medzi ľuďmi pocit slovanskej spolupatričnosti. Tento pocit, možno na báze konfesijnej, možno na báze inej, bol v ľude hlboko zakorenený. Úplne samozrejme sa v potravnom družstve počúvalo rádio Moskva. (Rádio v tom čase vlastnil ešte farár a učiteľ.) S partizánmi sa aktívne kontaktovali, spravodajské úlohy plnili najmä mladí ľudia Martin Malcovský, Juraj Sedlák, Vincent Karaffa a iní. Mnoho občanov prevádzalo utečencov z transportov k partizánom. Martin Malcovský, Juraj Škovran (nar. 1912), Vinco Škovran v auguste 1944 ošetrovali partizána Gregora z Ukrajiny.

Prvá prieskumná jazdecká hliadka zo zväzku Alexandra Nevského, ktorá v zložení Čerkun-Kyjevský, Cichan, Kasatkin dorazila v auguste 1944 do obce, sa tu stretla s plnou podporou a pochopením. Vymenila kone za lepšie u farára Mankoviča, Jána Čarnického a Jána Mačišáka. V potravnom družstve sa za „bumašky” zásobila potrebným proviantom. Ľudia sa dokázali obetovať. Pri všetkej vojnovej biede od leta 1944 až do oslobodenia poskytovali partizánom potraviny, ošatenie a všetko potrebné na prežitie. Veď ako hovorili, „dávali svojim bratom”. V príbytkoch ich vítali ako „svojich rodných”.

Ale obetovali i viac. V osade Baranie vo štvrtok 19. októbra 1944 doobeda narazila nemecká hliadka, ktorá po odchode hlavných partizánskych síl prečesávala lesy, na odpor partizánov. V boji, v ktorom padol jeden z Nemcov, utrpela smrteľné zranenia (od nemeckého granátu) i 23-ročná Helena Blaščáková, rod. Starinská, matka dvoch detí. Pochovaná bola na cintoríne v Drienici v nedeľu 22. októbra 1944.

Bývalí partizáni Čerkunov, Cichan, Kasatkin sa v auguste 1964 stali čestnými občanmi obce Drienica. Štáb veteránov zväzku Alexandra Nevského pri príležitosti 30. výročia oslobodenia obce odovzdal 18. januára 1975 obci Drienica odznak a legitimáciu zväzku ako prejav vďačnosti a ocenenia za spoluprácu a podporu v roku 1944.

Blížil sa koniec vojny. Už 7. decembra 1944 všetkým okresným náčelníkom Šarišsko-Zemplínskej župy boli vydané pokyny na dobrovoľnú evakuáciu. Evakuácia sa mala uskutočniť po dohode s nemeckým vojenským veliteľstvom. Nemci však pod trestom smrti nariadili povinnú evakuáciu všetkých mužov do 60 rokov. Týkala sa Sabinova a priľahlých obcí. Mala sa uskutočniť do 12. hodiny 17.1.1945. Chlapi z obce sa ukryli v lesoch. Ani jeden z nich neevakuoval. V podvečer 20. januára 1945 (v sobotu) vstúpili vojská 320. gardového streleckého pluku Červenej armády do obce. V nasledujúci deň bol oslobodený Sabinov. Vojská vyprevádzané miestnymi občanmi opustili Drienicu, pokračovali v útoku smerom na Pečovskú Novú Ves a Jakovany. Posledným predvojnovým richtárom obce bol Štefan Škovran – „fírer”. Po 14. marci 1939 bol za komisára obce dosadený Eliáš Mikita. Ihneď po prechode frontu sa svojej funkcie znova ujal Štefan Škovran. Avšak súčasne bol ustanovený tzv. Revolučný národný výbor v zložení Štefan Škovran – fírer, Juraj Pustý, Peter Hudák. Bola vytvorená ľudová milícia. Vo februári sa Štefan Škovran vzdáva funkcie. Bol ustanovený prvý miestny národný výbor na čele s Jurajom Timurom. Jeho členmi boli Štefan Balun, Ján Birčák – Garda, Ján Birčák ml., Štefan Birčák, Andrej Čarnický, Andrej Fech, Jozef Karaffa, Andrej Kovaľ, Andrej Maľcovský – Jevin, Štefan Maľcovský, Ján Škovran, Peter Šurin. Od marca 1945 sa jeho predsedom stal Ján Čarnický. Základnou úlohou miestneho národného výboru v tom čase bolo zabezpečiť zásobovanie frontu.

Dňa 14. februára 1945 po ťažkých stratách pri Liptovskom sv. Mikuláši bola vyhlásená mobilizácia. Boli mobilizovaní Andrej Birčák, Štefan Čarnický, Štefan Fech, Jozef Hudák, Juraj Karaffa, Mikuláš Klembarský, Jozef Maľcovský, Mikuláš Maľcovský, Juraj Mikita, Peter Stanek, Jozef Škovran, Michal Škovran, Peter Škovran, Štefan Škovran, Mikuláš Štefančík, Štefan Štefančík, Andrej Šurin.

Za náš mierový život svoje životy položili Štefan Čarnický (ženatý, dve deti), Jozef Hudák (ženatý, dve deti), Juraj Karaffa (slobodný), Juraj Mikita (ženatý, dve deti), Petro Škovran (učiteľ, slobodný), Štefan Škovran (ženatý, dve deti). Väčšina z nich je pochovaná v Háji a Smrečanoch. Niektorí sa dostali ďalej. Dokonca Peter Škovran, učiteľ, padol pri Prostéjove až po skončení vojny, po podpísaní bezpodmienečnej kapitulácie (nadobudla platnosť 8.mája 1945 o polnoci). Nemecká prepadová skupina zaútočila na jeho jednotku.

Vďační rodáci si uctili pamiatku martýrov. Pred miestnym chrámom postavili pamätník – Kríž obetiam l.a 2. svetovej vojny. V bojoch boli ranení Andrej Birčák, Štefan Fech, Mikuláš Klembarský, Petro Stanek, Štefan Štefančík, Andrej Šurin. Domov z koncentračného tábora sa vracia Mikuláš Birčák. Z transportu do Nemecka bol oslobodený Michal Kovaľ.

Začína mierový život so všetkými peripetiami – výhrami a prehrami – tých čias. 12. februára 1945 bola v obci založená organizácia Komunistickej strany Slovenska. Predsedom sa stal Juraj Maľcovský, učiteľ. Vtedy do strany vstúpilo 90 mužov. Pár ľudí bolo organizovaných v Demokratickej strane (Štefan Birčák, Štefan Maľcovský, Andrej Fech). Vo februári 1945 vznikol Akčný výbor Národného frontu.

Všade vládlo nadšenie. Aktivizovali sa spoločenské organizácie, nacvičovali sa divadelné predstavenia. Viera v lepšiu budúcnosť; idea slovanskej vzájomnosti, bratstva; nadšenie z oslobodenia vyústili v obci, žiaľ, až do popretia svojej národnej identity. 12. marca 1945 na zhromaždení občanov bola v obci jednomyseľne ustanovená Štátna ruská ľudová škola. Začiatkom júla 1945 bol v obci založený „Sojuz molodeži Karpát”.

Atmosféra v obci sa plne prejavila vo voľbách v máji 1946. Z 295 zapísaných vo voličských hárkoch za KSČ hlasovalo 220 – 74,6 % voličov, (v celoslovenskom priemere 30,3 %), za Demokratickú stranu 60 – 20,3 % voličov, (oproti 62,0 % na Slovensku), za Stranu práce 8 – 2,7 % voličov, za Stranu slobody 4 – 1,4 % voličov, nehlasovali 3 -1,0% občanov. Predsedom MNV sa stal Juraj Timura. Vo voľbách, ktoré sa konali 30. mája 1948, ako píše dobový kronikár, všetci boli za gottwaldovské vedenie. Obec Drienica sa zaradila medzi tzv. vlastenecké obce. Predsedom MNV ostáva naďalej Juraj Timura.

V tejto atmosfére sa rozbehla intenzívna hospodárska výstavba. Už v r. 1945 bola v obci opravená cesta. V r. 1947 sa započalo s výstavbou komunikácie Sabinov – Šoma (ukončená v r. 1952), započalo sa s veľkou reguláciou potoka Šomka (ukončená v r. 1954). Súčasťou regulácie bola aj výstavba priehrady na hornom konci obce. Priehrada do polovice deväťdesiatych rokov bola funkčná. Dokázala ochrániť obec pred prívalo-vými vodami. Dnes je zanesená. V lese nad obcou bol otvorený kameňolom, ktorý dodával materiál na stavby. V roku 1948 sa započalo s elektrifikáciou (ukončená r. 1949). Vo februári 1953 sa otvorilo autobusové spojenie s mestom. V septembri 1953 bol do obce zavedený telefón. (Jediný aparát bol v predajni Jednoty, neskôr preložený na MNV. Druhý aparát až od r. 1972 bol u Vincenta Sedláka.) Obyvateľstvo, ktoré dovtedy bolo zamestnané v poľnohospodárstve, v lesoch, chlapi si príležitostne privyrá-bali furmankami, dostalo nové zdroje príjmov. Vytvárali sa nové pracovné príležitosti v Sabinove a v okolí. Životná úroveň rástla. Podstatná časť príjmov sa investovala do individuálnej bytovej výstavby. Menila sa tvár obce.

Vr. 1947 mnoho občanov sa dalo presvedčiť náborčíkmi: „Na Ukrajini zemli, skoľko chočeš,” a tak začiatkom roka sa do ZSSR do Rovenskej oblasti na Ukrajine vysťahovalo 33 rodín, 5 slobodných mládencov, spolu 138 osôb.

Postupne však dochádzalo k vytriezveniu z ošiaľu povojnových čias. Vysťahovalci píšu zo „zasľúbenej zeme” o svojich zážitkoch, dožadujú sa skorého návratu (čo sa 66 z nich a 11 novonarodeným po r. 1955 aj podarilo. K 1.1.1997 tam zomrelo 43, zostalo ešte 29 ľudí).

Dňa 28. apríla 1950 na Sobore duchovenstva a laikov v Prešove „delegáti” v mene „všetkých gréckokatolíkov” manifestovali svoj prechod na pravoslávie!

V júli 1948 sa v obci založilo strojové družstvo, čo bol ešte čin v prospech roľníkov (zaniklo v r. 1949). Od r. 1951 sa započalo s tzv. agitáciou do jednotného roľníckeho družstva (JRD). Prihlásilo sa 15 kovorobotníkov, ktorí nevlastnili takmer žiadnu poľnohospodársku pôdu. A to bolo málo. 25. apríla 1952 prišla do obce asi 120-členná „presvedčovacia agitka” zamestnancov ONV a sabinovských závodov. Rozišla sa do domácností. Agitátori po tri dni nedovolili ľuďom uložiť sa k spánku, sami sa striedali. Vydierali, zastrašovali, vyhrážali. Na tretí deň prihlášku do JRD podpísalo 90% gazdovstiev. Ale už o rok neskôr ľudia odmietli sústrediť dobytok do spoločného kravina, vyhnali ho do lesa. Začala doslova poľovačka na chlapov, ktorí sa zachraňovali, ako vedeli. Žatva v r. 1953 už nebola spoločná. Každý kosil z družstevného pre seba.

Mnoho ľudí po rozpade JRD bojuje doslova o prežitie. Bez nejakej väčšej mechanizácie hrdlačiana svojich políčkach. (Napr. mláťačky sa do obce zakupujú až v r. 1963.) Mnoho chlapov sa zamestnáva v priemyselných závodoch Sabinova a Prešova, aby potom v podvečer mohli nastúpiť na druhú smenu na svojich gazdovstvách, aby svojimi zárobkami mohli zaplátať diery v povinných odvodoch poľnohospodárskych produktov štátu, v tzv. kontingentoch. Aj takým spôsobom sa prejavili nové časy. Mnohým veciam sa neumožnilo dozrieť, dospieť k nim prirodzeným vývojom.

Verejná výstavba v obci v 2. polovici päťdesiatych rokov stagnuje. Stranícke a štátne orgány, ako sa im vtedy hovorilo, neprejavujú o konzervatívnu a hrdú obec, ktorá sa postavila proti ich zámerom (JRD), takmer žiaden záujem. V šesťdesiatych rokoch síce nastáva určité oživenie, ale už to nieje tempo výstavby povojnových čias. Renovácia cesty cez obec (1961 – 1964), jej predĺženie do dnešnej rekreačnej oblasti (1965 – 1966) boli skôr iniciatívou MsNV v Sabinove v súvislosti s budovaním novej prímestskej oddychovej zóny ako obce.

Z iniciatívy obce sa uskutočnila výstavba chaty na Lysej hore (1959-1962), zaviedol sa miestny rozhlas (1961), oplotil sa cintorín (1961), zriadila sa prevádzkareň MNV (1961). Zakúpili sa tri mláťačky (1963), miešačka na betón (1964), traktor s vlečkou (1965) atď. Uskutočnila sa prístavba školy (1965), započalo sa s renováciou a výstavbou požiarnej zbrojnice (1965-1966), na dolnom konci postupne vyrastá nová obytná štvrť.

