Dolné stredisko má štyri lyžiarske vleky so šikmou dĺžkou od 306m do 804m. Horné 5 vlekov so šikmou dĺžkou od 300m do 1090m. Celkove 9 vlekov s kapacitou 5050 osôb za hodinu. Dolné stredisko má k dispozícii technický sneh, zabezpečuje denné i večerné lyžovanie – na zjazdovkách ľahkej a strednej obťažnosti.

Horné stredisko je bez technického snehu, zabezpečuje len denné lyžovanie – na zjazdovkách strednej a vysokej obťažnosti. Poskytuje tiež nádherné scenérie na Čergovské pohorie a do doliny Torysy, za dobrej viditeľnosti možno pozorovať Vysoké Tatry. Je tu aj stredisko Horskej služby. V oblasti sú aj dve upravované bežecké trate.

Lyžiarska sezóna trvá v priemere okolo 100 dní. Počas nej je otvorená lyžiarska škola, dajú sa vypožičať lyže, snowboardy; funguje lyžiarsky servis. V dolnej časti sa konajú aj mnohé atraktívne preteky v zjazdovom lyžovaní a v akrobatických skokoch na snowboardoch – tieto s medzinárodnou účasťou. (Pozri predchádzajúcu stať o športe v obci).

Rekreačná oblasť poskytuje kvalitné ubytovacie a stravovacie služby a to: V hoteloch Javorná, Šomka, Šport, Lysanka. V penziónoch Alpina, Ženčuch, Ján Vasil. V ubytovniach Kočanka, Pod Hájom. V chatách Drienica, Ekonóm, Pod lesom, FEM-STAV, Drevenica v Drienici, na obecnej chate Šomka na Lysej hore a v chatách v záhrade PaedDr. Jozefa Vargu.

V súkromí u Ing. Štefana Pálla, Ing. Jany Kreheľovej, Mgr. Miroslava Maľcovského. Tiež vo WHITE HOUSE Drienica. Celkove okolo 700 lôžok. Existuje tu aj séria podnikových chát a možnosť ubytovania sa v Sabinove alebo v blízkom okolí. Kvalitné stravovacie služby poskytuje klub SKIčko, otvorený v roku 2010.

Oblasť je vhodná však aj na celoročnú rekreáciu, najmä a predovšetkým pre rodiny s deťmi. Je tu krytý 25m bazén s ohrievanou vodou. Sú tu wellness služby (v stredisku Vitálny svet.) Nájdeme tu soľnú jaskyňu, saunu, masážne centrum. V komplexe ubytovacích zariadení možno využívať Relax centrá. Sú tu volejbalové a basketbalové ihrisko, antukový tenisový kurt.

Možno si objednať jazdu na koni, vyhliadkové lety alebo ísť na rybačku. Je tu veľa zákutí na party stretnutia, na grilovačku a pod. V letných mesiacoch sú časté i kultúrne podujatia na novovybudovanom amfiteátri pri krytom bazéne. Predovšetkým sú tu však bohaté možnosti pre turistiku a cykloturistiku.

Je tu niekoľko náučných chodníkov rôznej obťažnosti⁽¹⁰⁴⁾. Sú tu, už nie všade tak samozrejmé, možnosti pre zber lesných plodov (húb, malín, čučoriedok, brusníc), liečivých bylín a pod. Dubáky (Boletus edulis), ktoré rastú od skorého leta až do neskorej jesene, sú skutočne exemplárne – svojou veľkosťou, tvarom i vyfarbením.

A ešte jeden moment. V chotári obce a v samotnej rekreačnej oblasti je veľa atraktívnych a romantických zákutí, miest, ktoré, žiaľ, ani krátkodobí turisti, ale ani dlhodobejší návštevníci oblasti ešte neobjavili resp. nie celkom docenili. Takú tajomnú kamennú cestu lesom v objatí starobylých velikánov, vedúcu ku kóte, na ktorej stával nie menej tajomný hrad templárov, by mal každý vidieť a precítiť, mal by sa usilovať o zachytenie i tých najnepatrnejších stôp, ktoré svedčia o jeho existencii. Nie menej je atraktívny Oltár Kameň alebo Zbojnícke diery na Lysej hore.

