Martin Malcovský

Pozývam Vás na výstavu do galérie pri príležitosti stého výročia narodenia Mgr. Martina Malcovského

Nedeľný maliar

Uprostred Drienice, dedinky neďaleko Sabinova, vyrástol na neveľkom kopci obrovský orech. Niet mu vari páru v šírom okolí. Svojím mnohorozvetveným kmeňom a obrovskou korunou ovláda dvor, na ktorom stojí typický dedinský dom i dom nový, moderný, blýskajúci sa novotou. Pravdu povediac, ani príliš nezapadá do spoločnosti svojich susedov, zrubových sýpok, stodôl a podobných gazdovských objektov.

O tom druhom spomínanom dome, o tom, čo vyblyskuje novotou, sa v obci pošuškáva, že to je „galéria pod orechom”. A ešte niečo. Aj keď sa hádam každá dedina môže pochváliť svojím starostom, poštárom či pastierom, už nie každá sa môže pýšiť takým orechom — a naviac ešte aj tým, že má svojho maliara.

Drienica sa môže hrdiť, že takého maliara má. Volá sa Martin Maľcovský…

Takých umelcov, ako on, zvykneme označovať rôznymi pomenovaniami. Neprofesionálni, naivní, insitní, ľudoví čí jednoducho amatérski. Nehľadiac na to, ktoré pomenovanie si pre nich vyberieme, spája ich jedno: keď berú do rúk farby a štetce, alebo hoci kus dreva či hrudu hliny, napĺňajú svoje snahy obohatiť si vlastný život umelecky aktivitou, skúsiť vytvoriť niečo pekné, či ako hovorí Martin Maľcovský, porozprávať sa s inými cestou obrázku alebo sošky.

Ale ak pre týchto neškolených výtvarníkov aj existuje množstvo všakovakých pomenovaní, k Martinovi Maľcovskému sa už od začiatkov jeho tvorby viaže hádam ešte pomenovanie „nedeľný maliar”. Pretože ešte v časoch, keď pôsobil ako učiteľ, voľných sobôt nebolo, a tak skutočne jedinú príležitosť na maľovanie poskytovala nedeľa, prípadné nejaký sviatok či iný deň pracovného voľna.
čo ma priviedlo k maľovaniu? — spomína Martin Maľcovský. — Nuž, vyrástol som v lone prírody, tak akosi som už od detstva videl krásu aj tam, kde iní nevideli nič. A skúšal som to dať aj na papier. Mal som radosť, keď sa mi to darilo, Všimli si to aj moji učitelia, a keď bolo to treba nakresliť niečo na tabuľu, vyvolávali vždy mňa. Vraj, aby som prekreslil obrázok z knihy na tabuľu. A tak som si to svoje maľovanie skúšal aj na Ruskom gymnáziu v Prešove, kde som neskôr študoval. A tam som mal šťastie v tom, že tam učili, okrem iného, aj Dezider Millý a Michal Dubaj, nuž, a tí mi poradili, pomohli ako ďalej, aby som len maľovať neprestal.

Potom, po maturite, som odišiel do Bratislavy, na lekársku fakultu. Nešlo mi to tam, vedel som dobre, že zo mňa lekár nikdy nebude, nemal som k tomu ani žiadny vzťah, iba čo som sa trápil. Na radu známych som to skúsil na podagogickej fakulte, kombináciu s výtvarnou výchovou a dejepisom. Tu ma opäť učil Dezider Millý, ale aj profesor Gustáv Malý, Ján Mudroch a ďalší.

Ibaže . . . Ibaže boli to vtedy ťažké roky. Môj otec kedysi robil v Amerike, a to sa tiahlo v mojich záznamoch, nuž som musel štúdiá v Bratislave vzdať. Podarilo sa mi ich však dokončiť na Pedagogickej fakulte v Prešove, a tak som v päťdesiatom deviatom roku po absolvovaní nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto, na Základnej Škole na Komenského ulici v Sabinove. Akože ináč, v prvom rade vyučovať výtvarnú výchovu. Učil som tam plných osemnásť rokov, než som zo zdravotných dôvodov odišiel do dôchodku.