V r. 1960-1963 sa započalo tiež s výstavbou pionierskeho rekreačného strediska (teraz Škola v prírode). Od r. 1967 sa datuje intenzívna výstavba rekreačných chát v polesí Drienice.

Začiatkom päťdesiatych rokov vznikla v obci séria spoločenských organizácií (ZČSSP, ČSM, ZVÄZARM, SOZZ, ČSČK, KSUP, neskôr SZŽ), v činnosti pokračuje ZPO (založený r. 1925) a športový klub. Spočiatku sa činnosť týchto organizácií opierala o vnútorné presvedčenie ľudí, o ich potreby. S pribúdajúcimi rokmi, v konfrontácii s realitou, však politický, spoločenský a kultúrny život v obci začína stagnovať. Organizovanosť v Komunistickej strane Slovenska (KSS) klesá. Pasivita a formálnosť sa v šesťdesiatych rokoch ďalej prehlbujú. Príjemné osvieženie predstavujú len krúžky ľudovej umeleckej tvorivosti so svojimi vystúpeniami na prvom Festivale piesní a tancov ukrajinských pracujúcich v r. 1955; divadelný krúžok so svojimi inscenáciami v rokoch 1953,1954,1958; estrádne večierky v réžii Fedora Durkota vr. 1961,1962; Dožinkové slávnosti v r. 1996, aktivity SOZZ, ZPO a niektoré ďalšie. Sú skôr prejavom iniciatívy, ambicióznosti jednotlivcov ako sily a schopností politického systému.

Vo voľbách však i naďalej minimálne s 99% istotou víťazia kandidáti Národného frontu (NF). Vo voľbách v r. 1954 Ján Blaščák, r. 1957 opätovne Ján Blaščák, r. 1960 Jozef Olejár, r. 1964 Karol Pristaš. Ale to sa už blíži rok 1968.

V zmysle novej ústavy, schálenej Národným zhromaždením ČSR 11. júla 1960, sa Československo stalo socialistickým štátom. Spoločnosť napredovala, životná úroveň rástla, ale vôbec nie takým tempom ako v „zahnívajúcom kapitalizme”.

V r. 1964, keď padol Chraščov, komunistická strana priznala svoje omyly, rehabilitovala zavraždených (Clementis), prepustila z väzníc rehabilitovaných (Husák, Novomeský). Čoraz viac sa ukazovalo, že v pozadí mnohého, vrátane nezákonností, stál Antonín Novotný. Po Gottwaldovej smrti sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a neskôr prezidentom republiky.

V januári 1968 Novotný musel konečne odstúpiť. Prvým tajomníkom ÚV KSČ, t.j. najsilnejším mužom v štáte sa stal Alexander Dubček. V marci 1968 za prezidenta ČSSR bol zvolený armádny gen. Ludvík Svoboda, veliteľ 1. československého armádneho zboru v ZSSR, legenda protifašistického zápasu v 2. svetovej vojne. Nastal rozporu-plný obrodný proces s mnohými chybami stratégie a taktiky vzhľadom na geopolitické mocenské záujmy Sovietskeho zväzu a na ešte čerstvé dohody víťazných mocností protifašistickej koalície (Teherán, Jalta, Postupim) o povojnovom usporiadaní Európy. Dňa 21. augusta 1968 vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na naše územie. Vývoj sa zastavil. Po aprílovom pléne ÚV KSČ r. 1969 (za 1. tajomníka ÚV nastúpil Gustáv Husák) sa vývoj zvrátil. Nastalo obdobie normalizácie.

Obrodný proces sa do života obce zapísal zlatými písmenami. Obnovila sa činnosť gréckokatolíckej cirkvi (podrobnejšie pozri v stati o cirkevnom živote obce).

Udalosti v štáte, programy ako vláda bez komunistov, obnova politických strán, oslobodenie sa spod nadvlády ZSSR, neutralita republiky atď. našli odraz aj v živote obce. Napr. pri príprave volieb v r. 1968 z kandidátky boli vyškrtnutí komunisti.

Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy aj v obci bol zapojený verejný rozhlas na štátny, obec bola popísaná heslami, ako „Brežnev – vrah”, „Sme za Dubčeka” ap., organizovali sa protestný štrajk a protestné podpisové akcie. Verejné budovy (okrem školy) boli vyzdobené fotografiami Dubčeka, Štefánika, slovenským krížom. Vysadila sa lipka Slovanstva. Bola založená Matica slovenská, ktorá mala v tých dňoch 75 členov. Ešte 1. mája 1969 bola z budovy MNV strhnutá sovietska zástava.

Vtedajší predseda MNV Pristaš 1. februára 1970 abdikoval. Do volieb v novembri 1971 ho dočasne zastupoval Juraj Pustý. Po voľbách nastúpil Juraj Škovran. Pri výmene straníckych legitimácií v r. 1970 boli z dedinskej organizácie vyškrtnutí traja členovia. Nastali zmeny na poste predsedu a členov výboru DO KSS.

Život sa však ani po roku 1969 nezastavil, musel ísť a aj išiel ďalej.

V obci dochádzalo k zásadným zmenám vo vekovej skladbe obyvateľov a v štruktúre ich zamestnanosti. Napr. v r. 1965 činila výmera extravilánu 726 ha pôdy, z toho 496 ha ornej. V roku 1967 však občania už hospodárili len na 520 ha, z toho na 420 ha ornej pôdy. Intenzívne pritom hospodárila len polovica vlastníkov pôdy. Trend bol evidentný a začiatkom sedemdesiatych rokov sa ďalej prehlboval. Roličky doslova muzeálnym spôsobom obrábali prestarnutí obyvatelia, mládež odchádzala za zamestnaním v priemysle a v službách do blízkeho Sabinova i vzdialenejšieho okolia. Študovala.

Čas dozrel. Dňa 14. októbra 1972 po dvadsiatich rokoch bolo už po druhý raz v obci založené JRD. Nie ani tak dobrovoľne ako z nutnosti. Teraz už na dlhšiu dobu. Krátko po jeho vzniku sa zlúčilo s JRD Jakubovany. V roku 1975 došlo k fúzii viacerých družstiev pod strechu JRD Červená hviezda Šarišské Sokolovce, ktoré potom obhospodarovalo chotáre obcí Bodovce, Drienica, Hubošovce, Jakubovany, Šarišské Sokolovce a Uzovce. Spočiatku to nebolo prosperujúce družstvo. Obrat nastal až po personálnych zmenách vr. 1981. Súkromne hospodáriaci roľníci v obci Mikuláš Birčák, Juraj Fech, Jozef Maľcovský, Jozef Olejár, Juraj Škovran, Andrej Šurin to nemali ľahké. Zo strany orgánov a inštitúcií bol vyvíjaný všestranný tlak na to, aby ich hospodárenie nebolo úspešné. Výstavba obce pokračovala. Intenzívny stavebný ruch bol v chatovej základni nad obcou, ktorá v r. 1981 získala štatút rekreačnej oblasti. Ešte v r. 1968 bol vybudovaný lyžiarsky vlek „Pod Solovazmi”. V r. 1969 započala výstavba horského hotela Lysanka na Lysej hore. Pribúdali lyžiarske vleky.

Vr. 1972 sa začínajú prípravné práce na najvýznamnejšej stavbe v povojnovej ére obce, na výstavbe jej kultúrneho stánku. O zaradenie výstavby kultúrneho domu do akcie Z sa zaslúžili najmä Ing. Štefan Lichvár, podpredseda ONV, poslanec za obec Drienica, a Juraj Škovran, vtedajší predseda MNV. Aktivizuje sa skutočne celá obec. Počty brigádnických hodín sa rátajú na desaťtisíce. (Evidenciu vedie Pavol Sedlák.) Stavebný dozor a organizáciu celej výstavby má na starosti Vincent Sedlák. Hodnota diela vo vtedajších cenových reláciách sa vyčíslila na sumu 1 937 000 Kčs. Na otvorení kultúrneho domu dňa 12. októbra 1975 so slávnostným programom vystúpil PUĽS z Prešova.

V r. 1973 bola ukončená prístavba materskej školy, v obci sa rekonštruovalo verejné osvetlenie, cestná komunikácia dostala svoj asfaltový povrch. V r. 1974 sa odvodnila ulica Na Markovni. Na Lysej hore za prítomnosti veliteľa bývalého partizánskeho zväzku Alexandra Nevského V. A. Karasjova – Stepanova bol odhalený, dnes už, žiaľ, značne zdevastovaný pamätník SNP. V r. 1975 bol postavený televízny vykrývač, r. 1976 sa rekonštruoval verejný rozhlas. V rokoch 1977 – 1979 sa rozširovala cesta v obci, vedúca do rekreačnej oblasti. Bolo asanovaných desať hospodárskych objektov a štyri rodinné domy – Juraja Lukáča, Andreja Maľcovského – Jevina, Juraja Pustého a Jána Tomka.

Intenzita výstavby obce v osemdesiatych rokoch značne poklesla, ale nezanikla. Tak ako v celej spoločnosti, aj v obci badať určité sebauspokojenie s dosiahnutými výsledkami. Výstavbu zabezpečujú skôr vonkajšie subjekty. Tak v r. 1982 bola ukončená výstavba Nákupného strediska Jednoty. (Započala o rok predtým.) Vr. 1982 veriaci opravili miestnu gréckokatolícku faru, v r. 1984 sa rekonštruovala budova kultúrneho domu, upravila sa cesta na cintorín. R. 1988 bola v chotárnej časti Stročinec postavená nová zväzarmovská strelnica. Tradičná strelnica v „Gackoch” musela v r. 1980 ustúpiť chatovej osade. Nová strelnica pre odľahlosť miesta sa však čoskoro prestala využívať. Zanikla. V obci naďalej pokračovala výstavba rodinných domov.

Ďalšia intenzívna výstavba pod patronátom MsNV v Sabinove prebiehala v rekreačnej oblasti. Vybudovali sa hotel Javorná, Šport hotel na Lysej hore, sedačková lanovka… V r. 1985 sa započalo s výstavbou krytého kúpaliska. (Otvorené bolo 14.7. 1989.) Rekreačná oblasť sa plynofikovala. V r. 1988 sa započalo s výstavbou vodnej nádrže na potoku Telek za Lúčnou.

Kultúrno-spoločenský život v obci v sedemdesiatych rokoch stagnoval. Až na niekoľko estrád, ktoré organizoval Socialistický zväz mládeže (SZM) za predsedovania Johanny Birčákovej, neskôr Margity Maľcovskej, a vystúpení školských detí k centrálne organizovaným výročiam. Išlo skôr o dovoz kultúry do obce (ÚND, PUĽS…) ako ojej aktívnu samostatnú tvorbu.

V osemdesiatych rokoch to už bolo naopak. Agilný Slovenský zväz žien (SZŽ) pod vedením Anny Olejárovej, neskôr Cecílie Mašľarovej, sa každoročne zúčastňoval prehliadok Krása života. Skupina ochotníkov vystupovala v ukrajinskom vysielaní Rádia Prešov, na krajských mierových slávnostiach, na Prešovskom kultúrnom lete atď. Vzniká aj Klub mladých SZM, funguje hudobná skupina Lysanka. Je to skutočne podnetné a úspešné obdobie v kultúrnom živote obce.

Ak hodnotíme sedemdesiate a osemdesiate roky ako celok, musíme konštatovať, že i napriek viacerým svetlým výnimkám iniciatívy a štatistickým ukazovateľom výstavby predsa len toto obdobie, tzv. obdobie normalizácie, i v podmienkach obce je možné charakterizovať ako obdobie tvrdej disciplíny a formalizmu. Celý život strany a spoločnosti ide od jedného štátnopolitického výročia k druhému, od jednej previerky k ďalšej, od jedného ideologického školenia k nasledujúcemu. Kým spočiatku funkcionárom komunistickej strany záležalo na ohlase, na dopade ich rozhodnutí na hospodársky, spoločenský, kultúrny a politický život krajiny (KSČ hovorila do všetkého, rozhodovala o všetkom), neskôr v priebehu osemdesiatych rokov sa systém uzavrel, zahľadel sa do seba, izoloval sa od reality. V r. 1989 bol v takom rozklade, že po 17. novembri sa nezmohol na účinný odpor, zrútil sa.

Dňa 20. novembra sa v obci konala verejná schôdza strany. 4. decembra sa uskutočnilo stretnutie DO KSS so zložkami NF. Ešte stále sa uplatňovala vedúca úloha komunistickej strany.

Dňa 12. decembra 1989 bol v obci ustanovený akčný výbor Verejnosti proti násiliu (VPN) v zložení Peter Javorský, Ján Maľcovský – „z Lúčkoch”, Ďoďo Maľcovský, Viera Maľcovská, Dušan Šimko. Prítomných 98 občanov jednohlasne schválilo rezolúciu:

– zrušiť zatriedenie obce Drienica ako ukrajinskej obce;

– zrušiť vyučovanie ukrajinského jazyka v miestnej základnej škole;

– prijať zákon o cirkvách;

– nedovoliť rozdvojenie obce (t.j. jej rozčlenenie podľa stavu pred rokom 1953, kedy časť obce patrila Sabinovu);

– podporovať mladú generáciu.