Málokto tiež už pocítil zimomriavky pri pohľade do hlbokého úvozu v „Jaročku“, do ktorého sa mala prepadnúť pôvodná Šoma –Drienica. Na početných terasách, ktoré lemujú úvoz môže hľadať stopy po bývalom osídlení. Nie menej zaujímavá je aj lokalita Vlčie jamy.

__________________________________

(104) V roku 2005 boli vybudované tri náučné chodníky. Trojhodinová túra od Šport hotela cez Baranie do údolia Ľutinky na starú kráľovskú cestu do Poľska, vpravo cez Čergovské sedlo späť na Lysú. Šesťhodinová túra od Šport hotela cez Baranie do údolia Ľutinky. Tu vľavo po starej kráľovskej ceste pozdĺž potoka Ľutinka až po odbočku vpravo na Tokáreň.

Cez Tokáreň na kótu Lysina, potom vpravo po hlavnom hrebeni cez Čergovské sedlo späť na Lysú. Osemhodinová túra ako predchádzajúca túra bez zabočenia na Tokáreň. Stále priamo údolím potoka Ľutinka. Na začiatku osady Majdan sa odbočuje vpravo na cestu do sedla Priehyba. Odtiaľ vpravo po hlavnom Čergovskom hrebeni (aj cez kótu Lysina) sa vraciame cez Čergovské sedlo späť na Lysú.

Pozoruhodné miesta v chotári obce

Legendy, viažuce sa ku nim

Kočí zámok⁽¹⁰⁵⁾ je spojený s prítomnosťou bojovného rádu templárov v našej oblasti. Templári – Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho. Rád založil v roku 1118 Hugo de Payens na ochranu pútnikov smerujúcich zo západu do Jeruzalema. Rád postupne mocnel a budoval si sídla aj mimo Svätej zeme. Do Uhorska prišiel v 2. polovici 12. storočia na pozvanie kráľa Gejzu II. Usadil sa predovšetkým na pohraničných hradoch a v pohraničných oblastiach Uhorska. Rád upevňoval svoje pozície v Európe, aby mohol financovať svoje pôsobenie vo Svätej zemi. Silné pozície mal aj v Poľsku.

Prítomnosť templárov v našej oblasti je písomne doložená v Darovacej listine Ondreja II., ktorou v roku 1212 daroval rádu Zimnú studňu a zem Mediasmaiele (Medzianky). Prítomnosť rádu má byť tiež doložená v Gaboltove. Stopy po templároch, viažuce sa najmä na ústnu tradíciu, sú aj v obciach Svinia, Lipovce, Krivany, Mošurov a v ďalších.

V týchto obciach mali vlastniť hrady a hrádky. V Lexikóne Uhorského kráľovstva sa tiež uvádza, že na nejakom vrchu v blízkosti Bardejova mali templári svoje významné sídlo. Preto, aj z týchto dôvodov, ústnu tradíciu o existencii opevneného bodu, hrádku, hradu nad starobylou bardejovskou cestou vinúcou sa údolím potoka Ľutinka, (pokračujúcou na Spiš resp. na Prešov – Košice, alebo len na hrady templárov v okolitých obciach,) nemožno podceňovať.

Existencia tzv. Kočího zámku v lokalite Oltariska sa tak stala viac ako len pravdepodobnou. Zaujímavé je aj svedectvo Ödöna Potemkina, ktorý v roku 1863 do časopisu Sarosvármegye leirása napísal: „Hrad Oltariska … dnes už sotva poznať to miesto⁽¹⁰⁶⁾.

Neskôr zanikol a pohltil ho les.“ Romantický básnik Mihaly Tompa v jednej zo svojich poém, na základe ústne zachovanej tradície z Pečovskej Novej Vsi, píše o tajomných jazdcoch v oblasti Lysej hory. Ak k tomu pridáme existenciu aj dnes zreteľne viditeľnej kamennej cesty idúcej po hrebeni nad osadou Baranie smerom na bezmenný vŕšok poblíž kóty Okrúhla, (a uvidíme to všetko na vlastné oči,) nadobudneme istotu, že tu hrad templárov skutočne stál. Muselo to byť niekedy v 13. storočí. Podľa všetkého bol oporným, možno oddychovým, bodom pri presune templárov z Poľska cez Uhorsko do Svätej zeme.

