Krásna modrá planéta

Krásna modrá planéta

Krásna modrá planéta

Krásna modrá planéta .Možno zladiť vedecko-technický pokrok so zákonmi ekologickej rovnováhy? Táto otázka vzrušuje milióny ľudí na svete. Lebo nijaký hmotný blahobyt nie je schopný nahradiť straty vo flóre a faune…Treba zvoniť na poplach? Áno.

Ale bez hystérie. Lebo to, čo človek v prírode narušil, môže napraviť. Ako jednotlivec, aj ako kolektív národov a štátov. V tomto smere už existuje spolupráca aj v rámci Organizácie spojených národov.

Aby sa napríklad nedostávalo každoročne do Stredozemného mora z odpadu tristotrid-saťtisíc ton fosforu, stotridsaťtisíc ton ortuti, päťtisíc ton olova atď. Spaľovaním uhlia a nafty stúpa v ovzduší aj hladina kysličníka uhličitého, čo môže zapríčiniť tzv. skleníkový efekt — nadmerné zohrievanie ovzdušia.

To by mohlo spôsobiť topenie ľadovcov a polárnych ľadov! Keby hladina oceánov stúpla iba asi o desať metrov, zapríčinilo by to prírodnú katastrofu znamenajúcu oveľa väčšiu pohromu ako staroveká potopa. Súčasnú etapu technologického rozvoja môžeme istým spôsobom prirovnať k báji o Pandorinej skrinke, do ktorej bohovia zamkli zlá, ktoré mali sťažiť ľudom pozemský život; zvedaví ľudia však skrinku otvorili bez toho, aby si uvedomili možné následky. Aj keď podľa báje zostala pre ľudstvo na dne skrinky ešte nádej, je nevyhnutné, aby si ľudia dnes uvedomovali, že zlá nás stavajú pred problémy životného prostredia, ktoré na váhach kladov a záporov modernej doby môžu vychýliť vahadlo tak, že ľudia po roku 2000 by mohli na zamorenej zemeguli iba živoriť.

Toto vahadlo má však v moci človek, pretože svojím intelektom zasiahol do rovnováhy riadenej prírodou. Človek dospel tak ďaleko, že môže vyhynúť, a to ani nie pre svoju adaptačnú neschopnosť k prírodným podmienkam ako niektoré diluviálne tvory, ale pre neschopnosť prírody uniesť všetky následky jeho akčnej schopnosti, ktorou ohrozuje prírodu ako celok a s ňou aj sám seba.

Človek dneška začína chápať, že má predbežne iba túto planétu, kde môže žiť, ale kde sú zdroje základných surovín vyčerpateľné a adaptačné i regeneračné schopnosti prírody ohrozené. Biosféra je krehká a ľahko poškoditeľná. Človek do nej počas svojho vývoja často zasahoval; najmä vtedy, keď objavil možnosť použiť nové energetické zdroje: oheň, paru, elektrinu, jadrovú energiu, a ked pomocou týchto nových zdrojov rozvíjal novú technológiu. Svet je v pohybe, dynamicky sa rozvíja výroba, ktorá má čoraz spoločenskejší charakter.

Do antagonistických rozporov sa dostáva súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a spoločenský charakter práce. Tento problém možno úspešne riešiť iba v krajinách reálneho socializmu. Aj vzťah človeka k prírode možno seriózne riešiť iba v spoločnosti, ktorej “cieľom nie je zisk jednotlivca, ale bohatý život širokých ľudových vrstiev.
Pod týmto zorným uhlom skúmajme situáciu v ochrane prírody v Sovietskom zväze.

Fakty sú ozaj mnohovravné.
V poslednom čase zaujala sovietsku verejnosť aféra okolo Bajkalského jazera. Dokonca sa dostala aj do kinematografie — do filmu Pri jazere, ktorý sa premietal aj u nás. Časť celulózok na brehu Bajkalu zatvorili celkom, časť dovtedy, kým vybudujú vhodné čistiace zariadenia. Pretože celulózky zapríčinili hynutie rýb, celých pätnásť rokov trval zákaz rybolovu na tejto perle svetových jazier.
Keď predtým pytliak zabil losa, zaplatil pokutu 50 rubľov. Dnes je za ten istý skutok podstatne prísnejší trest: dva až tri roky odňatia slobody.
Súťaž sovietskych miest v ozeleňovaní vyhralo naf-társke mesto Omsk, až na druhom mieste bol Kyjev. Všade sa presadzuje zásada: každý občan ZSSR by mal počas života zasadiť aspoň dva stromy.Moskovské ovzdušie sa vo veľkej miere zbavilo popolčeka: už 61 percent teplární vyhrievajú zemným plynom.