Dňa 11. januára 1990 miestna VPN zvolala verejné zhromaždenie občanov. Prítomných bolo 150 obyvateľov. Prizvaní boli predseda MsNV v Sabinove a funkcionári, zodpovední za rekreačnú oblasť, ale neprišli. Občania nastoľovali problémy, o ktorých sa doteraz hovoriť nemohlo. Napr. vyšlo najavo, že už v r. 1986 existoval zámer na výstavbu vodovodu a kanalizácie v obci, ale jeho realizácia (vraj) bola podmieňovaná pripojením sa Drienice k Sabinovu ako jeho mestskej časti.

28. januára na podnet VPN sa konalo zhromaždenie občanov (prítomných 132 obyvateľov). Doterajší predseda MNV sa rozhodol, že do konca februára 2000 odstúpi z funkcie. Bola vyslovená dôvera piatim členom rady MNV, dvom nie. Za návrh VPN na nového predsedu MNV Ing. Františka Škovrana hlasovalo 87,1% prítomných.

Dňa 16. marca sa konala ustanovujúca schôdza Kresťanskodemokratického klubu. 25.3.1990 bol po zaniknutom Socialistickom zväze mládeže založený Zväz mládeže, 9. júna 1991 po zaniknutom Slovenskom zväze žien vzniká základná organizácia Demokratickej únie žien. Naďalej veľmi agilne, ako počas celého obdobia svojej existencie, pracuje miestna organizácia Zväzu protipožiarnej ochrany (ZPO).(3) Na kvalitatívne vyššiu úroveň sa dostáva aj práca miestnej telovýchovnej jednoty (TJ).(4) Niektoré organizácie, ako ZČSSP, KSUP zanikli. Práca ostatných sa v deväťdesiatych rokoch v živote obce výraznejšie neprejavila.

Pozitívny vplyv na život obce mala návšteva Mons. Jána Hirku, gréckokatolíckeho sídelného biskupa prešovského dňa 30.4.1990 v Drienici. Slúžil ďakovnú svätú omšu pri príležitosti životného jubilea – päťdesiatin o. vdp. Juraja Zimovčáka, dekana a správcu fary.

8.-9. júna sa konali voľby do Snemovne ľudu, Snemovne národov FZ, do SNR. 23. a 24. novembra 1990 sa uskutočnili komunálne voľby. Starostom obce sa stal Ing. František Škovran. 10. decembra nastúpil do funkcie. 28.12.1990 na verejnom zhromaždení občanov potvrdzuje svoje predstavy o rozvoji obce, prednesené už 11. novembra na predvolebnom zhromaždení. (Navrátenie rekreačnej oblasti, aby slúžila obci, plynofikácia, vodovod a kanalizácia, regulácia potoka, poriadok atď.) Občania s nádejou vykročili do nasledujúceho desaťročia.

Toto desaťročie prinieslo so sebou nové štátoprávne usporiadanie, dve vlny kupónovej privatizácie, vznik súkromnopodnikateľského sektora, liberalizáciu cien energií, tovarov, služieb, najmä cien potravín, nové iniciatívy jednotlivcov i skupín atď. Napr. na výročnej členskej schôdzi Jednoty, spotrebného družstva, vo februári 1991 sa zvýšil členský vklad zo 100 na 500 Sk. Tým počet družstevníkov v obci poklesol z 217 na 68 osôb. V máji 1991 zanikla MHD v Sabinove. Dopravu do obce začala

131 Organizácia vznikla r. 1925. Mala 10 členov. Veliteľom sa stal Štefan Krajňák, zástupcom veliteľa Andrej Hadzima, tajomníkom Andrej Hudák, pokladníkom Eliáš Škovran. Od r. 1939 veliteľom bol Ján Čarnický atď. Dnes má Dobrovoľný požiarny zbor Drienica 20 členov. Predsedom je Mikuláš Timura, veliteľom Milan Maľcovský, podpredsedom Jozef Škovran.

w V miestnej kronike je prvá zmienka o športovom živote v obci z r. 1962 v súvislosti s úspešným vystúpením mladých členov TJ Sokol Drienica na II. okresnej olympiáde mládeže v Sabinove v dňoch 13.-14. júna 1962. V r. 1977 sa spomína aktívny futbalový oddiel (Leonard Škovran) a uvádza sa nový názov TJ Ovocinár Drienica. O dva roky neskôr je potvrdená existencia turistického oddielu (Ing. Milan Reviľak). Vr. 1981 pod vedenim vtedajšieho riaditeľa ZŠ Mgr. Alexandra Babjaka vznikol veľmi aktívny šachový krúžok. V r. 1993 na jeho tradíciách buduje novovzniknutý šachový oddiel, grupujúci sa prevažne z hráčov zaniknutého šachového oddielu pri ZŤS Sabinov. Pod vedením Jaroslava Skovrana sa postupne prebojoval až do II. ligy, kde pôsobí dodnes (B družstvo v III. lige). Pravidelnú súťaž pod vedením Imricha Janíčka hrá aj futbalový oddiel. Do roku 1997 pôsobil pri TJ agilný stolnotenisový krúžok. Od augusta 1995 sa každoročne (k výročiu SNP) konajú preteky horských bicyklov do vrchu s jednotiacou myšlienkou STOP drogám! (Štart je pri krytom kúpalisku, cieľ pri hoteli Javorná na Lysej hore.)

V súčasnosti sa športové aktivity, okrem už uvedených, zameriavajú na prácu s mládežou (preteky na sánkach, športové popoludnia…), na organizovanie futbalových turnajov, na organizovanie rozlúčky so zimnou sezónou ap. Zabezpečiť tieto vydarené podujatia, ako aj účasť v pravidelných súťažiach by bolo prakticky nemysliteľné bez podpory obecného úradu a štedrých príspevkov mnohých sponzorov (Dušan Šimko, Miro Marton, Juraj Adam, Pavol Sedlák, Ján Vasiľ, Ing. Milan Škovran č.d. 220, Dušan Migaš, Anna Calíková, Stanislav Lukáč, Ján Mochňacký, Alexander Maľcovský, Wolf – Palenčár, Urbárska spoločnosť, Besná, s.r.o., UPA – pohostinské služby, Adams, Poľovnícka spoločnosť Lysá atď., atď.) zabezpečovať ČSAD, ale už s nižším počtom spojov a za vyššie ceny. Výroba v priemyselných závodoch v Sabinove a na okolí klesala, viaceré podniky zanikli. JRD v Šarišských Sokolovciach, v ktorom boli mnohí občania Drienice zamestnaní, skrachovalo. V obci vzrástla nezamestnanosť.

Na druhej strane, ľudia dostali priestor, osobnú slobodu, možnosť presadiť sa. Väčšina občanov ihneď po revolúcii sa usiluje o navrátenie pôdy, začína na nej hospodáriť, objavuje sa drobná mechanizácia, rastie produktivita práce. Poľnohospodárstvo sa však nestáva hlavným zdrojom príjmov a obživy. Veľa občanov sa postupne zamestnáva v súkromných firmách, pôsobiacich v obci a v rekreačnej oblasti. No i napriek tomu veľa chlapov ešte stále musí odchádzať za prácou do cudziny, predovšetkým do Čiech.

V oblasti lesného hospodárstva si vlastníci lesov bývalého Urbariátu a Kompánie dňa 18.11.1990 ustanovili prípravný výbor na obnovenie činnosti Urbárskej spoločnosti Drienica. Spoločnosť bola zaregistrovaná na Ministerstve vnútra SR 4.9.1993. Dňa 7.4.1994 bol zvolený nový výbor na čele s Leonardom Škovranom. Odborným lesným hospodárom sa stal Ján Vasiľ. V súčasnosti ide o stabilizovanú a prosperujúcu spoločnosť.

Od r. 1991 prebiehali rokovania medzi MsÚ Sabinov a ObÚ Drienica o delimitácii Rekreačnej oblasti. V apríli 1992 pod správu obce prešli všetky vleky, sedačková lanovka, kryté kúpalisko, hotel Javorná, horský hotel Lysanka a hotel Šport na Lysej hore. Tiež 154 súkromných chát a 34 chát organizácii.

Dňa 1.10.1994 bola založená akciová spoločnosť ROD (Rekreačná oblasť Drienica a Lysá hora). Jej riaditeľom sa stal Ing. František Škovran. V dňoch 30.9.-1.10.1994 konali sa predčasné parlamentné voľby. 18.-19.12.1994 zase komunálne voľby. Starostom sa opäť stal Ing. František Škovran.

V decembri 1995 boli na zjazdovky zakúpené a inštalované snehové delá. Do prevádzky boli dané koncom januára 1996. V tom čase všetky akcie ROD, a.s., vlastnila obec. Občania Drienice lyžiarske zariadenia, ako aj krytý bazén využívali zdarma. V r. 1998 došlo v rekreačnej oblasti ku štrukturálnym zmenám. Hotel Javorná, krytý bazén a dolné zjazdovky vzal do prenájmu Ing. František Škovran. Besná, s.r.o., odkúpila od ROD, a.s., hotel Lysanku a hotel Šport. Dňa 22.12.1999 bol na podnet veriteľa Dušana Jančáryho vypísaný konkurz na hotel Javomá a na krytý bazén. (Ing. Škovranovi končila nájomná zmluva k 30.4.2000.) V decembri 2000 správca konkurznej podstaty oba objekty prenajal firme Besná, s.r.o. Po vykonanej nutnej údržbe oboch zariadení tieto sú od konca r. 2001 opätovne v prevádzke.

K uvedenej chronológii je potrebné jednoznačne dodať, že všetky zmeny aspoň v počiatkoch tohoto procesu boli vždy prerokované, udiali sa s vedomím a so súhlasom Obecného zastupiteľstva v Drienici. Teraz už ide o to, aby rekreačná oblasť skutočne prosperovala, saturovala nezamestnaných, aby na tejto prosperite svojimi aktivitami (ubytovanie, služby…) profitovali aj samotní občania obce.

V dňoch 25.-26.9.1998 konali sa parlamentné voľby. 18.-19.12.1998 prebehli komunálne voľby. Starostom obce sa stal Peter Javorský.

Na prelome tisícročí boli v obci najväčšími podnikateľskými subjektmi Besná, s.r.o. (Dušan Šimko, Leoš Škovran…), prevádzkujúca rekreačnú oblasť; Adams -miestne potraviny; Calíková Anna – potraviny (ukončila k 31.12.2000); Lyžiarsky klub Ostravanka, zabezpečujúci služby v rovnomennej horskej chate na Lysej hore; UPA

– Bar – pohostinské služby v obci, vrátane prenajímania miestnosti bývalých potravín na spoločenské posedenia. V obci pôsobí ďalších 11 živnostenských subjektov.

V deväťdesiatych rokoch je obec svedkom rozsiahlej investičnej výstavby, ale i mnohých drobnejších aktivít občanov, zameraných na skvalitnenie ich životného prostredia.

Vr. 1991 okrem mnohých drobných akcií (úprava cintorína, vrátane vykopania studne, vykopania studne na ihrisku, čistenia a svahovania potoka) započalo sa s plynofikáciou dolnej časti obce. V r. 1992 sa uskutočnila montáž satelitného televízneho káblového rozvodu. V roku 1993 sa započalo s druhou etapou plynofikácie zvyšku obce.

Rok 1994 bol poznačený nezvyčajnou živelnou udalosťou. Dňa 29. augusta okolo 15. hodiny intenzívny vzdušný vír s ostro ohraničenými okrajmi, ktorý vznikol v zóne kontaktu dvoch meteorologických frontov, strhol strechy a poškodil múry rodinných domov Vincenta Maľcovského, Vincenta Chovaná, vdp. Františka Greša, pravoslávneho kňaza a RNDr. Alexandra Ernsta. Prejavila sa solidarita občanov obce, ktorí svojimi finančnými darmi umožnili skorú rekonštrukciu poškodených objektov.

V apríli 1995 bol položený nový asfaltový povrch cesty po prvej etape plynofikácie. V októbri 1996 poskytlo Ministerstvo financií dotáciu na rozšírenie miestnej komunikačnej siete. Bol postavený most cez potok, vyasfaltované cesty v dolnej časti obce a cesta smerom na Papiernickú. V r. 1997 bol daný nový asfaltový koberec po druhej etape rozkopávky plynu, boli postavené oporné betónové múry pri vstupe do cintorína, brániace zosuvu pôdy.

V júni a v júli 1998 sa v obci zrekonštruovala, rozšírila telefónna sieť. Počet zapojených vzrástol z 85 na 153 účastníkov. V obci sa zvyšujú počty majiteľov mobilných telefónov. Koncom roka bolo potrebné reparovať aj reguláciu potoka, pretože prietrž mračien 24.6.1998 ju značne poškodila.

V r. 1999 a 2000 sa vykonali drobné rekonštrukčné práce na miestnom cintoríne. Boli zakúpené vozík na prepravu zosnulých a hasičská striekačka. Telefónna sieť sa rozšírila na 162 účastníkov. Rozšírilo sa verejné osvetlenie na hornom konci obce.

