Pračlovek Poľovník

Pračlovek Poľovník

Pračlovek Poľovník

Pračlovek Poľovník .Poľovnícke umenie našich predkov, ktorí obývali Zem pred300 až 400 tisíc rokmi, dlho zostávalo oblasťou čírych predpokladov, založených na analógiách so životom primitívnych lovcov, ktorí dodnes žijú v džungliach a pustatinách.

Posledné dve desaftočia sa stali obdobím veľkých archeologických a antropologických objavov v tejto oblasti. Spôsob života ľudí pred štyritisíc storočiami sa objavil v konkrétnych reáliách, presných detailoch, hoci v mnohom útržkovitých…

Vzpriamený človek sa oproti svojim predkom dokázal lepšie sústrediť a ani pamäť už nemal takú slabú. Zachovával si informácie načerpané z vlastných loveckých skúseností a skúseností svojich blízkych, zbieral poznatky o návykoch divej zveri, mal možnosť plánovať lov vopred a vydávať sa za hľadaním divej zveri omnoho ďalej, než sa odvážili jeho predkovia, pretože si dokázal zapamätať cestu späť.

Jeho kamenné nástroje a zbrane boli lepšie a vhodnejšie než tie, ktoré používali oni, a okrem toho sa v tomto období objavila nová zbraň— drevená kopija. Poľovačka s kopijou bola bezpečnejšia a úspešnejšia. Možno taký istý význam mala aj zmena loveckých postupov. Vzpriamený človek si už dokázal poradiť aj s väčšími a silnejšími zvieratami, než bol sám, i keď mal len primitívne zbrane
— obyčajné kamene a palice, čo teda znamená, že sa musel spoliehať na lovecké ľsti, opierajúc sa o hlbokú znalosť všetkých zvieracích zvykov.
Lovecké ľsti. Vzpriamený človek starostlivo preskúmaval zvyky veľkých i malých zvierat a ich slabosti potom dômyselne využíval pri love. Medzi jeho obvyklé úlovky patrili frankolíny— príbuzné prepelíc (doteraz žijúce v Afrike). Tento vták má osobitný spôsob obrany, ktorý mu pomáha zachrániť sa pred všetkými nepriateľmi okrem človeka.

Keď sa priblíži nebezpečný dravec, frankolín vzlietne, odletí asi sto metrov a znesie sa na zem. Keď ho opäť niečo vyplaší, odletí už len sotva päťdesiat metrov. Tretí raz vták odletí už len niekoľko metrov, potom klesne na zem, kde úplne znehybnie. Človek, ktorý je schopný zapamätať si charakter jeho únikového letu, ho môže bez veľkej námahy chytiť.
Takisto africké zajace patrili do jedálneho lístka vzpriameného človeka.

Toto zviera totiž možno chytiť doslova holými rukami. Lovec musí dávať pozor na jeho uši. Skôr, než odskočí nabok, pritlačí si zajac uši na chrbát. Ak poľovník uhádne smer, kam sa zajac uhne, beží potom priamo na neho a človek pri dostatočnej rýchlosti a obratnosti dokáže svoju korisť chytiť. Keď sa zajac obráti na opačnú stranu, s najväčšou pravdepodobnosťou sa vrhne do najbližšieho úkrytu, kde si ľahne. Lovec vďaka farebnému videniu, ktoré mali primáty dokonale vyvinuté, zvieratko nájde a vytiahne ho zo skrýše.
Možno, že vzpriamený človek používal spôsob, ktorý antropológ Washing-tonskej univerzity Grover K r a n t z nazval „nepretržitým prenasledovaním”. Je založený takisto na dobrej znalosti zvláštností správania sa budúcej obete, napr. toho, že nepárnokopytníky, ako antilopy a gazely, sa pred prenasledovaním zachraňujú útekom do oblúka, takže im možno nadbehnúť, alebo vbehnúť priečne do cesty.

Najzákladnejšou zásadou takejto poľovačky je však jej nepretržitosť: nedovoliť zvieraťu, aby sa zastavilo a oddýchlo si, donútiť korisť, aby bežala dovtedy, kým nepadne od únavy. Takto doteraz lovia antilopy Somálci.
Iné, vytrvalejšie živočíchy vzpriamený človek možno hnal pred sebou aj niekoľko hodín. Mexickí Indiáni Tara-huarovia niekedy prenasledujú jeleňa celých dvadsaťštyri hodín. Aj keď lovec stráca korisť z dohľadu, ide po stope — odtlačky kopýt, trus, udupaná tráva mu poskytujú potrebné informácie.
Kolektívna poľovačka. Je známe, že prví ľudia zabíjajú praveké slony, ktoré boli oveľa väčšie než dnešné. Boli štyri metre vysoké, s úmernou hmotnosťou. Nie je pravdepodobné, že také obrovské zviera a s takou hrubou kožou, bolo možné zabiť zbraňou z kosti, kameňa alebo drevenou kopijou.