___________________________________________________

(105) Lokalita Kočího zámku sa nachádza síce v chotári obce Olejníkov, ale bezprostredne poblíž chotára Drienice. S osadou Baranie, lokalitami Oltár Kameň a Zbojnícke diery vytvára organický navzájom prepojený celok, viažuci sa na obec Drienica. (106) Z tejto výpovede vyplýva, že Ödön Potemkin toto miesto určite poznal, hoci ho len ťažko, ale predsa len, odlíšil od okolia. Aj dnes tam, (v lokalite, ktorá sa od pradávna nazýva „Kočí zámek“ na bezmennom vŕšku poblíž kóty Okrúhla,) možno zbadať nepatrné stopy po bývalých opevneniach.

Moc templárov v Európe začiatkom 14. storočia sa stala pre svetskú a cirkevnú vrchnosť neúnosnou. Ich majetky boli obrovské. V noci z 12. na 13. októbra 1307 (zo štvrtka na piatok trinásteho – odtiaľ povera) boli templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí, ich majetok skonfiškovaný atď. Dňa 22. decembra 1312 pápež Klement V. rád definitívne rozpustil. A to bol aj koniec hradu na Lysej.

Významnou lokalitou na Lysej hore bol a je Oltár Kameň(1049m). Leží na východ od kóty Lysej hory (1068m) na rozhraní chotárov Olejníkova, Drienice a Šarišských Sokoloviec. Leží poblíž návršia nad osadou Baranie, na ktorom stávalo hradisko Oltariska – Kočí zámok.

Počas tatárskeho vpádu v 13. storočí v hustých lesoch v okolí Oltár Kameňa a možno i v okolí Kočího zámku sa ukrývali ľudia z okolitých dedín. Na Oltár Kameni sa konali bohoslužby, ľudia sa modlili za ochranu. V časoch protireformácie sa tu zas schádzali a modlili evanjelici. Oblasť Oltár Kameňa bola v stredoveku akýmsi útočiskom pre nespravodlivo prenasledovaných, ale možno aj pre tých, ktorí stáli zaslúžene mimo zákona.

Oltár Kameň mohol byť podľa prof. Budinského – Kričku aj kultovým miestom Slovanov. Budinský predpokladá tu existenciu neznámej výšinnej usadlosti. Opiera sa o skutočnosť, že medzi osadami Baranie a Ambrušovce sa našli žarnovy; tie, ale typologicky zapadajú do 9. – 10. storočia, do obdobia Veľkej Moravy. (Žarnovy sú uložené vo Vlastivednom múzeu v Prešove.)

Oltár Kameň je mohutný kameň, zreteľne odlíšený od svojho okolia. Azda prvá písomná zmienka o Oltár Kameni je v knihe Geograficko-historický a produktový lexikón Uhorska z roku 1786, v ktorom Ján Matej Karabinský uvádza: „Ďalej od majerov sa v lese nachádza prastarý Oltárkameň, na ktorom sa schádza mládež pri sviatočných zhromaždeniach.“ V 19. storočí je niekoľko zmienok v časopisoch o tajomných nápisoch na stenách kameňa. Hovorí sa o prastarom runovom písme.

I dnes sú tieto pračudesné znaky ešte ako tak rozlíšiteľné. Nepotrvá dlho, kým celkom nezaniknú. S Oltár Kameňom sa spája niekoľko legiend. Zaujímavá je legenda o vzniku jeho názvu. V oblasti Lysej sa zdržiavali dvanásti zbojníci. V blízkom okolí nikomu neublížili. Lúpili na vzdialenejších miestach. Bohatým brali, chudobným dávali. Raz zbojníci na Begálke, (časti Sabinova, kde sa z hlavnej cesty odbočuje na Drienicu,) zastavili pocestného.

Keď sa od neho dozvedeli, že je kňazom a ide slúžiť sv. omšu, aj finančnými ponukami ho presvedčili o tom, aby išiel slúžiť omšu ku nim do lesa. So zaviazanými očami ho priviedli na Oltár Kameň. Na tento plochý kameň položili biely obrus, kňaz vykonal sväté obrady. Odvtedy Oltár Kameň. Kňaza odmenili a zaviedli späť na Begálku. Už len zo záznamov, ktoré sa opierajú o výpovede starých obyvateľov Drienice sa čo-to dozvedáme o prítomnosti tajomných jazdcov v oblasti Lysej. Jedna verzia tejto legendy pochádza z Pečovskej Novej Vsi a stvárnil ju už spomínaný Mihályi Tompa v poéme Oltárkő (Oltár Kameň).