Sily a prostriedky obecného úradu sa však kumulovali na rok 2001. V obci započal grandiózny projekt výstavby vodovodu a kanalizácie v hodnote takmer 95 miliónov Sk (vodovod 40 miliónov, kanalizácia 55 miliónov). Je a bude financovaný Ministerstvom životného prostredia SR. V závere roka (od 3.12.2001) firma GASMONT, s.r.o., zo Sabinova už započala s výkopom rýh a montážou rúr od vodovodného radu Brezovica

– Prešov smerom na Sosninu. Dielo by sa malo ukončiť do troch rokov.

Zámery obecného úradu spolu s dynamicky sa rozvíjajúcou rekreačnou oblasťou Drienica – Lysá hora sú zárukou ďalšieho napredovania obce, nadväzujúcej na svoju bohatú históriu a tradície.

---

Vedúce osobnosti obce Richtári – predsedovia ~ starostovia

…………… nezistení

Richtári: Peter Štefančík Štefan Olejár Jozef Maľcovský Andrej Mojzeš Michal Škovran

Ján Sedlák…………………. 1901 – 1919

Michal Hudák Ján Birčák Andrej Fech

Andrej Sedlák Matys – predný Štefan Škovran – fírer

Vládny komisár: Eliáš Mikita……………….. 1939- 1945

Richtár: Štefan Škovran – fírer …. 1945

Predsedovia národných výborov: Juraj Timura……………….1945

Ján Čarnický……………… 1945 – 1946

Juraj Timura……………… 1945 – 1954

JánBlaščák……………….. 1954- 1960

Jozef Olejár………………. 1960- 1964

Karol Pristaš……………… 1964- 1970

Juraj Pustý………………… 1970- 1971

Juraj Škovran…………….. 1971 – 1990

Starostovia: Ing. František Škovran … 1990- 1998 Peter Javorský……………. 1998 –

---

Cirkevné dejiny obce Drienica

Roku 286 cisár Dioklecián rozdelil Rímsku ríšu na časť východnú a západnú. Konštantín I. Veľký, za vlády ktorého sa kresťanstvo v krajine stalo povoleným náboženstvom, opätovne zjednotil Rím. Za sídlo východnej časti ríše si zvolil grécku kolóniu Byzantion, ktorú premenoval na Konštantinopol. Ríša sa definitívne rozpadla r. 395 po smrti cisára Teodosia. Keď Vizigóti r. 410 vyplienili Rím, Východorímska ríša ustavične mocnela, Západorímska upadala, až napokon v r. 476 podľahla nájazdom germánskych Vandalov a Ostrogótov. Z Konštantínopola sa stal „nový Rím”.

Vývoj v oboch častiach ríše bol odlišný. Východná ortodoxná cirkev a rímska cirkev sa od seba čoraz väčšmi vzďaľovali. Tento vývoj vyvrcholil Veľkou schizmou v r. 1054, keď sa cirkvi navzájom exkomunikovali a formálne odsúdili.

Aj vo východnej cirkvi dochádza ku vnútornej diferenciácii. R. 988 vzniká v Kyjeve ruská pravoslávna cirkev na čele s patriarchom kyjevským (hoci oficiálne, ale veľmi formálne, podriadená Byzancii). Naďalej pôsobí pôvodná byzantská cirkev, priamo riadená patriarchom konštantínopolským.

Jednota byzantskej a západnej cirkvi bola slávnostne obnovená v Lyone (Francúzsko) roku 1274 vytvorením tzv. Únie. Bokom zostáva ruská pravoslávna cirkev. V 15. storočí sa pre obe cirkvi, byzantskú i rímsku, stala akútnou hrozba tureckého nebezpečenstva. Pod touto hrozbou na cirkevnom sneme vo Florencii r. 1439 bola opätovne slávnostne deklarovaná Únia, t.j. obnovenie jednoty medzi byzantskou cirkvou zastúpenou byzantským cisárom a katolíckou cirkvou na čele s pápežom. K zjednoteniu prišlo však neskoro. R. 1453 Turci dobyli Konštantinopol. Byzantská ríša zanikla. (Konštantinopol, neskôr Carihrad, bol r. 1930 oficiálne premenovaný na turecký Istanbul.)

Konkrétnejšiu podobu nadobúda Únia v litovskej časti poľsko-litovského štátu. V r. 1595 bola Únia vyhlásená v Breste.

Ďalšie rozširovanie Únie bezprostredne súviselo s celkovým oslabovaním pozícií Osmanskej ríše v stredoeurópskom priestore. R. 1683 utrpeli Turci katastrofálnu porážku pod Viedňou. Po ich ďalších porážkach bol r. 1699 v Karlovaci podpísaný mier, ktorý znamenal koniec tureckej nadvlády v Uhorsku. Východní kresťania pod jurisdikciou carihradského (konštantínopolského) patriarchu postupne pristupujú k Únii s rímskokatolíckou cirkvou. Najprv Sedmohradsko, neskôr r. 1697 aj Rumunsko.

Cirkevné dejiny nášho severovýchodného a severného územia na východ od Vysokých Tatier a Podkarpatská vo vzťahu k Únii neboli až také jednoznačné. Na tomto území sa stretávali záujmy byzantskej a ruskej vetvy východnej cirkvi. Toto územie sa v podstate delilo na dve časti, na východnú od rieky Uh (dnešné Podkarpatsko), inklinujúce k ruskej cirkvi, a na časť západnú, siahajúcu až po Poprad, na ktorej sa viac prejavovali byzantské vplyvy, cyrilometodejská tradícia. Centrom západnej časti bol Prešov. Tunajšia cirkevná správa, organizácia sa nazývala Prjaševščina.

Čo sa týka počiatkov kresťanstva na tomto území, zachovala sa správa, že na obrady konštituovania ruskej pravoslávnej cirkvi r. 988 do Kyjeva prišli aj kňazi z južných svahov karpatských hôr, t.j. z Podkarpatská. Od naj starších čias centrami tunaj šieho náboženského života boli Hrušovský monastýr, na hornom toku rieky Tisy; monastýr na „Černičej hore” pri Mukačeve a v rámci Prjaševščiny Krásnobrodský monastýr pri Medzilaborciach. V r. 1391 sa Hrušovský monastýr stal centrom novovytvorenej osobitej cirkevnej oblasti – eparchie. Od 15. storočia centrom eparchie bol Mukačevský monastýr.

V 17. storočí hraničila oblasť na severe s Haličom, ktorý patril Rakúsku. Smerom na juh bolo toto územie časťou Turkami okypteného Uhorska, resp. časťou autonómneho Sedmohradska. Na východných hraniciach sa čoraz väčšmi na úkor Poliakov presadzovalo Rusko. V Podkarpatskú, a tým aj na Prjaševščine, bola Únia vyhlásená 24. apríla 1646 v Užhorode v chráme na hrade. Únia prijala názov Gréckokatolícka cirkev. Mocenské záujmy vplyvných susedov sa prejavovali neustálym striedaním biskupov gréckej -uniatskej a pravoslávnej cirkvi. Po niekoľkonásobných výmenách v r. 1690 opätovne na čelo eparchie sa dostal gréckokatolícky biskup Ján Jozef de Camelis, protežovaný Viedňou. Tento biskup dňa 23. júna 1690 vydal dekrét o ustanovení parochie (farnosti) ŠOMA, dnešnej Drienice.

Opätovne sa na biskupskom stolci striedali zástupcovia oboch cirkví. Činnosť gréckokatolíckej eparchie bola v plnom rozsahu obnovená vr. 1771, ale tentoraz už v Užhorode. Vzhľadom na rozľahlosť územia bola v r. 1818 zriadená nová samostatná eparchia v Prešove. V súvislosti s cirkevným vývojom územia je však potrebné dodať, že striedanie cirkví na biskupskom stolci v Mukačeve sa na Prjaševščine, a tým aj na cirkevnom živote obce výraznejšie neprejavilo. Zasiahlo skôr oblasť Mukačeva, Sedmohradska a časť Zemplínskej stolice. Prjaševščina stále žila svojím relatívne samostatným cirkevným životom. Samostatnosť vývoja sa prehĺbila vytvorením Prešovskej diecézy.(5)

Farnosť Šoma bola založená dekrétom mukačevského biskupa Jana Jozefa de Camelis z 23.6.1690. Bola potvrdená aj Jurajom Fenissy, biskupom jágerským (Eger -Maďarsko). Základy pôvodného dreveného chrámu položil František Zambory. Výdavky spojené so stavbou hradili veriaci, sami sa na výstavbe chrámu zúčastňovali. Pôvodný chrám stál tesne pod terajšou lipovou alejou. Oltár tohoto chrámu bol zhruba 30-35 m vzdialený od miestnej komunikácie.*6′

151 Biskupmi Prešovskej diecézy postupne boli: Gregor Tarkovič (1818-1841, pochovaný v krypte katedrálneho chrámu v Prešove); Jozef Gaganec (1843— 1875, pochovaný na prešovskom cintoríne); Dr. Mikuláš Tóth (1876-1882); Dr. Ján Vályi (1883-1911, pochovaný v chrámovej krypte); Dr. Štefan Novák (1913-1918, odišiel do Maďarska, kde v r. 1922 zomiera ako 53-ročný); Mikuláš Rusnák (1918-1922, zomrel v r. 1922); Dr. Dionýz Njarady (1922-1927. Zomrel 14.1.1940); Peter Pavol Gojdič (1927-1960, po 27.4.1950 dostal doživotie, zomrel vo väzení); Dr. Vasil Hopko, pomocný biskup (1947-1950, vr.1950 uväznený na 15 rokov, po r. 1968 svätiaci biskup); Mons. Ján Hirka (1969 – doteraz); Jozef Tomko, svätiaci biskup, neskôr Jozef kardinál Tomko, prefekt pre evanjelizáciu národov; Milan Chautur, pomocný biskup, teraz exarcha Košického exarchátu. (6) Na mieste oltára starého chrámu bola začiatkom 19. storočia postavená tzv. FIRTKA. Bola to priechodná brána štvorcového pôdorysu (4x4m) ihlanovitou strechou postavená z kameňa, vzdialená 31 m od cesty a 18,5 m od terajšieho chrámu. Koncom minulého storočia hrozila zrútením, a tak pri veľkej oprave chrámu r. 1986 bola strhnutá.

---

V r. 1800 sa obyvatelia obce rozhodli postaviť nový chrám. Mal stáť na parcele, zvanej Markovica. Na túto parcelu začali voziť kameň a ďalší stavebný materiál. Pre močaristý terén sa nakoniec rozhodli postaviť nový kamenný chrám v pôvodnej lokalite nad starou cerkvou na pozemku, ktorý vtom čase patril rodine Štefančíkovej. Ako náhradu obec poskytla rodine pozemky v súčasnej rekreačnej oblasti. Tie, na ktorých teraz stojí škola v prírode. Stavba chrámu bola zdĺhavá. Prostriedkov nebolo (v obci bolo len 11 záprahov a do 400 obyvateľov). Až za pomoci sabinovského občana L.R. bola stavba vr. 1811 ukončená. Chrám bol zasvätený Narodeniu Presvätej Bohorodičky Panny Márie.

Prvá veľká oprava chrámu sa konala v rokoch 1891-1900. Vtedy bola vymenená pôvodná bridlicová dlažba za cementovc—keramické dlaždice, ktoré slúžia dodnes. Vybudovaný bol ochranný ohradový múr.

Pri druhej veľkej údržbe a rekonštrukcii chrámu r. 1900 bol inštalovaný ikonostas (dodávateľ Rétayés Benedekt, Budapešt), bol postavený hlavný oltár, žertvenik, boli zakúpené svietniky, koberec k oltáru, nové bohoslužobné rúcha. Vymenili sa drevené okná za nové, boli vymaľované obrazy na klenbách stropu. 12. septembra 1900 (deň chrámového sviatku) biskup Dr. Ján Vályi posvätil vykonanú prácu. Prítomní boli i kanonik Kornel Kovalierski a miestny kňaz Michal Repák, ktorí mali najväčšie zásluhy na vykonaní diela.

R. 1911 na sté výročie vysvätenia chrámu dali rodáci z Ameriky postaviť vysoký kamenný kríž, ktorý stojí na ľavej strane lipovej aleje pred chrámom. Počas 1. svetovej vojny z troch chrámových zvonov boli dva rekvirované. Zostal „sv. Michal Archanjel”. V r. 1922 boli u zvonára Františka v Egri odliate 453 kg „sv. Cyril” a 93 kg „sv. Metod”. Na zvony prispeli najmä rodáci, žijúci v Amerike. Po zvony v Egri s konskými poťahmi boli Andrej Štefančík (otec Mikuláša Štefančíka) a Juraj Fech (Skuta Jožko).

R. 1921 započala výstavba novej farskej budovy, ktorá nahradila starú drevenú stavbu. R. 1947 majster Jozef Wagner z Prešova so svojou skupinou umelecky dotvorili chrám. Venovali sa obrazom klenieb, vymaľovali vnútorné a vonkajšie steny kostola, firtku a miestnu kaplnku. Posviacku obnoveného chrámu vykonal 21. septembra toho istého roka biskup Pavol Gojdič. V r. 1948 počas elektrifikácie obce bol na energetickú sieť napojený aj miestny chrám.