Tak veru, takmer celé dve desaťročia vyučoval Martin Maľcovský v jednej a tej istej škole. Akoby aj nie, však práve vtedy sa najviac napĺňal jeho životný sen — učiť detičky vidieť svet farieb a ušľachtilých tvarov, priúčať ich láske k výtvarnému umeniu., vštepovať im lásku ku krásnu, ba aj skúsiť svoje prvé krôčiky pri objavovaní pekného a ušľachtilého. Samozrejme, pracoval aj sám na sebe, kreslil, maľoval, modeloval, tesal a vôbec si na všemožné spôsoby pestoval svojho koníčka. Hoci pri náročnej učiteľskej práci mu veľa času na toto všetko nezvyšovalo, ale vždy sa snažil ukradnúť si čo len krátku voľnú chvíľu pre svoje farbičky, či hlinu. Isteže, najmä v nedeľu, však aj preto ho priatelia a známi pomenovali “nedeľným maliarom“.

Pretože to bolo skutočne najčastejšie v nedeľu, keď bolo možné Martina Maľcovského stretnúť niekde na okolí Drienice, ale aj uprostred obce pri nejakom sypanci či stodole so štetcom a farbami v rukách. Napokon, aj sám o sebe hovorí, že sa po celý život snažil vo svojich obrazoch a obrázkoch zachytiť okamihy z večne plynúceho času tak, aby to okolostojaci pochopili. Však aj pre neho samého je jeho tvorba akýmsi vahadlom, ktoré udržiava Martina Maľcovského v rovnováhe.

Vo svojom veľkom dome žije sám, zvykol si na samotu, ale možno práve preto sa veľmi dobre cíti medzi ľuďmi. Ba, ako priznáva, obľubuje ruch veľkého mesta, aj napriek tomu, že väčšinu svojich dni prežíva v zátiší svojho dedinského domu pod obrovským orechom. A možno preto, že sa nie až tak často stretáva s množstvom ľudí či aspoň s uličným davom, čoraz viac ho vábi stvárňovanie ľudských tvárí.

Nie náhodou sa o jeho dome pošuškáva ako o „galérii pod orechom^ Aj keď na prvý pohľad nič neprezrádza, že by v novom dome vôbec niečo také mohlo byť, je to tak. Na dvore je síce kľud, ani žiadne gazdovstvo pod orechom nie je. Deti Martina Maľcovského povyrastali, porozchádzali sa, v novom dome niet okrem neho nikoho, ba aj v tom starom, vľavo od cesty, žije iba jeho slobodná dcéra.

Postačí však prestúpiť prah nového domu, a dýchne na vás nielen farbami, ale aj neidentifikovateľnou atmosférou, ktorou sa vyznačujú príbytky kumštierov. Predovšetkým sú tu veľké a takmer prázdne miestnosti. Bez nábytku, zato kompletne zaplnené obrazmi po všetkých stenách. A čieže by to boli obrazy, ak nie tie vlastné? Tak isto aj na schodiskách v dóme – ibaže tam sú už figurálne diela Martina Maľcovského. Busty, reliéfy, plastiky – drevo, hlina,modurit…

A ďalšie miestnosti veľkého domu sú prázdne.” A tak maliarovi zostáva iba vybrať si, ktorú miestnosť si zvolí práve pre tú chvíľu, keď sa mu zachce, maľovať, podľa toho, v ktorej je práve najviac
svetla.
-Vyrástol som v Drienici, — pokračuje vo svojom rozprávaní Martin Maľcovský, — v tom krásnom a utešenom kraji pod Lysou horou a Bogušom. A tak by som toto všetko rad zvečnil vo svojich obrázkoch. Najmä staré sýpky, stodoly, maštale a vôbec všetko staré, tú drevenú architektúru, ktorá odchádza z-nášho života.

