Najpodivuhodnejšie cicavce

Vráskavec obrovský

Vráskavec obrovský

Najpodivuhodnejšie cicavce .Najväčší a najťažší cicavec, ktorý vôbec žil na Zemi, je vráskavec ozrutný (Sibbaldus musculus), niekedy nazývaný aj „striebornou veľrybou”.

Hovorí sa mu tak pre žlté sfarbenie brušných častí tela, čo spôsobuje tenký film mikroskopických rias.
Poznáme tri zemepisné rasy tohto vráskavca žijúce v severnom Atlantiku a severnom Pacifiku (S. m. musculus), v moriach južnej pologule (S. m. intermedia) a v južných oblastiach Indického oceána a Antarktídy (S. m. brevicauda).

Pre každú dĺžku zvieraťa však existuje pomerne široké rozpätie hmotnostných hodnôt so zreteľom na veľké sezónne zmeny zásob podkožného tuku. Najťažšie vráskavce ozrutné možno uloviť v decembri a v prvej polovici januára. Najväčší presne zmeraný vráskavec ozrutný bol dlhý dvadsaťdeväť metrov.

Bola to asi samica, ktorá 29. januára 1929 prenikla do Panamského prieplavu z Karibskej oblasti. Keď ju vyplašil ruch lodnej dopravy, doslova zapchala a zaplavila okolie prvého vzdúvadlá a museli ju usmrtiť guľometnou paľbou. Mŕtve telo potom remorkérmi odtiahli do dokov v Cristobale, kde sa ju bez úspechu pokúsili vyzdvihnúť z vody sedemdesiatpäťtonovými žeriavmi. Hmotnosť zvieraťa sa odhadovala až na stopäťdesiat ton.

Po márnych pokusoch mŕtveho vráskavca odtiahli na voľné more a ponechali svojmu osudu. O krátky čas ho príboj zasa vyhodil na pobrežie pri Nombre de Dios, takže ho museli ešte raz odtiahnuť na voľné more. Neskoršie ho bombardovali americké vojenské lietadlá; niektoré časti tela sa našli na pobreží pri Santa Isabel.

Tu sa potom našiel aj druhý a tretí krčný stavec, ktoré vášnivý anglický športový rybár a bádateľ Mitchell Hodges odovzdal do múzea v Londýne.Do najväčšej hĺbky sa potopil samec vorvaňa tuponosého (Physeter catodon), ktorý sa 14. októbra 1955 zachytil sánkou o telefónny kábel spájajúci Santa Elana v Ecuádore a Chirollos v Peru v hĺbke 1133 m. Vorvaň sa o kábel zachytil asi vtedy, ked pri dne hľadal svoju korisť — obrovské hlavonožce.

Vorvane sa však pravdepodobne potápajú aj do oveľa väčších hĺbok. Dr. Malcom Čiarke z Oceánografického ústavu vo Wormley sledoval 25. augusta 1969 v prieskumnom lietadle Durbanskej veľrybárskej spoločnosti čas, ktorý dva vorvane zostali ponorené. Jeden z nich zostal pod vodou 53 minút, druhý dokonca jednu hodinu a 52 minút.

O krátky čas oba tieto vorvane ulovila veľrybárska lod. V žalúdku jedného sa našli dva malé žraloky, ktoré vorvaň musel zožrať asi pred hodinou. Žraloky neskoršie identifikovali ako Scymnodonsp., ktoré žijú iba na morskom dne. Miesto, kde ich ulovili, je od pobrežia vzdialené 149 km a hĺbka dosiahnuteľného dna je v pásme 48 až 64 kilometrov asi 3100 metrov.
Najrýchlejšími vodnými cicavcami sú delfíny.

Delfín obyčajný (Delphinus delphia) dosiahne rýchlosť 56 až 59 km/h, ak sleduje loď a pritom využíva energiu plavidla rozrážajúceho vlny. Bez toho sa jeho rýchlosť znižuje na 37 až 46 km/h.
Bádatelia Johannesen a Harder odhadli rýchlosť kosatky dravej (Orcinus orca), ktorá sprevádzala ich loď, na 58 km/h. Kosatka krúžila asi 20 minút okolo lode, ktorá sa plavila rýchlosťou 38 km/h.