Od r. 1955 pod vedením o. Eugena Jakubiva sa realizovali ďalšie stavby a úpravy. R. 1956 bol postavený kamenný kríž – pamätník občanom, padlým v 1. a 2. svetovej vojne. Nachádza sa vľavo pri vstupe do cirkevného areálu. V r. 1956-57 bolo vstupné kamenné schodište k „cerkvi” nahradené betónovým. R. 1957 sa drevené okná kostola vymenili za kovové. Vr. 1959 sa obnovili vonkajšie omietky kostola. Vr. 1963-64 kamenný múr okolo chrámu bol nahradený oplotením z betónu a drôtených ohradových dielcov.

Vr. 1969 sa k miestnemu chrámu pribudovala sakristia, vymaľovali sa steny svätyne, vykonal sa postrek fasády, dvojnásobný náter strešnej krytiny, vrátane veže, bol nainštalovaný bleskozvod. Občania pracovali aj po nociach, aby stihli termín vysviacky. Vysviacku vynoveného chrámu vykonal 21.9.1969 biskup Dr. Vasil Hopko. Vo februári 1971 bola reštaurovaná stará Kniha evanjelií. V tom istom roku boli v kostole vymenené lavice pre veriacich. V r. 1976 bol na oltári vyhotovený nový bohostánok. R.1985 sa urobili opatrenia proti presakovaniu zemnej vlhkosti do múrov. R. 1986-87 sa uskutočnila generálna oprava chrámu. Vysviacku vykonal otec ordinár Ján Hirka 13.9.1987. Mnohé a zásadné úpravy sa vykonali aj na objekte fary.

V roku 1990 sa uskutočnila oprava veľkej knihy Evanjelia, r. 1991 montáž zariadenia pre elektromechanickú obsluhu zvonov. Vr. 1994-95 renovácia ikonostasu, bohostánku, Božieho hrobu, nové sú obrazy krížovej cesty… Výstavba a úpravy pokračujú. Veriaci sa starajú o svoj chrám, vykonávajú drobnú údržbu, upratovanie, dbajú na kvetinovú výzdobu. Napr. keď 9.7.1999 blesk zasiahol kostolnú vežu a vyradil z prevádzky elektronické zvony, ich sponzorskú, t.j. bezplatnú opravu zabezpečil Ing. Jozef Sedlák, rodák z obce, so svojou firmou SEAK, výroba a servis spotrebnej elektroniky, Prešov.

Na pravom hornom okraji obce pod mohutnými lipami stojí murovaná kaplnka, zasvätená sv. Jánovi Evanjelistovi. V r. 1822ju postavila zemepanská rodina Melczerov-cov. V roku 1895 bola od základov zrenovovaná. Ďalšie storočie bola priebežne udržiavaná, postupne však chátrala. V rokoch 1998-99 Jozef Fech s rodinou a súrodencami vykonal jej generálnu opravu. Sám ju aj sponzoroval. 12. septembra 1999 biskupský vikár o. Pavol Repka kaplnku vysvätil. Od r. 2000 sa v nej obnovila tradícia májových svätých liturgií, spojená s vysviackou poľa.

Ľud v obci bol vždy zbožný. Viera v Boha mu umožnila prežiť, prekonať protivenstva pohnutých čias. Ctil si svoj obrad. Keď na príkaz Márie Terézie v polovici 18. storočia mali biskupi osobne sa presvedčiť o stave veriacich vo svojich farnostiach, zavítal na Veľkú noc r. 1750 do parochie Šoma mukačevský biskup Michal Emanuel Oľšavský. Vo svojom zápise sa pochvalne zmienil o hojnej účasti veriacich na bohoslužbách, vrátane prítomných Sabinovčanov. Sabinovčania si totiž vlastný gréckokatolícky chrám postavili až v rokoch 1900 – 1904 (vysvätený bol 29. mája 1904). Sabinov dlho bol a ostával filiálkou farnosti Šoma.

Podľa schematizmu Prešovskej diecézy z roku 1948 k šomskej farnosti ako filiálky s vlastnými chrámami patrili Sabinov, Červená Voda, Jakovany, bez chrámov Šarišské Sokolovce, Jakubovany, Baranie, Čipkeš (splynul so Šarišskými Sokolovcami), Medzany, Šarišské Michaľany, Ražňany, Orkucany, Ostrovany, Uzovský Šalgov. Po roku 1968 v pôsobnosti farnosti Drienica zostali len Červená Voda, Jakubovany a Baranie.

Filiálka Baranie bola zriadená vr. 1835. Vr. 1898 mala 79 veriacich, všetko gréckokatolíkov. V r. 1947 mala ešte 42 obyvateľov. Život v osade bol však veľmi ťažký. Chudobná kamenistá pôda, horské pasienky, príležitostný zárobok v lese stačili práve tak na živorenie. Prakticky neexistovali komunikačné väzby na iné obce. Ľudia odchádzali za zárobkom, za lepším životom. Poslednými obyvateľmi osady boli Štefan Blaščák s rodinou. Po smrti ich dcéry, vydatej Anny Kovaľovej, sa z osady v r. 1970 odsťahovali. Tým filiálka zanikla.

---

Pre osady Baranie a Ambrušovce (farnosť Hradisko) sa na už spomínanom Oltár – Kameni každoročne v letných mesiacoch konala sv. liturgia. Bola to odpustová slávnosť týchto osád. Po druhej svetovej vojne sa na Oltár-Kameň prestalo chodievať. Tradíciu v r. 1956 obnovil o. Eugen Jakubiv. V rokoch normalizácie táto tradícia bola potlačená. Vr. 2000 ju opätovne obnovil o. Juraj Zimovčák. Takto po r. 1970 sa pravidelné bohoslužby v rámci farnosti vykonávali už len v obciach Drienica a Červená Voda.

Cirkevný život obce po 2. svetovej vojne prešiel krušným vývojom. Obyvatelia ďakovali Bohu, že prežili. Napriek obetiam pri Liptovskom sv. Mikuláši mohli dopadnúť horšie. V obci sa zdržiavali raz Nemci, inokedy partizáni. (U komisára obce Eliáša Mikitu i súčasne – v izbe Nemci, na povale partizáni.) Šťastie, že ku prestrelkám došlo vždy mimo obce.

Prvé sväté misie sa v obci konali 26.2. – 4.3.1938. Obnova svätých misií sa uskutočnila 15.-21. decembra 1947. Pamätný kríž na neje postavený v priečelí chrámu po jeho pravej strane. Na sv. misiách bol obnovený spolok Matky ustavičnej pomoci, založený spolok sv. Jozefa. K šiestim ženským modlitbovým ružiam sv. ruženca pribudla ďalšia ruža pre chlapcov vo veku od 12 do 17 rokov. Náboženský život sa sľubne rozvíjal.

28. apríla 1950 však v štáte prebehla akcia „P” (Pravoslávie). Cieľom bolo odtrhnúť gréckokatolíckych veriacich od Ríma. Gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon. Jej majetok prevzala pravoslávna cirkev. Časť veriacich sa pripojila k miestnemu kňazovi I. Mankovičovi, ktorý konvertoval na pravoslávie. Časť navštevovala rímskokatolícke obrady v Sabinove, časť sa modlievala po domoch, na cintoríne, pri kaplnke.

Dňa 10. apríla 1968 počas rozbehnutej Pražskej jari sa zišlo v Košiciach 133 zo 172 ešte žijúcich gréckokatolíckych kňazov. Poukázali na to, že Sobor, ktorý sa konal 28.4.1950 v Prešove, a ktorý deklaroval prechod gréckokatolíkov na pravoslávie, bol nezákonný. Žiadali obnovu gréckokatolíckej cirkvi.’7′ Nadväzne 13. júla 1968 vyšlo vládne nariadenie o povolení gréckokatolíckej cirkvi a o jej zabezpečení.

Dňa 11. apríla 1968 bol na schôdzi občanov Drienice zvolený akčný výbor (Ján Maľcovský, Andrej Čarnický, Ján Čarnický, Ján Sedlák, Ján Škovran, Juraj Štefančík, Ján Surín), ktorý na nedeľu Mironosičiek pripravil prevzatie chrámu. Prechod bol uľahčený aj tým, že po smrti o. Eugena Jakubiva (16.3.1968) zostalo kňazské miesto neobsadené. Do Drienice dochádzal o. Babjak zo Sabinova, ktorý s uvedeným aktom súhlasil. Dňa 28. apríla 1968 duchovní o. Ján Durkaň a ďalší dvaja kňazi boli pred chrámom uvítaní a doň slávnostne uvedení. V ďalšie nedele a sviatky do obce dochádzali kňazi zo Sabinova a okolia. Dňa 21.9.1968 otec biskup Dr. Vasil Hopko birmoval gréckokatolícku mládež, ktorá v časoch náboženskej neslobody bola pokrstená v rímskokatolíckych chrámoch.

(7) Podľa gréckokatolíckeho schematizmu žilo v Drienici r. 1788 327 gréckokatolíkov, 70 rímokatolíkov. R. 1827-410, r. 1829 – 401 gréckokatolíkov. R. 1898 – 535 gréckokatolíkov, 6 rímskych katolíkov a 12 Židov. Aj keď v detailoch sa tieto čísla odlišujú od údajov o celkovom počte obyvateľov, ktoré uvádza svetská vrchnosť, predsa len deklarujú, že prechod na pravoslávie v r. 1950 nemal žiadne opodstatnenie ani z historického hľadiska. Dňa 14.9.1968 bol za správcu farnosti ustanovený o. Štefan Haluška. Dňa 22. septembra kurátorskú prísahu zložili občanmi zvolení Eliáš Sedlák, Ján Šurin, Michal Škovran, Vincent Maľcovský, Vincent Sedlák, syn Eliáša. K týmto kurátorom boli neskôr prizvaní Andrej Novický a Ján Karafa.

Nastali roky tzv. normalizácie. V máji 1972 mal tragickú nehodu pravoslávny veriaci. Rodine boli síce poskytnuté rekvizity, umožnilo sa zvonenie, ale nebolo jej povolené vykonať pohrebný obrad v miestnom chráme. Otcovi Haluškoví bol preto odňatý štátny súhlas na vykonávanie kňazskej činnosti, chrám bol uzavretý. Na základe výnimky sa v ňom však mohli konať pohrebné obrady. Po druhom z nich (23.7.1972) dostal o. Babjak zo Sabinova (dôchodca) štátny súhlas na výkon kňazskej činnosti. Túto potom vykonával do októbra 1973. V tomto mesiaci bol do funkcie správcu farnosti ustanovený o. Juraj Zimovčák, vtedy 33-ročný. V apríli 1984 uviedol otec ordinár Ján Hirka správcu fary o. Zimovčáka do funkcie okresného dekana.

V r. 1974 na nátlak vyšších štátnych orgánov bola uzavretá medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym biskupstvom dohoda o spoločnom využívaní chrámu v Drienici.

Od r. 1971 na požiadanie rodičov sa obrad sv. krstu mohol vykonávať v slovenskom jazyku. Od r. 1984 k tomu pribudla možnosť vykonávať aj sobáše, pohreby, sv. liturgie v slovenčine. Miestne ženy a niekoľko mužov vytvorilo chór, ktorý nacvičoval spevy slovenských bohoslužieb. Od 20. októbra 1987 sa v nedeľu konali dve sv. liturgie, jedna v staroslovienčine, druhá po slovensky. Po chorobe o. duchovného sa odl. januára 1992 v nedeľu koná len jedna bohoslužba.

Od r. 1988 sa na službách božích začínajú podieľať miništranti. Prvými miništrantmi boli Marek Čorňák, Stanislav Kundrák, Pavol Mačišák, Peter Maľcovský. Ich nasledovníkmi boli Miroslav Janíček, Peter Novický, Alexander Maľcovský, Erik Kubko a ďalší.

Revolúcia v r. 1989 priniesla so sebou vytúženú náboženskú slobodu. 17. januára 1990 sa konala vysviacka otca biskupa Jána Hirku. V dňoch 21 -22.4.1990 Svätý otec Ján Pavol II. navštívil Československo. Z obce sa organizoval autobusový zájazd do Bratislavy na Vajnorské letisko, kde Svätý otec celebroval sv. omšu.

Dňa 30. apríla 1990 pri príležitosti päťdesiatin o. dekana J. Zimovčáka sv. liturgiu v miestnom chráme celebroval o. biskup Ján Hirka. Dňa 16.9.1990 bol v prešovskej katedrále za kňaza vysvätený Igor Zimovčák, syn o. dekana. Primičná sv. omša sa konala 30.9.1990. Bol to dôstojný dar k 300. výročiu založenia gréckokatolíckej farnosti v obci. Dňa 27.7.1991 sa konala slávnosť 25.výročia kňažstva o. Zimovčáka. Sv.omšu celebroval o. biskup Ján Hirka.