Pygmejci, známi svojím malým vzrastom, ešte stále lovia slony drevenými kopijami.
Individuálne nepretržité prenasledovanie alebo podobný spôsob lovu neobyčajne unavoval aj lovca. Na konci prenasledovania sa lovec ocitol ďaleko od pôvodného stanovišťa, a preto si mohol so sebou odniesť len nepatrnú časť ukoristeného mäsa. Výhodnejším spôsobom lovu bolo nadháňanie alebo forma kolektívneho lovu, zameraná na zabitie väčšieho počtu zvierat. Jedna z metód kolektívneho lovu, ktorú vymyslel a zdokonalil vzpriamený človek, spočívala vo využití močiarov ako pasce pre celú čriedu. V Afrike, na mieste zvanom Olduvaj, našli archeológovia skamenené pozostatky čriedy býkov vyhynutého druhu.

Lovci ju nepochybne zahnali do močiara, a kým sa býky pokúšali dostať na pevnú pôdu, pobili ich. Kosti nôh jedného býka sa našli vo vrstve skameneného ílu vo vertikálnej polohe, ostatné časti kostry chýbali. Teda je isté, že ľudia zvieratá na mieste rozrezali a odniesli. Pravda, najvýznamnejší z dôkazov loveckej obratnosti vzpriameného človeka a vôbec najbohatší prameň informácií o vzpriamenom človeku zo všetkých, ktoré máme k dispozícii, objavili archeológovia na zväzkoch dvoch pergamenov, Torralba a Ambrona, nad riečkou v španielskych horách Guadarra-ma, asi stopäťdesiat kilometrov severovýchodne od Madridu. Tieto pahorky pretína dolina od severu na juh.

V usadených horninách sa zachoval dôkaz o tom, že asi pred 400 tisíc rokmi poľovníci, patriaci k biologickému druhu vzpriameného človeka, zabíjali značný počet slonov. A opäť podľa rozmiestenia kostí na miestach vykopávok a podľa ďalších údajov bolo možné rekonštruovať, čo sa tam stalo, a dokonca si predstaviť mnohé podrobnosti takéhoto lovu.
Pri okrajoch vápencovej plošiny nad šírou bezlesnou dolinou sa kde-tu ukryli skupinky poľovníkov.

Pod sebou videli bahno močiarov, ktoré v ich plánoch malo svoju úlohu. Dúfali, že slony aj v období svojich migrácií použijú obvyklý priechod. Zhromaždili sa tu členovia viacerých skupín, ktoré spravidla poľovali oddelene. Naši predkovia chápali, aké výhodné a dôležité sú spoločné akcie, a boli výborne zohratí.
Zásobili sa drevenými kolmi s opálenými hrotmi, kostenými dýkami a hro-titými kameňmi. Neboli to veľmi účinné nástroje proti mohutným zvieratám. Ale ľudia mali k dispozícii ešte jednu zbraň, ktorej sa slony boja.

Oheň!Lovci nie sú ťažkí, a nebezpečenstvo, že uviaznu v močiari, im nehrozí. Vrhajú sa do útoku a vyhýbajú sa švihajúcim chobotom. Zabodávajú kopije do šiji zvierat alebo zasýpajú ich hlavy krupobitím kamenia. Napokon posledný slon klesá na bok a lovci začínajú štvrtiť ich telá. Je tu toľko mäsa, že bohato vystačí pre všetkých.
Táto rekonštrukcia, i keď sa v mnohom opiera o predpoklady, vychádza z materiálnych svedectiev objavených na mieste poľovačky.Archeologické doklady.

Keď americký antropológ Howells rozkopával kedysi zamrznutú pôdu, objavil svedectvo o tom, že poľovníci používali oheň na to, aby zahnali zvieratá potrebným smerom — častice drevného uhlia a popola sa našli v širokom páse rozptýlené priečne cez dolinu. Predpoklad, že lovci používali nielen kamenné zbrane, ale i drevené kopije, naznačili nálezy dreva. Jeden zotletý kúsok zanechal v zemi svoj odtlačok.