Iní pozorovatelia sa domnievajú, že tento silný morský dravec je schopný vyvinúť na krátku vzdialenosť pri prenasledovaní koristi rýchlosť až 64 kilometrov za | hodinu.
Medzi najmenšie žijúce cicavce iste patrí aj bielozúbka bie-lobruchá (Suncus etruscus), ktorá žije na severnom pobreží Stredozemného mora a vyskytuje sa smerom na juh až po Cape Province v južnej Afrike. Presné rozšírenie tohto zvieratka zatiaľ nepoznáme, lebo väčšina publikovaných informácií sa zakladá na štúdiu sovích vývržkov, v ktorých sa často nachádzajú lebky, srsť i drobné kosti týchto miniatúrnych cicavcov.
Telo dospelého jedinca bez chvosta meria len 36 až 52 mm, chvost 24 až 29 mm a hmotnosť sa pohybuje v rozpätí 1 1/2 až 2 1/2 g. Určitú predstavu o veľkosti tohto „minicicavca” si môžeme urobiť z toho, že je schopný preliezť aj „tunely” veľkých dážďoviek!
Jeho najväčším súperom je piskor malý (Sorex minutus), ktorého dvakrát zistili aj vo Fínsku; ináč žije v severných oblastiach Sovietskeho zväzu.Telo dospelého jedinca bez chvosta meria 35 až 55 mm, cnvost 21 až 32 mm a váži 1 1/2 až 4 g.
Ďalším vážnym súperom je severoamerický piskor krpatý (Microsorex hoyi), ktorého telo meria 58 až 78 mm, chvost 27,3 mm a hmotnosť sa pohybuje medzi 2,2 až 3,8 miligramu.

Najmenším európskym obojživelným cicavcom je dulovnica bielobruchá (Neomys fodiens), ktorá od hrotu rypáčika až po koreň chvostíka meria 72 až 96 mm, chvost meria 47 až 77 mm a váži 10 až 23 g.
Najväčším žijúcim pozemským cicavcom je slon africký (Loxodonta afrícana). Priemerný dospelý samec dosahuje výšku v lopatkách 3,22 m a váži 5,6 tony. Samica je oveľa menšia, v lopatkách dosahuje výšku len 2,62 m a váži asi 2,5 tony. Mnoho autorov uvádza hmotnosť samíc až štyri tony, ale súčasné výskumy toto tvrdenie nepotvrdzujú.Najväčším slonom africkým, ktorého presne zmerali, bol samec.

Zastrelil ho madarský poľovník J. Fenykoevi v Angole roku 1955. Zviera bolo v lopatkách vysoké 4 m a vážilo viac než 10 ton.Stopy tohto slona objavil Fenykoevi prvýkrát roku 1954 na svojej výprave za nosorožcami v neobývanej oblasti pri rieke Cuando. Hneď v nasledujúcom roku usporiadal špeciálnu poľovnícku expedíciu.

Koža „Fenykoeviho slona” vážila podľa záznamov viac než 1812 kg a na jej konzervovanie v poľných podmienkach sa spotrebovalo auto soli. Podľa slov šťastného lovca ani 23 domorodých nosičov nedokázalo kožu nadvihnúť. Na prepravu kože a kostí sa použil terénny nákladný automobil, ktorý na cestu cez prales k najbližšej železničnej zástavke potreboval celý týždeň.
Preparát „Fenykoeviho slona” je vystavený v Národnom múzeu vo Washingtone.
Najrýchlejším pozemským cicavcom na krátke vzdialenosti (asi do 500 m) je gepard štíhly (Acynonyxjubatus) s pravdepodobnou maximálnou rýchlosťou 96 až 100 km/h na primerane rovnom teréne.
Zo Schallerových skúseností z národného parku Serengeti vyplýva, že najčastejšou korisťou gepardov (asi 89 percent) je zebra Thomsonova (Gazelia thomsoni).

Tento kopytník je schopný vyvinúť maximálnu rýchlosť 80 km/h; treba však podotknúť, že 56 percent z ulovených zebier sú nedospelé jedince. Okrem toho Schaller zistil, že skoro v polovici prípadov sa útoky gepardov na zebry Thomsonove končia neúspechom.
V septembri roku 1937 známy lovec a chovateľ zveri K. C. Gandar Dover dopravil do Anglicka osem gepardov, aby vyskúšal ich pohybové schopnosti. Najrýchlejšia z nich bola samica Helena, ktorá na závodnej trati dlhej 300 metrov dosiahla priemernú rýchlosť 70 km/h. Pre porovnanie uvádzame, že najrýchlejší chrt dosiahol rýchlosť len 59 km/h.

Pri tréningu sa okrem toho zistilo, že gepard dohonil chrta, ktorý mal 18-metrový predstih, a pritom preteky vyhral.Plukovník Richard Meinertzhagen sa roku 1957 stretol v Keni s gepardom, ktorý ubehol vzdialenosť vyše 200 metrov rýchlosťou 82 km/h, keď ho na ceste prenasledovalo auto.

Najrýchlejším pozemským cicavcom na dlhé trate je vidlo-roh americký (Antilocapra amerícana) zo západných oblastí Spojených štátov amerických.V Oregone zmerali rýchlosť vidlorohov amerických vo viacerých prípadoch, lebo tieto zvieratá s obľubou občas „závodia” s automobilmi, ktoré prechádzajú v ich blízkosti.
10. októbra 1941 zmeral Don Robins rýchlosť štyroch sam-cov na trati dlhej 6 km v blízkosti Tudor Ranch.