V dňoch 12.-13.1.1991 sa konala vysviacka domov tých občanov, ktorí o to mali záujem. Dňa 23.2.1992 prichádza do nášho chrámu obraz Panny Márie Klokočovskej. Nasledoval týždeň modlitieb a mnohých vyslyšaných želaní.

V dňoch 30.6.-3.7.1995 navštívil SR rímsky otec pápež JánPavolII. VPrešove bol v nedeľu 2. júla 1995 v poobedňajších hodinách. Usporiadateľskú službu vykonávali deviati veriaci našej obce. Ako už bolo uvedené v cirkevných dejinách obce a regiónu, významnú úlohu zohral Oltár – Kameň. Bol útočiskom kresťanov, prenasledovaných pre svoje náboženské presvedčenie v každej dobe. Tu nachádzali silu, ochranu a útechu. Konali sa tu bohoslužby pre veriacich osád Baranie a Ambrušovce. Prichádzali tu kresťania zo sabinovskej i bardejovskej strany Čergovského pohoria. Ako sa ústnym podaním traduje, ľudia tu radi chodievali na sv. liturgie.

Po 2. svetovej vojne sa na Oltár – Kameni prestali konať bohoslužby. Tradícia ožila vr. 1956. Po obnove náboženskej slobody gréckokatolíkov vr. 1968 osobitne intenzívne sa týchto podujatí dožadovali roztrúsení obyvatelia bývalých lesných osád Baranie a Ambrušovce. Dňa 14. júla 1968 celebrovali sv. liturgiu na Oltár – Kameni otcovia Michal Mašlej, Irenej Bačinský a Ján Ďurkaň.

V dňoch 12.-13.7.1969 ZO Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu v Drienici na čele s nebohým Ing. Andrejom Mačišákom zorganizovala dvojdňové stretnutie rodákov obce Drienica. Prvý deň sa uskutočnilo kladenie vencov k pamätníku padlých v 1. a 2. svetovej vojne, kladenie vencov na cintoríne s panychídou, peší výstup na Lysú a voľný program. Na druhý deň sa konala sv. liturgia na Oltár – Kameni. Slúžil ju správca farnosti v Drienici o. Štefan Haluška. Spievali starí kantori. Vykonal sa symbolický výkop základov kaplnky. Na jej výstavbu rodáci vyzberali 14 000 Kčs.

O rok neskôr, v júli, sa na Oltár – Kameni už len v tichosti konala ešte jedna sv. liturgia. V ďalších rokoch pre nevraživosť štátnych orgánov tradícia zanikla. Bola obnovená v r.2000. Bola spojená s vysviackou sv. kríža nad Oltár – Kameňom.

Drevený kríž na Lysej hore napriek jeho reparácii v r. 1990 podľahol zubu času. Nový kríž zhotovil Ján Maľcovský, občan Drienice, č.d. 73. Pri jeho osadení, vyhotovení ohrádky a pri ďalších prácach mu vypomáhali Fedor Durkot, Ján Kundrák, Tomáš Mačišák, Anton Maľcovský, Vincent Sedlák, Anton Škovran, Alexander Maľcovský a ďalší občania Drienice. Telo Spasiteľa na plechový podklad namaľovala Erika Škovra-nová. K úspechu podujatia prispeli viacerí sponzori (Pavol a Vladisláv Sedlák zo Sabinova, Ing. Jozef Sedlák z Prešova, Besná, s.r.o., F. Ružbarský, J. Vasiľ, Urbárska spoločnosť…). Do príprav sa účinne zapojil Obecný úrad v Drienici, na čele so starostom Petrom Javorským.

Dňa 23.6.2000 bol starý kríž demontovaný, postavený nový dubový kríž, osadený do betónovej pätky. Jubilejná odpustová slávnosť sa konala 30. júna 2000. Kríž vysvätil a sv. liturgiu slúžil okresný dekan o. ThLic. Michal Zorvan, správca farnosti v Ľutine. Spolu slúžiacimi kňazmi boli o. Juraj Zimovčák, o. ThLic. Peter Šturák, a o. Jozef Šoltýs, správcovia farností v Drienici, Sabinove a Renčišove. Počasie bolo krajne nepriaznivé (hmla, dážď, silný vietor), neodradilo však od účasti vyše 400 veriacich z okolitých obcí. Rozhodujúci bol duchovný rozmer slávnosti.

Postupne sa do realizačnej fázy začala dostávať aj myšlienka výstavby kaplnky na Oltár – Kameni. Jej autorom bol nebohý Ing. Andrej Mačišák. Výkop základov sa symbolicky vykonal už v r. 1969 na ním organizovanom stretnutí rodákov na Lysej hore. Kaplnku naprojektoval Ján Maľcovský, občan Drienice, č.d. 73, autor kríža na Lysej hore. Urbárska spoločnosť poskytla drevnú hmotu. Dňa 17.5.2001 sa započaloso stavbou kaplnky na miestnom cintoríne. Demontovaná kaplnka bola prevezená na Oltár-Kameň. Jej vysviacka sa konala 12.8.2001. Kaplnka je zasvätená Premeneniu Pána. Z poverenia Gréckokatolíckeho biskupského úradu posviacku vykonal okresný dekan, správca farnosti Sabinov o. ThLic. Peter Šturák, ktorý za prítomnosti ôsmich kňazov a piatich bohoslovcov celebroval sv. liturgiu.

Pod vykonané dielo sa podpísali najmä o. Juraj Zimovčák, správca farnosti Drienica, členovia cirkevnej rady Vincent Sedlák, Fedor Durkot, Alexander Maľcovský, Mikuláš Čarnický, ale predovšetkým sám autor a realizátor projektu Ján Maľcovský.

Dobrovoľnou brigádnickou prácou najviac prispeli Andrej Janíčko – 24 odpracovaných dní, Vincent Škovran – 15 dní, Eduard Novák – 13 dní, Mikuláš Mačišák ml., Ján Tomko, Ján Šechny – po 12 dní, František Šoltýs – 11 dní, Vincent Sedlák, Alexander Maľcovský – po 10 dní, Mikuláš Lukáč – 8 dní, Jozef Kundrák – 7 dní, Tomáš Mačišák

– 6 dní, Slavomír Pustý, Anton Škovran (č.d.72), Andrej Maľcovský, Konštantín Naď

– po 5 dní, Mikuláš Olejár – 4 dni a ďalší brigádnici s počtom 1 – 3 odpracovaných dní, všetko občania Drienice.

Bez sponzorov by sa dielo nedalo zrealizovať. Najviac prispeli: Ing. Štefan Ga-bányi, Košice – strešná krytina; Urbárska spoločnosť Drienica – drevná hmota, preprava; Obecný úrad Drienica – preprava; Besná, s.r.o. – zemné práce, stravovanie; rodina Ing. Jozefa Sedláka z Prešova, rodiny Pavla Sedláka a Vladislava Sedláka zo Sabinova -pútače, technické zabezpečenie, elektronická aparatúra; Vincent Šoltýs, stolár z Jakubovian; Jozef Durčanin, UPA, pohostinstvo Drienica; Imrich Škovran – preprava plechu a ďalší sponzori, ktorí nechceli byť menovaní.

Všetci účastníci slávností vyslovili presvedčenie, že sa už nikdy nevrátia časy náboženskej neslobody, že cirkevný život vo farnosti sa bude môcť nerušene rozvíjať.

---

Štatistika o konfesijnom zložení obyvateľov Drienice k 25. 6. 2001

Vierovyznanie: Počet obyvateľov: V percentách:

gréckokatolícke 452 67,36 %

rímskokatolícke 149 22,21 %

pravoslávne 57 8,49 %

evanjelická cirkev a. v. 7 1,04%

bez vyznania 4 0,60 %

nezistení 2 0,30 %

Spolu: 671 100 %

---

Kňazi, pôsobiaci vo farnosti

……………….. nezistení

1749 – 1769 Šimon Janovič 1769 – 1800 Michal Rajeský (Rojkovič) 1800- 1806 JánVitkovský 1806- 1814 Peter Janovič 1814 – 1854 Michal Štefančík(A) 1854 – 1879 Štefan Rojkovič 1879 – 1906 Michal Repák (B) (1903 – 1904) Július Zubrický Jenó Repák

– zastupovali M. Repáka počas nemoci

1906- 1911 Štefan Andraško (C)

1914- 1916 Ján Korotnoky

1917- 1930 Adalbert Šalamon(D)

1930- 1950 Ireneus Mankovič <E)

1968- 1972 Štefan Haluška

1972- 1973 Adalbert – Vojtech Babjak

okt. 1973 – Juraj Zimovčák

<A) o. Michal Štefančík pochádzal z Matysovej, okr. Stará Ľubovňa. Bol bezdetný. Na farskom majetku nemal kto gazdovať, preto si z Matysovej prizval svojho synovca Vasiľa Štefančíka. Ten sa v obci priženil. Volali ho Vasko. Početná rodina až do dnešných čias sa nazýva „Vašova”

<B) o. Michal Repák pri klčovaní krovia utrpel tragický úraz oka. Oslepol. Nepomohla ani operácia. Zastupovali ho o. Zubrický a syn o. Jenó Repák

<c> o. Štefan Andraško zomrel 19.11.1911. Krátko predtým 19.11.1911 zomrel vtedajší prešovský biskup Ján Vályi. Rímska stolica vysvätila ďalšieho biskupa Prešovskej diecézy Dr. Štefana Nováka až 11.1.1914. Tým tunajšia farnosť zostávala tri roky neobsadenou. Do obce dochádzali kňazi Peter Gojdič (neskorší biskup Pavol), Alexander Sedlák, Alexander Rojkovič, Mikuláš Rusnák, Jozef Karpaty, Jozef Dobrovský, Teodor Sedlák, Teodor Rojkovič, o. Beskid, redemptorista. Neskorší biskup Pavol Gojdič ako prvé dieťa v Drienici pokrstil dňa 19.12.1912 dnes už nebohú Alžbeta Štefančíkovú, vydatú za Andreja Škovrana

(D) Za pôsobenia o. Adalberta Šalamona bola prebudovaná fara, v chráme bol umiestnený Boží hrob a postavená kazateľnica.

<E) o. Ireneus Mankovič bol v rámci akcie „P” z dediny vysťahovaný. Po súhlase s akciou vrátil sa na faru, kde pôsobil do smrti. O. Ireneus bol vice-archi-diaconus, pároch assesor, tit. canonik

---

Kurátori, pôsobiaci vo farnosti

Každá doba mala svojich kurátorov, t.j. veriacich, ktorí sa starali o cirkevné záležitosti farnosti. Podľa zistení Vincenta Sedláka, občana Drienice a kurátora, boli to nasledovní obyvatelia obce:

1837 – 1925 Michal Krajňák

1876 Juraj Sedlák – padol v 1. svetovej vojne

1878 – 1929 Ján Škovran

1881 – 1966 Michal Škovran – Krajňák

1884- 1956 Andrej Olejár

1878 – 1952 Štefan Štefančík

1869- 1946 Juraj Timura st.

1904- 1982 Eliáš Sedlák – syn Juraja

1901 – 1963 Štefan Krajňák

1912- 1986 Ján Šurin

V ostatných desaťročiach dlhšiu alebo kratšiu dobu ako kurátori pôsobili: Vincent Sedlák (syn Eliáša, vnuk Juraja), Anton Škovran, Vincent Maľcovský,

Andrej Novický, Ján Karafa, František Gajdoš, Peter Javorský, Mikuláš Čarnický,

Alexander Maľcovský, Fedor Durkot.

Rádové sestry z Drienice

Helena Jozefa Škovranová 27.4.1915 – 29.7.1989 Helena Jozafata Maľcovská 2 7.3.1925 – 13.10.1999

Obe z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Obe sú pochované na prešovskom cintoríne.

Nikoleta Basalovä, nar. 14.7.1976

Zložila dočasné sľuby 4. septembra 2001 o 14.00 hodine v poľskom meste Biala – Bielsko v kláštornej kaplnke kláštora redemptoristiek na svätej omši, ktorej predsedal o. biskup Janusz Zimniak. Na slávnosti sa zúčastnila skupina veriacich z obce na čele s o. Jurajom Zimovčákom.

---

Školstvo v obci

Školská reforma Márie Terézie Ratio educationis z r. 1777 ustanovila založiť pri každej fare pre roľnícky ľud základnú školu s tromi vyučovacími predmetmi: čítanie, písanie, rátanie. Tak v r. 1778 vznikla v obci gréckokatolícka cirkevná škola.

Na škole od jej vzniku sa vyučovalo rôznymi jazykmi. Do vzniku ČSR miestnym dialektom a po maďarsky. Od r. 1922 dialektom a po slovensky, od r. 1930 po slovensky, od 22.4.1945 po rusky, od 1.4.1955 po ukrajinsky a od 7.9.1960 po slovensky.

V závislosti od vyučovacieho jazyka menil sa i názov školy. Od r. 1778 do r. 1945 Gréckokatolícka ľudová škola Šom, od 22.4.1945 Štátna ruská ľudová škola Šoma, od 1.9.1948 Ruská národná škola Drienica, od 1.4.1955 Ukrajinská národná škola Drienica, od 7.9.1960 Základná deväťročná škola Drienica, 1.-5. ročník. Teraz Základná škola Drienica, 1.-3. ročník.