Tu je naša (šomsko-drienická) verzia. V oblasti Lysej za dávnych čias sa zdržiavali mohutní rytieri na koňoch. Obyvateľom Šomy (Drienice) a okolitých obcí bez zaplatenia brali veci, ktoré potrebovali. Kradli najmä oblečenie, jedlo, peniaze. Svoje územie si označovali morfickými (špecificky tvarovanými) krížmi, ktoré vysekávali do kameňov a stromov. Takto dokazovali svoju nadradenosť. Obyvatelia po odchode rytierov kríže zlikvidovali.

Jeden kríž mal byť vytesaný aj do Oltár Kameňa, ďalší bol na južnom svahu Lysej. Pri výstavbe v 60. rokoch minulého storočia bola jeho lokalita zdevastovaná a kríž zničený. Táto legenda má podľa všetkého reálny základ. Kontroverzný krakovský biskup Ján Muskata, ktorý zradil záujmy poľského štátu a národa, ktorý neuspel ani v Čechách, sa v rokoch 1311 – 1317 skrýval v oblasti Muszyny, v blízkosti hraníc Šariša. V poľských prameňoch sa jeho meno spája aj s hradom nazvaným Kočí zámok.

Bol obklopený skupinou na všetko odhodlaných žoldnierov – Nemcov. Verboval len vysokých, zdatných, po nemecky a latinsky hovoriacich rytierov. Zachovalo sa, že sám bol veľmi divý človek, ktorý kradol a zbíjal.

Za prezretie stojí aj Kríž na Oltár Kameni.

Samotné prostredie, krásna príroda, ticho, tajomnosť miesta, priam nabádajú na tiché zamyslenie, či modlitbu pri ňom. Kríž tu stával od nepamäti, ale prvá písomná zmienka o ňom je až v týždenníku Šariš zo dňa 20.8.1937. F. Ortel ho popisuje: „… sme sa priblížili k čiernemu drevenému krížu s Ukrižovaným z čierneho plechu. Kríž mal plechovú čiernu ochranu, ale len do jednej polovice. Druhú polovicu zničil čas a nepohoda. A aký vzácny bol ten kríž. Pod nohami Ukrižovaného v dreve kríža vyrytý kalich a pod ním turecký polmesiac a židovská hviezda.

A naproti tomuto krížu veľký kameň – kameň oltárny.“ Tento kríž bol po vojne nahradený novým dreveným krížom aj s kalichom, polmesiacom a tento raz osemcípou hviezdou. Keď tento kríž doslúžil, 23.6.2000 bol inštalovaný ďalší kríž, ktorý o týždeň neskôr 30.6.2000 bol posvätený. (Podrobnejšie pozri v stati Cirkevný život obce). Na čelnej a pravej bočnej strane kríža sú vyryté znaky: (Vysvetlivky k nim pochádzajú z Cirkevnej kroniky obce Drienica.) PNK – Pamiatka na kresťanov prenasledovaných v každej historickej dobe.

Tu pri Oltár Kameni nachádzali ochranu, útechu a silu. Tu sa konali bohoslužby pre veriacich z osád Baranie a Ambrušovce. Prichádzali tu kresťania zo sabinovskej a bardejovskej strany Čergovského pohoria. MR 1200 – Je to zmienka o pôsobení mníchov – Templárov (rytierov s celoeurópskou pôsobnosťou), ktorým bola zverená ochrana „Svätej zeme“.

Poľská časť mníchov putujúca do Jeruzalema dostávala od vtedajších panovníkov hradiská (roku 1212 Chmeľov a i.). Alebo si ich budovali sami (Kláštoriská). Jedno takéto nazvané Kočí zámok bolo vybudované okolo roku 1200 na blízkom návrší, nad osadou Baranie. Po opustení mníchmi hradisko zarástlo lesom. VTR 1241 – Po vyplienené a spustošení krajiny Tatármi v r. 1241-42 nastalo sťahovanie národov. Tieto sa sťahovali pozdĺž údolí riek (oblasť terajšieho Východoslovenského kraja). Usádzali sa do hôr na neobrábané pozemky. Toto usadzovanie sa udialo aj v blízkom okolí. VTT 1524 – Ďalší vpád Tatárov a Turkov v r. 1524 cez Halič, (oblasť Ľvova,) zasahuje oblasť východného Slovenska. Najmä mesto Bardejov upevňuje svoje hradby a zabezpečuje obranu.