Keď sa odtlačok naplnil sadrou, ukázalo sa, že kúsok dreva bol zahrotený.
Kosti zvierat, ktoré sa našli na mieste, ukazujú, akým spôsobom tu telá štvrtili a poskytujú materiál pre zaujímavé dohady o zvykoch vzpriameného človeka.

Keď oddelili od zvieraťa najlepšie časti, lovci ich odnášali bokom na ďalšie spracovanie. Usudzujúc podľa dochovaných zvyškov, rozrezávali mäso na drobnejšie kúsky a rozbíjali niektoré kosti, aby z nich získali dreň.
Rozrezané mäso poľovníci jedli na iných miestach, kde sa našli hŕby rozdrobených obhorených kostí. Pretože však taký slon vážil mnoho ton, lovci, hoci ich bolo veľa, ťažko mohli zjesť väčšiu časť ukoristeného mäsa.

Museli ho odniesť do svojho táboriska a zabezpečiť, aby sa neskazilo. V 19. storočí anglický cestovateľ Samuel W a k e r pozoroval, ako africkí poľovníci rozrezali slonie mäso na dlhé pásy, sušili ich a potom údili na rámoch z vlhkého dreva. Americkí Indiáni sušili mäso zabitých bizónov.

Po spracovaní celého bizóna narezané a vody zbavené mäso vážilo iba dvadsať kilogramov. Možno údenie bolo pre vzpriameného človeka príliš zložitým procesom, ale mohol sa naučiť mäso sušiť na slnku.
A ako si lovci mäso medzi sebou rozdeľovali?

Vykopávky odhalili závažnú podrobnosť: analýza zhromaždených rozdrvených a zuhoľnatených kostí ukázala, že v každej takejto hŕbe sú kosti všetkých, alebo takmer všetkých zvierat zabitých a rozštvrtených na tomto mieste. Z toho vyplýva, že lovci si korisť medzi sebou delili rovnakým dielom.
Nájdené materiály svedčia o tom, že mozog vzpriameného človeka dosiahol taký stupeň vývoja, ktorý umožňuje predvídať na základe skúseností. Inými slovami, svoje počínanie dokázal plánovať. Naučil sa zapamätať si orientačné body, pomocou ktorých sa dokázal vrátiť do svojho tábora aj z väčšej vzdialenosti. A čo je ešte dôležitejšie — dokázal si všímať sezónne migrácie zveri a vo svoj prospech využívať tieto informácie. Práve preto prestal byť lov náhodnou vecou.

Terra Amata na juhu Francúzska je takisto miestom, kde sa potulní lovci každoročne nakrátko zastavovali v čase, keď sem prichádzala zver.Nevyhnutnosť sledovať putujúcu zver musela hlboko ovplyvniť spôsob života vzpriameného človeka. Dostával sa na stále nové miesta, získaval nové dojmy a rozširoval svoje skúsenosti.

Zvedavosť je vlastná všetkým primátom a vzpriamený človek nepochybne s veľkým záujmom skúmal svoj rozširujúci sa svet. Pravdepodobne musel stále riešiť nové úlohy, napríklad, ako so sebou nosiť jedlo, vodu a oheň. Je málo pravdepodobné, že by vzpriamený človek so sebou nosil veľa kamenných zbraní.

Podľa zahrotených sloních kostí, ktoré sa našli v Torralbe, a „dielne” v Terra Amate, možno usudzovať, že väčšiu časť potrebných nástrojov si zhotovoval na mieste.
Lovecké potulky priviedli vzpriameného človeka aj za hranice trópov. Chladnejšia klíma ho donútila ovládnuť oheň a vynájsť odev. Najskôr sa ako odev pravdepodobne používali kože zvierat, ktoré zabil; odtlačok kože na piesku v Terra Amate ukazuje, že títo ľudia už kože používali.

Chladné drsné zimy ich zbavili možnosti zbierať cez celý rok lesné plody, ovocie a zeleninu, ako to bolo v trópoch, čím sa zvýšil už aj tak veľký význam poľovačky.
Stopy, ktoré po sebe zanechal vzpriamený človek v Torralbe a Ambrone, v Terra Amate a na iných miestach, svedčia o tom, že si úspešne osvojil lovecký spôsob života a urobil dôležitý krok k tomu, aby biologický druh „človek” zaujal vládnucu pozíciu medzi všetkými živými tvormi obývajúcimi našu planétu.

Pračlovek Poľovník

VN:F [1.9.22_1171]
Hodnotenie: 10.0/10 (1 hlas)
Pračlovek Poľovník, 10.0 out of 10 based on 1 rating

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Obrázok Vlož URL.