Desaťročné úsilie o vyčistenie rieky Moskvy bolo korunované úspechom: už opäť sedia na jej brehoch rybári a majú čo chytať. Teraz čistia aj riečku Jauzu, ktorá sa mnoho rokov používala ako odpadový kanál. Do roku 1985 by v nej už tiež mali žiť zdravé ryby.
Skutočnosť, že industrializácia spôsobuje obrovské škody v prírode, sa už potichu neobchádza, ale je všeobecne známy fakt, proti ktorému sa bojuje.

Napríklad sovietski odborníci zistili, že veľký počet malých závodov spôsobuje oveľa viac škôd, ako mohutné kombináty. Malé závody znečisťujú riečky, lenže tie potom vtekajú napríklad do Volgy.

V Sovietskom zväze si uvedomujú, že bez celospoločenského úsilia o ochranu životného prostredia sa nemôže nič podariť. Pôsobenie straníckych a mládežníckych organizácií sa osobitne zameriava na výchovu detí a mladých ľudí v láske k prírode.
Astrachánska oblasť! Meria 44 tisíc štvorcových kilometrov, ale pretože Kaspické more stále ustupuje, plochy pribúda.

Vznikajú nové územia, ostrovy v delte Volgy, ktoré postupne zarastajú.
Kedysi tu bol prevládajúcim odvetvím rybolov a všetko, čo s ním súviselo. Po druhej svetovej vojne sa začal mohutný rozvoj priemyslu aj poľnohospodárstva. Dnes je tu napríklad papierenský priemysel, hoci tu lesov niet; celulózky spracúvajú obrovské množstvo trste. Vybudovali tu konzervárne, spracúvajúce vysokú produkciu zeleniny, ale je tu aj textilka s výrobou takmer 15 miliónov kusov trikotáže ročne.
Slnko je teplé, dvesto dní do roka tu býva jasná obloha a v lete takmer neprší. Rozsiahle poľnohospodárstvo závisí od zavlažovacích systémov. Darí sa tu ryži, rajčiakom, melónom, kukurici, dateline a iným krmovinám.

Ryby však aj naďalej sú na poprednom mieste. Kedysi sa tu rybolov riadil prírodnými zákonmi a človek ich len využíval — lenže rýb začalo ubúdať, takže nezostalo nič iné, len aby človek začal ovplyvňovať prírodné zákony. Priehradné kaskády na Volge a zhoršená čistota vody skomplikovali jeseterovitým rybám trenie. Bolo nevyhnutné umele obnoviť a zvýšiť množstvo rýb, zaviesť prísne hospodárenie — od obmedzenia lovu jeseterovitých rýb (svojho času) až po stavbu čistiacich zariadení na Volge i na Kaspickom mori.

Melioračné práce, čistenie vodných nádrží a porastov v delte Volgy vyhlásili za komsomolské stavby. V desiatej päťročnici vydajú len v Astrachánskej oblasti na ochranu životného prostredia viac ako 60 miliónov rubľov — z jedenástich miliárd v celom ZSSR. inštitúcia ne ochranu vodných zdrojov pred znečistením má veľkú autoritu. Založili ju roku 1969 a pracuje v nej asi tristo ľudí, ktorí majú k dispozícii inšpekčné lode s dobre zariadenými laboratóriami na hydroche-mickú analýzu. Inšpekčné orgány sú samostatné a podliehajú iba ministerstvu — nie miestnym orgánom.

Táto samostatnosť má svoje opodstatnenie. Kaspvod-nadzor dozerá nielen na Kaspické more, ale aj na ústia riek, ktoré doň vtekajú. Okrem toho pobrežie patrí rozličným republikám. Napríklad v Baku je filiálka pre Azerbajdžan, v Machačkale pre Dagestanskú SSR, v Krasnovodsku pre Turkménsku a v Gurjeve pre Kazašskú SSR.
Inšpekčné orgány kontrolujú čističky, prítoky Volgy aj more, budujú zariadenia na ochranu vody, kontrolujú projekty nových stavieb, ktoré sa bez ich súhlasu nemôžu začať budovať.