Organizačná štruktúra vtedajších východoslovenských kráľovských miest nazývaná „Pentapolitana“, (Košice, Prešov, Bardejov, Levoča a Sabinov) sa zomkla. Na tomto základe sa vytvorila zo Spiša z Levoče, z hornotoryskej zeme a zo Sabinova tzv. „Kráľovská cesta“. Touto viedla pomoc Bardejovu. OSD BA AM 1411 – Zo Sabinova cez Ľutinu a z hradu Hanigovce viedla horská „Kráľovská cesta“ na Čergov. Tá sa spájala s odbočkou od Hradiska a viedla ďalej cez Hertník do Bardejova a do Poľska. V roku 1411 tu bola doložená brána – osídlenie a vznik osád Baranie a Ambrušovce. Zaujímavá je aj Kaplnka Premenenia Pána na Oltár Kameni.

Je využívaná v auguste počas odpustových slávností horských osád Baranie a Ambrušove. Vtedy sa tu koná sv. liturgia. Interiér kaplnky si však turista môže prezrieť kedykoľvek počas celého roka cez malé okienko na dverách. Myšlienka vybudovať kaplnku sa zrodila v roku 1969. Realizovala sa však až v roku 2001. (Podrobnosti nájde láskavý čitateľ v stati Cirkevný život obce.) Zbojnícka jaskyňa – (niekedy sa hovorí o Zbojníckych dierach) – je vytvorená v kryhovom zosuve masívnych flyšových

pieskovcov „čergovskej jednotky“ vonkajšieho flyšového pásma. Má podobu pukliny a dĺžku (speleológovia sa ďalej nedostali) necelých päť metrov. Vchod po jeho rozšírení má rozmery asi 1,5m x 1m. Za ním chodba klesá pod sklonom približne 30⁰, pričom (chodba) kopíruje poruchu v skale. Nadšený turista dokáže jaskyňu objaviť – nájsť ju v lokalite Lysej hory – medzi hotelom Šport a chatou obce Drienice po ľavej strany lesnej – lúčnej cesty spájajúcej oba tieto body a to pod stromami na miernom svahu.

Upozorňuje na ňu aj šípka s nápisom „jaskyňa“. (100m na východ od hotela a asi 50m pred chatou. V jaskyni svojho času prebývali dvanásti zbojníci, z ktorých každý mal v nej svoju komnatu. Po rozpade družiny zakopali neďaleko jaskyne poklad a zaprisahali sa, že ho nevykopú, pokiaľ sa všetci opäť nezídu. A nezišli sa.

Ďalšia legenda hovorí o tom, že sa v nej počas tatárskeho vpádu skrývali obyvatelia okolitých obcí. Ťažko si to však pri dnešných rozmeroch jaskyne predstaviť. Najstarší obyvatelia však vravievali, že pred 2. svetovou vojnou bola jaskyňa nielen známym miestom, ale bola aj priestrannejšia ako teraz.

Do jaskyne sa dalo dostať úzkou chodbičkou po pravej strane od vchodu okolo označeného kameňa, ďalej bola „priepastka)“, do ktorej sa zliezalo po „osterve“ stromu. Z nej po schodoch sa schádzalo do menšej jaskynnej dutiny, kde bol silný prameň vody.

Okolo neho sa zvyklo sedávať. Počas vojny sa jaskyňa z časti zrútila, iná verzia hovorí o tom, že v tom čase niekto do jaskyne hodil granát. Po vojne sa na Lysej začali stavať chaty. Pri ich výstavbe jaskyňa poslúžila ako skládka stavebného odpadu. Dňa 10.5.1997 sa uskutočnil základný speleologický výskum a začali čistiace práce.

V máji 2009 nadšenci zo Speleoklubu Šariš z Prešova jaskyňu znova prečistili. V ďalšom roku v prácach pokračovali. Veľmi perspektívnou sa ukázala skutočnosť, že jaskyniari vpravo od vchodu zaregistroval prázdny priestor a prievan, ktorý odtiaľ vychádzal.