Antilopy sa rozbehli s 200-metrovým predstihom a ked sa dostali do úrovne idúceho automobilu, bežali až 6 km rýchlosťou 56 km/h. Zrejme bežali úplne rekreačne, lebo na nich nebolo badať ani stopy po únave.Ďalšia malá skupiny vidlorohov sa „pretekala” s automobilom na ceste v blízkosti Rinconu (Nové Mexiko).

Zvieratá bežali rýchlosťou 48 km/h na trati dlhej 11 km. Vidlorohy vyvinú maximálnu rýchlosť len vtedy, ked sú na to donútené.
„14. septembra 1939 som sa priblížil k veľkej čriede vidlorohov na vyschnutom dne Španielskeho jazera v Oregone,” napísal A. S. Einarsen. „Dno jazera bolo tvrdé ako kameň. Bol jasný, svieži deň, ideálne podmienky na vyprovokovanie pretekárskeho inštinktu’ vidlorohov. Ked sme prechádzali pozdĺž jazera, mali sme na to veľa príležitostí. Miestami sa malé skupiny antilop pretekali súbežne s autom.

Potom sme dohonili skupinu piatich zvierat, ktorú viedol impozantný samec. Hnali sme ho k brehu čoraz dalej od miesta, kde sa pôvodne pásol. Pritom sme udržiavali priamy smer jazdy. Ked sme sa k nemu priblížili sprava, viedol asi o 15 m, a preto zamestnanec výskumného pracoviska poľnohospodárskej školy v Ore-gone Meyers zvýšil rýchlosť nášho auta tak, aby sme ho dohonili. Dean Schoenfeld z toho istého pracoviska sledoval tachometer a ja som fotografoval bežiace zvieratá.Vedúci samec bol teraz od nás vzdialený len asi 7 m a bežal rýchlosťou 80 km/h.

Postupne začal beh zrýchľovať, takže dosiahol priamo úžasný výkon, pričom jeho pohyb veľmi pripomínal chrta. Potom asi v štyridsaťstupňovom uhle odbočil smerom k nám, predbehol auto a znovu sa objavil na našej ľavej strane. Bol v takej kondícii, že nám skrížil cestu 98-kilo-metrovou rýchlosťou. Potom spomalil, odbehol asi 200 m nabok a zastavil sa. Hodil hlavou a jeho nádherná sileuta akoby vyjadrovala potešenie z našej porážky. Nijaký šprintér by po svojom víťazstve nedokázal zaujať lepší postoj.”
Ak bol tachometer auta dobre nastavený, musel tento vidlo-roh bežať rýchlosťou asi 100 km/h v okamihu, ked skrížil dráhu auta. To znamená, že by smelo mohol súperiť s gepardmi o titul „najrýchlejšieho cicavca sveta”.
Pri iných jedincoch tohto druhu sa ešte zistila rýchlosť 67 km/h na trati dlhej 1,6 km a 88 km/h na 800 m trati.
Počas tretej ázijskej expedície, ktorú v rokoch 1922 až 1923 usporiadalo Americké prírodovedné múzeum, zistil vedúci výpravy dr. Roy Chapman Andrews, že črieda antilop (Procap-ra gutturosa) bola schopná niekoľkokrát skrížiť cestu autu, ktoré išlo rýchlosťou 64 km/h po púšti Gobi.

Ich rýchlosť odhadol na „85 alebo dokonca i 96 km/h”.
Pri dalšej príležitosti sledoval dr. Andrews skupinu týchto antilop pri rýchlosti 96 km/h na trati dlhej asi 3 km. Preteky skončila prederavená pneumatika.Antilopa skákavá (Antidorcas marsupialis) a zebry Thomso-nove (Gazelia thomsoni) z otvorených planín Afriky, ako aj antilopa jeleňovitá (Antilope cervicapra) z planín západného Pakistanu a Indie sú tiež výnimočne rýchle zvieratá, ktoré na krátke vzdialenosti dosahujú rýchlosť 80 km/h.

Ich bežná rýchlosť sa pohybuje okolo 48 km/h.
Najpomalším cicavcom je leňoch trojprstý (Bradypus tri-dactylus) z tropickej Afriky, ktorý sa po zemi pohybuje rýchlosťou 1,8 až 2,4 m za minútu (0,11 až 0,16 km/h). V konároch stromov však dosahuje rýchlosť až 36,5 m/min, čo zodpovedá rýchlosti 2,25 km/h.

Najpodivuhodnejšie cicavce

Hodnotenie
zobrazené: 901 krát

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Obrázok Vlož URL.