Mení sa a mizne. Aj preto by som to rád zanechal pre tých, čo prídu po nás. Napokon, je to aj spomienka pre mňa: tie miesta, kde sme pásli husi, neskôr kravičky, kde sme obháňali dievčatá, to všetko, čo pripomína detstvo a približuje mladosť. A to sú aj moje obrázky. Modelovať som začal tiež skôr iba tak zo zvedavosti. Najprv pekne, potichu a potajomky z hliny vlastnú bustu. Keď som ju potom ukázal iným, nielenže ma spoznali, ale busta sa aj páčila.

Čo mi, samozrejme, pridalo na samoľúbosti, ale aj povzbudilo do ďalšej figurálnej tvorby. A tak som si neskôr zmyslel vymodelovať svojich známych — sabinovského spisovateľa Ivana Hrica-Dudu, prešovského spisovateľa Fedora Ivančova, herca, už nebohého Jozefa Korbu a niekoľkých ďalších. Im sa vlastné busty páčili, ale aj sám cítim, že by som sa ešte v tomto mohol aj zdokonaliť. A keď už mi život od detstva umožnil poznať farby a svet podmanivých a ušľachtilých tvarov, rád by som zobrazil aj nálady človeka, jeho charakter. Aj preto v ostatnom čase toľko portrétov. Nie vždy všetko vyjde, ako by sa mi hádam žiadalo. Mám už svoje roky, ale duch akosi nestarne, a pri duši aj telo omladne a verím, že ešte aj čo-to namaľujem a vymodelujem.

Toto by boli hádam aj hlavné korienky tohto, že sa Martin Maľcovský po celý život venoval koníčku, ktorý ho opantal a nepopúšťa ho ani dnes. Ale to je asi spoločné pre všetkých týchto neprofesionálnych kumštierov — možnosť a spôsob sebarealizácie. Keď už človek v sebe niečo nosí — a oni to nosia, tak mu jednoducho nedá, aby s tým nešiel medzi ľudí. To niečo možno zo seba vydať aj tak, ako hovorí Martin Maľcovský, na spôsob rozhovoru s ľuďmi, čo stoja povedľa. Ale či je dnes aj dostatok času a hlavne ochoty na takéto rozhovory? Zdá sa, že jedného i druhého je dostatok, a to aj napriek tomu, že žijeme uponáhľané a lunaparkovo chaotické časy.

A ešte na slovíčko o výstavách tohoto svojrázneho vidieckeho umelca z galérie pod orechom. Ešte ako mladý učiteľ na sabinovskej základnej škole sa Martin Maľcovský zúčastnil celoslovenskej výstavy umelcov ľudovej umeleckej tvorivosti v Bratislave, o niečo neskôr podobnej krajskej výstavy v Prešove, v sedemdesiatych rokoch niekoľkokrát na výstavách vo Svidníku pri príležitosti tamojších slávností piesní a tancov ukrajinského obyvateľstva. V máji roku 1982 sa konečne dočkal aj svojej prvej samostatnej výstavy v Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Sabinove, kde vystavoval štyridsať svojich obrazov a desať figurálnych prác.

Ako sám povedal, ponúkol návštevníkom výstavy svoj optický záznam života, umocnený sugestívnosťou tvarov a farieb tak, ako ich vidí neprofesionálny umelec. A práve táto sabinovská kolekcia už vtedy napovedala, že práve táto sféra je zo všetkých možností Martinovi Maľcovskému najbližšia a vyhovuje mu najviac.