Starší obyvatelia Drienice dobre poznali nielen Zbojnícke diery na Lysej hore, ale aj „Zbujnicke dražky“ (Zbojnícke chodníčky). Tie viedli od prameňa na Lysej hore po hrebeni na Besnú, odtiaľ cez Blažkovú, Vyšný a Nižný Kočan až na „Zdolinkárovu luku“, ktorá mala byť niekde pri terajšej údolnej stanici sedačky na Lysú. Tu sa „dražky“ spájali so starou lesnou cestou idúcou popri potoku cez obec do Sabinova.

V pamäti mnohých možno zostali i slová piesne, ktorú si zbojníci mali spievať v židovej krčme: „ Hej, pomaly chlapci bo povala rapči, bo ked nas tu polapaju, rebra nam polamaju.“ Ľudia so zbojníkmi cítili, často ich vyprevádzali až do lesa, (vraj po spomínanú Zdolinkárovu lúku.) Je možné, že to boli i šomské devy, ktorým sa zbojníci za tancovačku vždy bohato odmenili , vraj šperkami.

„Jaročok“, prameniaci „v Stročinci“– je ďalším zaujímavým miestom v chotári obce. Až zamrazí, keď sa pozrieme do hlbokého divého úvozu pod cestou v Stročinci medzi Rentavou hôrkou – Sosninou a Lúčnou. Tu sme ochotní uveriť legende, podľa ktorej v týchto miestach stála pôvodná Šoma a ktorá sa tu bez stopy prepadla, ako trest boží za to, že jej obyvatelia tancovali a hýrili počas nedeľňajšej svätej liturgie. Táto romantizovaná legenda má v každom prípade reálny základ.

V týchto miestach totiž stála stredoveká osada Kápolna (Kapovňa – Pustakapolna), ktorá zanikla niekedy začiatkom 16. storočia. Ešte i dnes sú tu (hoci o niečo nižšie) na svahoch úvozu akoby umelo vytvorené terasy, na ktorých mohli stáť domy a hospodárske stavby. (Podrobnejšie pozri stať Osada Kapovna.)

Vlčie jamy – sa nachádzajú v chotárnej časti Vilčí Dil (Vlčí Diel) v severozápadnej časti chotára obce v predhorí Čergova. Zakryté jamy slúžili niekedy v 19. storočí na odchyt premnožených vlkov. Raz, keď sa z nejakej oslavy na Červenej Vode odtiaľ vracal cigánsky primáš s husličkami, spadol do takejto jamy.

V jame však už predtým uviazol aj statný vlk. Cigán sa pred útokom vlka ochránil tak, že celú noc až do rána, kým neprišli ľudia, na tých svojich husličkách len vyhrával a vyhrával. Keď prestal, vlk začal vrčať a útočiť. Ešte i dnes pozorné oko zbadá stopy po týchto jamách.

Pamätníky SNP– Spomienky na Slovenské národné povstanie odstupom rokov a odchodom generácie jeho priamych účastníkov postupne blednú. Zostali len niektoré pamätníky, o ktorých sme písali v príslušných statiach z dejín obce. Aspoň stručne si pripomeňme, že ide o hrob partizána Viktora na miestnom cintoríne, Pomník padlým hrdinom SNP na Lysej hore (medzi kótou Lysej hory a Oltár Kameňom), zvyšky partizánskych bunkrov v lese v lokalite Suchá. Ide tiež, ale aj o kameň s namaľovanou červenou hviezdou oproti údolnej stanici lanovky na Lysú; tesne vedľa cesty na Lysú po jej ľavej strane pred jednou z jej mnohých odbočiek do lesa.

Pri tomto kameni vraj mal vyhasnúť život partizána pri jednej z prestreliek s Nemcami. Nie je to však obyvateľmi obce jednoznačne potvrdené. Kameň je dnes zarastený krovím.

Národopisné paberky

Je dobré, že mnohé tradície sa sporadicky obnovujú, napr. nosenie jedličky (26.12. 1990, 29.12. 1996), vynášanie „Smertky“ a p. Iné sú, žiaľ, už nenávratne stratené.Časy sa menia, životná úroveň tiež. Staré sa už nevráti, zostáva nostalgia, zostáva spomienka na predkov, ostáva ich duchovný odkaz. Z neho čerpáme aj dnes, ako zvykneme hovoriť, v moderných časoch.

Z bohatého odkazu predkov si pripomeňme, zdá sa, že dnes už celkom zabudnutú prácu s ľanom.Ľan sa sial do vyhnojenej pôdy. Ručne sa vytrhával.