Škola až do roku 1945 bola jednotriedna – v šk.r. 1922/23 mala 7, neskôr 8 ročníkov. Všk.r.1938/39 5 ročníkov. Od šk.r.1945/46 bola dvojtriedna s piatimi ročníkmi, od šk.r. 1965/66 so štyrmi ročníkmi. Od šk.r. 1990/91 jednotriedna s tromi ročníkmi. Aj počty žiakov postupne klesali. Kým v predvojnovom období to bolo v priemere 14 žiakov na ročník, v súčasnosti je to necelých sedem žiakov. Na škole počas jej existencie pôsobila plejáda učiteľov. Od založenia školy do r. 1922 to boli postupne: Ján Andraško, jeho syn Andrej Andraško, Vasiľ Čisarik, Vasiľ Duda (Dudlák), Peter Szatmary, Štefan Andraško, Eugen Andraško (1907-1922).

Ďalšími správcami – riaditeľmi školy boli: Štefan Prusák (1922-32), Andrej Mikluš (1933), Alexander Hodobay (1933-37), Ján Székely (1937-45), Juraj Maľcovský (1945-77), Mgr. Alexander Babjak (1977-90), Mgr. Anna Olejárová (od r. 1990).

Ako učitelia postupne pôsobili: Jozef Dudinský, Marta Ľačová, Emil Podhájecký, Pavol Fialka, Marta Martonová, Ružena Mochnáčová, Milada Skovaj sová, Mária Holeková, Žofia Tkáčiková, Ľudovít Tereš, Marta Vargová, Anna Maľcovská, Anna Záletová, Jozefína Halušková, krátko Anna Soroková, Anna Mathijová, Mária Pecuchová.

Pôvodná budova školy bola drevená, pod jednou strechou s kantorským bytom. V r. 1905 gréckokatolícka cirkev vystavila murovanú budovu s jednou učebňou a kabinetom. Osobitne bol postavený kantorský – učiteľský dvojizbový byt s kuchyňou. V r. 1962-63 Okresný stavebný podnik Sabinov vykonal generálnu opravu budovy. V súčasnosti je učiteľský byt prerobený na školskú družinu a jedáleň. Aj vďaka priazni rodičov a mnohým sponzorským darom sa v ostatných rokoch zlepšila jej vybavenosť, škola dosahuje veľmi dobré výsledky.

Vyvíja rozmanité aktivity. Citeľný je jej príspevok do kultúrneho života obce (programy k výročiam, besiedky ku Dňu matiek, na záver školského roka ap.). Organizuje športové, literárne súťaže, výstavky prác žiakov. Deti sa podieľajú na zlepšovaní životného prostredia obce, čistia studničky. Nezabúdajú ani na tradície, ako sú napr. štedrovečerné koledovanie, vynášanie Moreny – „Smertky” a p. Dňa 15. októbra 1973 bola v obci zriadená materská škola. Bola umiestnená v zrekonštruovanej budove bývalého miestneho národného výboru. Mala kapacitu 25, od šk. roka 1990/91 18 detí. Prvou riaditeľkou školy sa stala Mária Slaninková, učiteľkou Katarína Kedžuchová. Materská škola bola a je stále jednotriedna. Najnižší počet žiakov – 15 mala v školskom roku 1994/95. V tomto školskom roku 2001/02 má 18 žiakov. V súčasnosti je riaditeľkou školy Nadežda Guľašová, učiteľkou Mária Orjabincová. (8> Škola vyvíja mnohé aktivity v prospech detí a obce.

Pre úplnosť uvádzame, že v priľahlej rekreačnej oblasti pôsobí Škola v prírode. Zariadenie vzniklo v r. 1966. Poskytuje ubytovacie a stravovacie služby. V zimných mesiacoch sú tu ubytované deti, ktoré absolvujú lyžiarske výcvikové kurzy; v jesenných a jarných mesiacoch plní funkciu školy v prírode a počas letných a zimných prázdnin organizuje medzinárodné tábory detí. Počas víkendov sa v zariadení konajú sústredenia, školenia, brífingy. Kapacita zariadenia je 95 miest, v lete o 60 viac (v kempe). Ročne sa v areáli vystrieda do 2500 detí, učiteľov, výchovných pracovníkov, zdravotníkov…

V súčasnosti je riaditeľom školy PaedDr. Jozef Varga.

---

Kultúrno-spoločenský život obce

Prakticky až do novoveku sa kultúrne—spoločenské potreby obyvateľov napĺňali iba v rámci cirkvi, prípadne miestnej gréckokatolíckej ľudovej školy. Podľa svedectva Bohuša Nosáka – Nezabudova, slovenského národného buditeľa, Sabinov v 60.-70. rokoch 19. storočia „žil tichým životom, nedotknutý žiadnymi vonkajšími vplyvmi”. O to viac to platilo pre okolité obce.

V medzivojnovom období osvetu začala šíriť Poľnohospodárska škola v Orkuca-noch, ktorá organizovala tzv. ľudovýchovné prednášky. V októbri 1938 sa v obci uskutočnil kurz varenia a hygienickej prípravy jedál. Za vojnovej SR osveta smerovala k národnému a kultúrnemu prebudeniu sa Slovákov. Od novembra 1940 sa dvakrát v týždni po dobu niekoľkých mesiacov konali intenzívne prednášky. Viedli ich miestni učitelia. Pre ilustráciu kultúrneho života tých čias uveďme, že napr. v r. 1943 sa uskutočnil kurz ručných prác, 14 prednášok, škola nacvičila divadelnú inscenáciu Bačova žena.

Po oslobodení v r. 1946 bola v obci zriadená Miestna osvetová rada, ktorej predsedom sa stal učiteľ Juraj Maľcovský. Pre 15-16 ročnú mládež bola otvorená dvojročná Ľudová škola hospodárstva. V obci sa urobilo tiež všetko pre prebudenie a upevnenie ruského (ukrajinského) povedomia jej občanov. Tak v r. 1945/46 sa uskutočnila premiéra

(8) Vo funkcii riaditeľky školy od jej vzniku sa postupne vystriedali Mária Slaninková, Katarína Roháľová – Kedžuchová, Božena Cihanská, Nadežda Guľašová, krátky čas zastupovali Ľubica Ihnatová a Mária Orjabincová. Ako učiteľky pôsobili Katarína Roháľová – Kedžuchová, Božena Cihanská, Mária Orjabincová, kratší čas zastupovali Ružena Kuchárová, Magdaléna Šomská, Emília Dugasová, Daniela Magdová, Dagmar Pirochová, Mária Poráčová a Mária Gajdošová. hry „Nimaja nevista” s hercami Margitou Karaffovou, Petrom Birčákom, Petrom Mojze-šom, Margitou Mojzesovou, Máriou Maľcovskou, Jánom Maľcovským, Mikolajom Maľcovským, Annou Hudákovou. V r. 1946/47 a r. 1947/48 sa zas nacvičili hry „Oj, nechody hricu”, „Panic na melnici”, „Bosorka”, „Muž umer”, „Konské priezvysko”. Hrali ich Martin Maľcovský, Vincent Hrabčák, Pavol Sedlák, Vincent Sedlák, Anna Olejárová, Anna Hudáková, Margita Maľcovská, Vincent Maľcovský, Pavol Olejár, Margita Novická. Neskôr pribudli Helena Maľcovská, Juraj Maľcovský ml., Mária Škovranová, Ján Birčák, Margita Mojzesova, F. Maľcovský, František Gajdoš, Miluša Hrabčáková, Anton Hudák. Režisérom bol Juraj Maľcovský.

Osvetová beseda v povojnovom období, aj v priebehu päťdesiatych rokov (prakticky až do otvorenia nového kultúrneho domu v r. 1975) pracovala v stiesnených priestoroch miestnej školy. Napriek tomu bola agilná. Nacvičila napr. pásmo Ľudová svadba, s ktorým v r. 1955 sa zúčastnila prvého Festivalu piesní a tancov ukrajinských pracujúcich. Divadelný krúžok nacvičil v r. 1953 Stodolovu Bačovu ženu, r. 1954 Tajovského Ženský zákon, r. 1958 Stehlíkovu Sedliacku lásku. Zo šesťdesiatych rokov zostávajú v pamäti nezabudnuteľné estrádne večery v réžii Fedora Durkota, v r. 1965 divadelná inscenácia Burčova Magda. Aktívne boli tiež miestne spoločenské organizácie pri organizovaní zájazdov, súťaží, kvízov, prednášok, stretnutí, zábav, kultúrnych programov k výročiam ap. Týždenne boli v obci premietané filmy.

V sedemdesiatych rokoch vnútorná aktivita osvetovej besedy oslabla, nahradili ju návštevy profesionálnych súborov, resp. ich úderiek (ÚND, PUĽS a i.). Aktivita v obci sa obmedzila len na prípravu pravidelných kultúrnych programov k politickým výročiam a na nácvik rôznych estrádnych vystúpení.

Po otvorení kultúrneho domu vr. 1975 sa práca miestnej osvetovej besedy opätovne aktivizuje. Aktívna je najmä v osemdesiatych rokoch. Pod vedením Anny Olcjárovej v rámci prehliadok Krása života sa v r. 1981 nacvičilo pásmo Čepčenie, r. 1982 pásmo Priadky, r. 1983 Ľudová svadba, r. 1984 Bielenie ľanu. Vr. 1985 miestna organizácia Slovenského zväzu žien (SZŽ) nacvičila pásmo „Pobutove pisni”, s ktorým vystúpila v ukrajinskom vysielaní Československého rozhlasu. Na Krajských mierových slávnostiach vr. 1989 pod vedením Cecílie Mašľárovej sa zas prezentovala pásmom „Čepčenie nevesty-umyvanka nevesty”. S pásmom „Svadba” vystúpila na Prešovskom kultúrnom lete’89. Ukrajinské štúdio Čs. rozhlasu Prešov 26.11.1989 vysielalo pásmo piesní v podaní žien miestnej organizácie ČSČK.

Začiatkom deväťdesiatych rokov úspešný trend pokračuje. V apríli 1992 na prehliadke Krása života, konanej v Sabinove, ženy s pásmom Svadba obsadili 1. miesto. V júni 1992 sa ženská folklórna skupina Šomka zúčastnila na Medzinárodnom folklórnom festivale Košice’92. V máji 1993 v súťaži amatérskych folklórnych súborov obsadila Šomka 2.miesto. V. Maľcovská a M. Škovran v duo speve 3. miesto. V máji 1994 na prehliadke Krása života s pásmom Krstiny skupina miestnych žien obsadila prvé miesto, zúčastnila sa na medzinárodnom folklórnom festivale Košice’94. Víťazky sa v obci prezentovali 26.12. 1994, na krytom kúpalisku 21.6. 1997. Po otvorení kultúrneho domu v r. 1975 sa práca miestnej osvetovej besedy opätovne aktivizuje. Aktívna je najmä v osemdesiatych rokoch. Pod vedením Anny Olejárovej v rámci prehliadok Krása života sa v r. 1981 nacvičilo pásmo Čepčenie, r. 1982 pásmo Priadky, r. 1983 Ľudová svadba, r. 1984 Bielenie ľanu. Vr. 1985 miestna organizácia Slovenského zväzu žien (SZŽ) nacvičila pásmo „Pobutove pisni”, s ktorým vystúpila v ukrajinskom vysielaní Československého rozhlasu. Na Krajských mierových slávnostiach v r. 1989 pod vedením Cecílie Mašľárovej sa zas prezentovala pásmom „Čepčenie nevesty – umyvanka nevesty”. S pásmom „Svadba” vystúpila na Prešovskom kultúrnom lete’89. Ukrajinské štúdio Čs. rozhlasu Prešov 26.11.1989 vysielalo pásmo piesní v podaní žien miestnej organizácie ČSČK.

Začiatkom deväťdesiatych rokov úspešný trend pokračuje. V apríli 1992 na prehliadke Krása života, konanej v Sabinove, ženy s pásmom Svadba obsadili 1. miesto. V júni 1992 sa ženská folklórna skupina Šomka zúčastnila na Medzinárodnom folklórnom festivale Košice’92. V máji 1993 v súťaži amatérskych folklórnych súborov obsadila Šomka 2.miesto. V. Maľcovská a M. Škovran v duo speve 3. miesto. V máji 1994 na prehliadke Krása života s pásmom Krstiny skupina miestnych žien obsadila prvé miesto, zúčastnila sa na medzinárodnom folklórnom festivale Košice’94. Víťazky sa v obci prezentovali 26.12. 1994, na krytom kúpalisku 21.6. 1997.

V posledných rokoch (od r. 1999) sa v obci pod názvom Úcta k starším zaviedli stretnutia s občanmi, staršími ako 70 rokov. Deti miestnej základnej školy nacvičujú programy k výročiam, organizuje sa lyžiarsky karneval na záver sezóny a niektoré ďalšie tradičné podujatia. Napriek tomu v porovnaní s predchádzajúcim obdobím badať určitú stagnáciu. Dokedy potrvá?