Čo nevidieť sa Martinovi Maľcovskému, svojráznemu umelcovi, naplní sedem desiatok rokov tvorivého života. Sedem desaťročí, z ktorých veľkú časť naplnil posadlosťou, ktorá učí nazerať na svet vlastnými očami, ale aj pomáha otvárať oči okolostojacich. Alebo sa o to aspoň pokúša. Stovky obrazov a desiatky plastík vytvoril tento samorastlý kumštier pre tie oči, ale najmä, pre vlastné potešenie. Zaplnili steny jeho veľkého domu, zaplnili v tomto dome aj všetky schodiská a ostatné voľné priestory. A, ako nám prezradil, rád by raz toto všetko venoval svojej rodnej Drienici, aby sa o „galérii pod orechom” iba tak nepošuškávalo, ale aby sa stala skutočnosťou …

Z tvorby 6. – 16.máj 1982

KULTÚRNE A SPOLOČENSKÉ STREDISKO MsNV A ROH V SABINOVE
VÝSTAVA JE VENOVANÁ 37. VÝROČIU OSLOBODENIA ČESKOSLOVENSKA

Nejestvuje inštitúcia, ktorá by vedela presne zodpovedať na otázku, koľko je u nás výtvarných tvorcov, ktorých aktivita je charakteru neprofesionálneho, a ktorá si nerobí žiadne nároky na súperenie s oficiálnym výtvarným umením. Isté je, že počet takýchto neprofesionálnych výtvarníkov neobyčajne vzrastá.

Stáva sa tak v dôsledku demokratizácie kultúry, čím sa napínajú požiadavky všestranného rozvoja tvorivých schopností a záujmov človeka. Výtvarné aktivity takto prekračujú rámec záľúb a stávajú sa nezanedbateľným prostriedkom sebavýchovy i výchovy iných. Platí to pre všetky druhy neprofesionálnej tvorby, bez ohľadu na to, či ju nazývame ľudovou, či naivnou (formálne potierajúcou akékoľvek teoretické poučenia či školenia), alebo či ide o amatérsku tvorbu, ktorá prostredníctvom krúžkovej formy, či individuálneho školenia usiluje sa priblížiť profesionálnej tvorbe. Osobité poslanie plnila a plní aj insitná tvorba.

Martin Malcovský (narodený 23. apríla 1924 v Drienici pri Sabinove, kde aj dodnes žije) získal odbornú učiteľskú prípravu (a to aj z výtvarnej výchovy) na Pedagogickej fakulte v Prešove. V učiteľskej profesii potom pôsobil v Sabinove. Do tohto obdobia spadajú jeho prvé vážnejšie pokusy o výtvarnú tvorbu. I keď sú to diela spočiatku prepisujúce často fotografickú predlohu a povyšujúce amatérske úsilie priblížiť sa „umeleckému portrétu”, a teda netrvalej a rôznorodej hodnoty, predsa nám napovedajú o výtvarných sklonoch autora, spočiatku nevyhranených pre jeden druh výtvarného umenia. Jeho záujem kolíše medzi plastikou a maľbou. Týmto druhom sa spočiatku venuje sporadicky. Pochopiteľne, zodpovedná a obetavá práca učiteľa, ktorú rád vykonával, mu spečatila údel „nedeľného maliara”.

Ťažko povedať, či až reminiscencie na aktívny pracovný vek, či podvedomé nutkanie k sebarealizácii a pohnútky „byť na osoh spoločnosti”, alebo únik od konfliktových situácií, ktoré prináša súčasný životný štýl, primäli Martina Malcovského k systematickej výtvarnej aktivite až v čase zaslúženého oddychu.
Je pravdou, že Martin Malcovský už ako mladý učiteľ zúčastnil sa prehliadok amatérskej tvorby (celoslovenskej výstavy v Bratislave, výstavy k 40. výročiu založenia SRR v Prešove, v roku 1974 výstavy vo Svidníku a i.), a to veľmi úspešne, ako o tom svedčia diplomy a čestné uznania. Predsa však treba konštatovať, že v čase odchodu do dôchodku sa výtvarná činnosť pre Martina Malcovského stala hlavným zmyslom života.