Večerami v stodole na bojisku sa ľan rafal. Bola to záležitosť predovšetkým mládeže, ktorá pri tom šantila a spievala. Po vyrafaní (odsemenení) sa ľan močil v močidlách. Po vymočení sa ľan vyštuchal. Potom sa tlukol tlučkami na kameni.

V októbri – v novembri sa ľan ter na terliciach, potom sa česal na terloch. Pri česaní najprv odchodyli klaky, potom pačesky, a tak zostal čistý ľan. Najprv sa spracúvali klaky na hrubé pradivo, potom pačesky na tenšie, a nakoniec ľan na tenké pradivo.

V zimnom období sa prialo. Materiál sa navíjal na kúdele a prial ručne na vrecinka. Bolo to známe obdobie priadok na dedinách. Mlaď sa na priadky schádzala každý večer, vždy u inej devy.

Starší na priadky chodili k susedom, k rodine. Z vretien sa motalo na motovidloch. Po vytkaní pradiva sa ono vyvarilo v drevnom popole, vysušilo a na špuľaroch špúľalo na fajky (cievky). Potom sa na snovadlinochsnovalo a navíjalo na krosná.

V marci – apríli sa tkalo na drevených krosnách. Najprv hrubé plátno, potom pačesné a cenké. Z hrubého plátna sa vyrábali mechy, dlhé mužské nohavice a spodky.

Z pačesného mužské košele, ženské košele – podolky okrem rukávov, ktoré boli z paťolatu. Po vytkaní sa plátno ešte bielilo na slnku za stáleho polievania šapkami, potom sa ešte dalo do mangľu a tak zrolované do ladyako cenná vec.

Na záver

Predkladaná kniha nadväzuje na publikáciu „1332 – 2002 Drienica“, vydanú pri príležitosti 670. výročia založenia obce. Nová kniha obsahuje však podstatne viac historických faktov o obci a o jej obyvateľoch ako jej predchodkyňa. Autor sa pritom vždy usiloval všetky v nej uvádzané fakty zakomponovať do širších dobových a regionálnych súvislostí.

Len tak bolo a je možné pochopiť ich zmysel, ich súvislosti, poprípade ich odkaz, vrátane ich odkazu aj pre súčasnosť. Tam, kde sa fakty strácali v prepadlisku času alebo dobové pramene boli neúplné, vyslovuje autor možno pre niekoho až príliš odvážne hypotézy. Ich správnosť ale vždy overuje, dokazuje.

Opiera sa pritom, zrejme podľa možností, o logiku súvislostí (faktov a udalostí), o komparáciu s obdobnými dejmi (v čase i v geopriestore), a tiež o vyvracanie antitéz, ktoré spolu s hypotézami často uvádza. Je len na láskavom čitateľovi, aby sa vžil do myšlienkových pochodov autora, možno aj uvoľnil svoju fantáziu a dotvoril to, čo sa už pre niekoho, možno aj, zdá nenávratne stratené.

Mnohé state knihy majú zas naopak len vyložene informatívny faktografický charakter, poukazujú na bohatosť tradícií, na šírku záberu mnohých činností v obci či už v minulosti alebo v súčasnosti. Ich cieľom je pozdvihnúť hrdosť občanov na to, že sú obyvateľmi Drienice, že boli a sú súčasťou tohto veľkého súkolia, že i oni svojím dielom prispeli k napredovaniu – rozvoju svojej obce.

Predkladaná publikácia bola limitovaná predovšetkým šírkou svojho rozsahu a časovou dimenziou jej tvorby. Prejavilo sa to predovšetkým v malom počte odkazov na pôvodné pramene, v uvádzaní viacerých sprostredkovaných informácií.

Pravdivosť a hodnovernosť údajov však v každom prípade autor overoval z viacerých zdrojov, vrátane internetových portálov. Autor textu si uvedomuje, že publikácia môže obsahovať preto aj niektoré drobné nepresnosti, ale tie v žiadnom nemôžu oslabiť jej zmysel, význam a poslanie.

Autor publikácie verí, že tí, ktorí budú písať o obci v budúcnosti, zdokonalia to, čo bolo teraz o obci napísané. Autor textu na záver ďakuje všetkým tým, ktorí aktívne prispeli k tvorbe tejto publikácie, poskytli podklady, rady, konzultácie.

---

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11

DRIENICA v premenách času 1332 – 2012