Miestna ľudová knižnica vznikla v šesťdesiatych rokoch. Jej prvým knihovníkom bol Ján Birčák – Garda. Od r. 1970 Fedor Durkot, od r. 1991 Mgr. Anna Olejárová. Kým v r. 1967 mala knižnica 200 titulov, dnes ich má vďaka trvalej podpore obecného úradu!2578, odoberá tri tituly časopisov (Kamarát, Internacionál EXPRES, Áčko). Počty čitateľov a výpožičiek sa v priebehu rokov zdvojnásobili.

---

Významní rodáci

Každé obdobie má svojich významných ľudí, ktorí prekonávajúc stereotypy, posúvajú ľudské poznanie, zušľachťujú medziľudské vzťahy, svojou prácou, myslením tvarujú nový lepší svet, budujú novú lepšiu spoločnosť,

Miestna kronika medzi takéto osobnosti pred 1. svetovou vojnou radí Andreja Škovrana, notára, ktorý neskôr odišiel do Srbska (a tam aj zostal), Štefana Novického, učiteľa; Štefana Andraška, gréckokatolíckeho duchovného, a učiteľov Eugena Andraška a Alexiusa Andraška. Počty vzdelaných ľudí aj v medzivojnovom období boli nízke. V r. 1939 v miestnej kronike sa postupne uvádzajú mená: Juraj Sedlák, Juraj Maľcovský, Štefan Škovran, Andrej Olejár, Miluláš Birčák, Peter Škovran. Študentmi v tom čase boli Andrej Mojzeš, Jozef Timura, Teodor Karaffa, Magdaléna Szekelyiová, Ján Birčák, František Orlovský. V povojnovom období počty prudko rástli. Od r. 1945 do roku 1965 vysoké školy ukončilo 15 rodákov, pedagogický inštitút 10, odborné školy minimálne 26, gymnázium minimálne 8 a odborné učňovské školy minimálne 7 rodákov. (Zoznamy pravdepodobne nie sú úplné.)

Ťažko je urobiť zoznam najvýznamnejších rodákov. Je to vec prístupu, pohľadu, kritérií i hĺbky prieniku. Mnohí by iste tento zoznam doplnili o ďalšie mená, zostavili v inom poradí ap. Napriek úskaliam a po konzultáciách s viacerými rodákmi ho predkladáme:

1. Juraj Sedlák – prvý vzdelanec v obci po vzniku ČSR, učiteľ, vedúci odboru školstva a budovateľ viacerých školských inštitúcií a zariadení.

2. Prof. MUDr. Ján Birčák, CSc. – bývalý riaditeľ Detskej nemocnice v Bratislave, nositeľ viacerých vedeckých vyznamenaní.

3. JUDr. František Orlovský – bývalý vedúci kancelárie vlády SR, neskôr vedúci kancelárie Slovenského parlamentu.

4. PhDr. Ing. Vincent Karaffa – bývalý riaditeľ Krajského pedagogického ústavu v Prešove, budovateľ školských zariadení, nositeľ viacerých vyznamenaní a uznaní.

5. RNDr. Vincent Novický – vybudoval v ČSR vzorovú Chemickú školu (Strednú priemyselnú školu chemickú v Humennom), neskôr riaditeľ Strednej zdravotníckej školy v Košiciach a funkcionár.

6. Ing. Eliáš Fech, CSc. – vybudoval Priemyselnú školu v Snine, vytvoril systém názorných učebných pomôcok.

7. Andrej Karaffa – bývalý vedúci odboru školstva a OPS.

8. Andrej Olejár-plukovník, absolvent školy Gen. štábu v Moskve.

9. Mikuláš Birčák – učiteľ, vedúci odboru školstva a kultúrny pracovník.

10. MUDr. Valent Hadzima – krčný lekár, úspešný v armáde aj v civilnom živote.

11. MUDr. Mikuláš Škovran – chirurg, špecialista vo svojom odbore.

12. Martin Maľcovský – účastník SNP a maliar.

13. Škovránovci ako funkcionári v školstve a ďalší.

Z vyznania PhDr. Ing. Vincenta Karaffu rodnej obci:

„Keď píšem tieto riadky, vyznávam aj svoj osobný postoj k rodnému prostrediu, k životu, ktorý tu prežívali naši predkovia, ale žijú tu aj súčasníci. Spomínam na otcov rodín, na matky a deti, keď sa v zložitých situáciách zabezpečovala ľudská súdržnosť a vzájomná spolupráca. Veľmi by ma potešilo, keby sa najmä mladí ľudia poučili z histórie, poznávali životné pravdy, zdokonaľovali sa, aby si uvedomili, že najväčšou devízou, ktorá je dôstojná človeka, je vzdelanie. Naša Drienica má bohatú tradíciu v kultúrnej oblasti, veď z každej rodiny niekto vyštudoval a v svojich podmienkach je aj schopná plniť ďalšie náročné úlohy v oblasti turistického ruchu. O Drienici sa vie nielen doma, ale aj v zahraničí…

Som ozaj hrdý na svoju rodnú obec Drienicu, ktorá mi otvorila dvere do života. Želám všetkým rodákom – občanom Drienice pevné zdravie, dobrú rodinnú a spoločenskú pohodu. Váš rodák Dr. Ing. Vincent Karaffa ”

---

Národopis

Charakterizuje každé etnikum. Drienica a jej obyvatelia majú nepreberné množstvo tradícií, zvykov , osobností, špecifík v bývaní, v obliekaní, stravovaní…Mnohé z tradícií sa zachovávajú iné nie. Ešte aj dnes sa počas búrky zapaľujú hromničné sviece, ale už nikto nedáva lopatky a „pociskii” od chleba na dážď pred dvere, aby ľadovec nezničil Úrodu, ani nikto pri prvom zahrmení neberie kameň do ruky s riekankou:

„Hyrmit, dudnil v kovaľovi studni, moja hlava z kamiňa, nebojit sa hyrmiňa.” Mnohé

tradície sa sporadicky obnovujú, napi nosenie jedličky (26.12.1990, 29.12.1996), vynášanie „Smertky” ap. Iné sú nenávratne stratené. Časy sa menia, životná mm. n n. Slaiv sa už nevráti, zostáva nostalgia, zostáva spomienka na predkov, ostáva ii h dni hovný odkaz. Z neho čerpáme aj dnes, ako zvykneme hovoriť, v moderných časoch.

Z bohatého odkazu predkov pi ipomennu.’ si aspoň prácu s ľanom. Ľan sa sial do vyhnojenej pôdy. Kučncsa vytrhával

Večerami v stodole na bojisku sa ľan riiľnl. Bola to záležitosť predovšetkým mládeže, ktorá pri tom šantila a spievala.

Po vyrafaní (odsemenení) sa ľan močil v močidlách. Po vymočení sa ľan vyštuchal. Potom sa tlukol Uličkami na kameni.

V októbri – v novembri sa ľan ter na terlicinch, polom sa česal na terloch. Pri česaní najprv odchodyli klaky, potom pačesky, a tak zostal čistý ľan. Najprv sa spracúvali klaky na hrubé pradivo, potom pačesky na tenšie, a nakoniec ľan na tenké pradivo.

V zimnom období sa prialo. Materiál sa navíjal na kúdele a prial ručne na vrecinka. Bolo to známe obdobie priadok na dedinách. Mlaď sa na priadky schádzala každý večer, vždy u inej devy. Starší na priadky chodili k susedom, k rodine.

Z vretien sa motalo na motovidloch. Po vytkaní pradiva sa ono vyvarilo v drevnom popole, vysušilo a na špuľaroch špúľalo na fajky (cievky). Potom sa na snovadlinoch snovalo a navíjalo na krosna.

V marci – apríli sa tkalo na drevených krosnách. Najprv hrubé plátno, potom pačesné a cenkc.

Z hrubého plátna sa vyrábali mechy, dlhé mužské nohavice a spodky. Z pačesného mužské košele, ženské košele – podolky, okrem rukávov, ktoré boli z paťolatu. Po vytkaní sa plátno ešte bielilo na slnku za stáleho polievania šapkami, potom sa ešte dalo do mangľu, a tak zrolované do lady ako cenná vec.

---

Rekreačná oblasť Drienica – Lysá hora

Východiskom do komplexného strediska cestovného ruchu Drienica – Lysá je Sabinov. Prístup je cez obec Drienica. Okrem atraktívnych prírodných predpokladov pre celoročnú rekreáciu poskytuje ubytovacie možnosti pre voľný cestovný ruch (do 600 stálych lôžok v hoteloch Javorná, Lysanka, Šport, turistickej ubytovni Šomka a v 26 podnikových rekreačných zariadeniach) i mládežnícky cestovný ruch. Sú tu bohaté možnosti najmä pre turistiku. V sezóne je atraktívny zber lesných plodov (huby, maliny, čučoriedky, brusnice), liečivých bylín ap. Zjazdovému lyžovaniu slúži dvojsedačka o dĺžke 1844 m, s prevýšením 288 m, pri hodinovej kapacite 900 osôb. Sedem vlekov o celkovej šikmej dĺžke 4420 m a výškovom rozdiele od 26 do 252 m. Majú kapacitu 4300 osôb za hodinu. 11 zjazdoviek má celkovú dĺžku 5 km. Sú tu i dve upravované bežecké trate. Na zjazdovke v Drienici je funkčné umelé zasnežo-vanie. Rehabilitácii slúži aj krytý 25 m plavecký bazén.

Rekreačná oblasť Drienica – Lysá svojimi hlbokými lesmi, nenarušenou prírodou a čistotou ovzdušia patrí k vzácnym oázam pokoja.

---

Na záver

Publikácia o obci Drienica je prvá svojho druhu. Autor textu sa usiloval zozbierať čo najviac historických faktov o obci, ojej obyvateľoch. Usiloval sa o zakomponovanie týchto faktov do širších dobových a regionálnych súvislostí. Vyslovuje možno odvážne hypotézy, ale zároveň uvádza i antitézy. Je na čitateľovi, aby uvoľnil svoju fantáziu a dotvoril to, čo sa nenávratne stratilo v prepadlisku času.

Publikácia bola limitovaná rozsahom a časovou dimenziou jej tvorby. Autor textu si uvedomuje, že nie je úplná, možno obsahuje aj niektoré nepresnosti. Vyslovenie jednoznačnejších záverov o vývoji obce vyžaduje preštudovanie oveľa rozsiahlejšieho historického materiálu, žiada si možno aj tímovú prácu v hraničných vedných odboroch. Veríme, že tí, ktorí budú písať o obci v budúcnosti, zdokonalia to, čo bolo teraz o nej napísané.

Autor textu ďakuje všetkým tým, ktorí sa aktívne podieľali na tvorbe tejto publikácie, poskytli podklady, rady, konzultácie. Osobitne ďakuje p. Vincentovi Sedlákovi, kronikárovi obce, ktorý nezištne poskytol výsledky svojej viacročnej práce.

Obyvatelia Drienice to v minulosti nemali ani jednoduché, ani ľahké. Že dokázali prežiť aj v najťažších dobách, za to vďačia svojej húževnatosti, flexibilite a pevnej viere v Boha. V súčasnosti je Drienica spolu s rekreačnou oblasťou modernou, dynamicky sa rozvíjajúcou obcou. Veríme, že Drienica, jej obyvatelia, verní svojim tradíciám, obstoja vo všetkých premenách času.

---

Použitá literatúra a pramene:

1. Kronika obce Drienica

2. Školská kronika Základnej školy Drienica

3. Kronika mesta Sabinov

4. Sedlák, V.: Okamžiky žitia vDrienici, Drienica 1994 (iniciatívny materiál kronikára)

5. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, Košice 1990

6. Kónya, P. a kol.: Dejiny Sabinova, Sabinov 2000

7. Sedlák, I. a kol.: Sabinov a okolie, Košice 1962-

8. Špiesz, A.: Dejiny Slovenska na ceste k sebauvedomeniu, Bratislava 1992

9. Plevza, V.: Dejiny SNP, Bratislava 1984

10. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, Bratislava 1977

11. Nižňanský, B.: Geografické exkurzie, Prešov 1998

12. Kollárova, Z. – Hanus, J.: Sprievodca po slovenských archívoch, Prešov 1999

13. Propagačné materiály rekreačnej oblasti Drienica – Lysá

14. Zámer a zásady pre reštaurovanie fragmentov nástennej maľby v kostole sv. Vavrinca v Jakubovanoch

15. Rodinná encyklopédia svetových dejín, Bratislava 2000

16. Učebnice dejepisu

DRIENICA (1332-2002)

Autor textu: RNDr. Alexander Ernst

Vydavateľ: Obec Drienica, Obecný úrad Drienica 168, 083 01

Podklady a odborné konzultácie: Vincent Sedlák, PhDr. Ing. Vincent Karafľa,

Peter Javorský, Mgr. Anna Olejárová

Foto: Ing. Gabriel Nagy, archív OcÚ, prílohy kroniky

Obálka a grafická úprava: Štefan Talarovič

Tlač: Vydavateľstvo Michala Vaška Prešov

Vydané pre potreby obecného úradu.

ISBN 80-968775-6-9

Publikované s vedomím a zvolením autora RNDr. Alexandra Ernsta