Martin Malcovský nestavia si svoje výtvarné ideály príliš vysoko. Dosiahnuť to, čo docielili napr. Rousseau, Vivin, Hirshfield či G. Moseso-vá tiež ako „penzisti”, je vec výnimočná a nevšedná.
Autor, ktorý dnes po prvý raz predkladá verejnosti samostatne svoju výtvarnú tvorbu, je si vedomý, že nevytvára diela „trvalej umeleckej hodnoty”, ale ako sám hovorí „hľadá prekrásne zákutia svojho rodného kraja, architektúru (sypance, stodoly, domčeky), náradie a náčinie ľudí žijúcich na dedine, ktoré sú nemým svedkom zručnosti našich predkov a pomaly sa na nich zabúda.”

Toto je jeho životné i výtvarné krédo a pre jeho naplnenie ochotný je obetovať všetko pohodlie všedného života. Predložená vystavená kolekcia predstavuje začiatok tohto predsavzatia. Autor si uvedomuje, že najvyšší cieľ ešte nedosiahol, že ho čaká práca, ktorej sa vždy rád oddával. Zaumienil si zrakový opis umocniť sugestívnosťou výrazu tvarov a farieb podľa príkladu insitnej maľby. Predložená kolekcia nám napovedá, že táto poloha je zo všetkých možností preň najbližšia.
Tvorivý nepokoj a hľadanie „sebavýrazu” oprávňujú dúfať, že výtvarný prejav Martina Malcovského nájde adekvátne riečište.

Z výstavy:

V Sabinove vystavuje amatérsky výtvarník M.Malcovský

V minulých májových dňoch otvorili v sabinovskom Dome kultúry výstavu amatérskeho výtvarníka Martina Malcovského, ktorý sa narodil, žije a tvorí v blízkej Drienici.

Jeho dielo je inšpirované najmä krajinou v okolí Sabinova, ale súčasťou kolekcie tridsiatich siedmich olejomalieb sú i štyri portréty. Zvláštnu pozornosť vzbudila autorova sochárska tvorba, ktorá je zastúpená ôsmimi portrétmi realizovanými v dreve, sadre a modurite. Výstava potrvá do 16. mája 1982.

Tvorba Martina Maľcovského vždy úzko súvisela s jeho povolaním. Po absolvovaní PdF UPJŠ v Prešove vyučoval 18 rokov v ZŠ na ulici Komenského v Sabinove okrem iných predmetov i výtvarnú výchovu. No najväčšieho rozmachu sa jeho záľuba dočkala až v dôchodku.
Martin Maľcovský, ako sám hovorí, si nekladie nedostižné ciele. „Chcem zachytiť kus plynúceho času, robím tak, aby mi ľudia rozumeli, je to moja prvá výstava. Na túto moju záľubu akosi nezostávalo času. Dnes je mi toho tak trochu ľúto. Možno som mohol byť ďalej. Zdá sa mi, že s maľovaním je to podobné, ako so šoférovaním. Treba mať veľa najazdené, aby sa človek do toho dostal.
Tvorba tohto autora má veľký žánrový rozptyl. „Ide o určité vyváženie. Žijem viac-menej na samote, ale pritom sa veľmi dobre cítim práve medzi ľuďmi. mám rád mestský ruch. Možno preto, že mu nie som sústavne vystavený, láka ma výraz ľudských tvárí. Odtiaľ môj záujem o portrét. V budúcnosti sa mu chcem venovať viac. Chcem pracovať i na figúre, rád by som zachytil niečo zo strácajúceho sa folklóru.” Pohnútky, ktoré vedú autorov amatérov k tvorbe sú vždy zaujímavé a majú veľa spoločného: takmer v každom prípade tu má svoje miesto čistá túžba po sebarealizácii.

„Keď človek v sebe niečo nosí, nenechá ho to na pokoji, musí to von. Iste nepoviem nič nové: žijeme dva životy — duševný a telesný. O tom prvom, dôležitejšom, je ťažko hovoriť. Nuž a toto moje maľovanie je tiež rozhovorom na túto tému.”

Majú dnes ľudia na takýto rozhovor čas a chuť?
„Iste, ľudia sa ponáhľajú za svojimi starosťami. Ale mne sa zdá, že práve tí, ktorí majú v živote viac starosti, či strastí, majú práve k takémuto rozhovoru bližšie”