Akékoľvek postreky z lietadiel sú zakázané. Inšpekcia má právo zastaviť cech, prevádzku, celý závod a zapečatiť ich, kým poškodzujú životné prostredie. Spočiatku bolo takýchto prípadov dosť, ale teraz sú už zriedkavé. Jednotliví občania môžu dostať pokutu do výšky desať rubľov, previnenia jednotlivcov v podnikoch môžu pracovníci inšpekcie pokutovať do 50 rubľov, pokuty podnikov dosahujú výšku od 500 do 20 tisíc rubľov, prípadne ich čaká súd a vinníkov väzenie až do dvoch rokov.
Inšpekcia ochrany prírody má veľkú právomoc, môže ovplyvniť aj prémie v podnikoch.

Keď niektorá organizácia plní plán a prekračuje aj pracovné záväzky, ale si neplní úlohy v ochrane životného prostredia, riaditeľ zostane zvyčajne bez odmien.
Do Baku pravidelne prichádza pracovník Ústredného výboru KSSZ, a kým začne skúmať stav budovania naftárskej základne, vypočuje si pracovníkov inšpekcie, nazrie do dokumentov a hlásení o čistote vody.

V rokoch 1975 a 1976 dostali dvaja námestníci ministra Azerbajdžanskej SSR stranícke tresty od Ústredného výboru za previnenia v tejto oblasti.
Naftárska oblasť v okolí Baku, to sú stá veží, čerpajú-cich cennú surovinu z morského dna, spojených dômyselnou sieťou vysunutých betónok na desiatky kilometrov od pobrežia. A pritom na hladine iba výnimočne možno spozorovať mastnú škvrnu. Pravda, haváriu nemožno celkom vylúčiť, a preto tu pracuje havarijná služba, ktorá má špeciálne zariadenia.

V poslednom čase odborníci v Leningrade vyvinuli tzv. despergenty, nejedovaté chemické látky, ktoré sú schopné rozliatu ropu rozpustiť. Pri skúškach, ktoré urobili na pobreží Baltického mora, týmto spôsobom vyčistili za niekoľko hodín 20 tisíc štvorcových metrov vodnej plochy.
Ryba je nielen zdrojom potravy a množstva nevyhnutných vecí, ale aj signalizátorom znečistenia vody, a teda životného prostredia človeka i prostredia domácich aj všetkých druhov divo žijúcich zvierat.

Preto v Sovietskom zväze venujú ochrane rýb takú sústredenú starostlivosť a obrovské prostriedky. Prirodzené rozmnožovanie rýb narušili priehrady a vodné elektrárne. No napríklad iba na Volge postavili už sedem rybárskych závodov. Chovajú tu jesetery aj iné vzácne druhy rýb. Pomocou hormonálnej stimulácie získavajú v čase trenia od materských rýb oplodnené ikry, v inkubátoroch vychovajú mlaď, ktorá ďalej rastie v sádkach, neskôr v rybníkoch, až sa napokon špeciálnymi dopravnými prostriedkami rozváža široko-ďaleko do miest prirodzeného chovu.
Sedem rybných hospodárstiev dodáva ročne dva a pol miliardy umele vypestovaných rýb. Pravdaže, zostali tu aj prirodzené podmienky, kde sa ryby trú už od vekov.

Týmto miestam venujú veľkú starostlivosť. Vyžaduje to neustálu spoluprácu energetikov s rybármi a s grafikonom prietoku vody musí súhlasiť až Rada ministrov ZSSR.Na Volge postavili osobitnú priehradu, určenú pre prípad, keby bolo málo vody. Potom by sa v období trenia voda z tejto priehrady vypúšťala zvyčajnou cestou do rieky Buzan, aby na tradičných miestach, kde sa ryby trú, bola dostatočne vysoká hladina. A navyše hneď nad priehradou zriadili najväčšiu jeseteriu farmu na svete, s ročnou produkciou 30 miliónov mlade.
Pytliaci to v Sovietskom zväze nemajú jednoduché ani na vodách. Tresty sú vysoké: nielen 50-rubľová pokuta napríklad za každého jesetera, ale podľa zákona v prospech štátu prepadá aj náčinie a dopravný prostriedok, slúžiaci na nedovolený lov. Takže pytliak príde nielen o prút alebo sieť, ale aj o čln či auto, ktorým sa dopravuje. Kým prípadov pytliačenia ubúda, množia sa mládežnícke Belasé a Zelené hliadky.

Prvé sa starajú o ryby, druhé o les. Len v Astrachánskej oblasti už majú tieto hliadky študentov a učňov takmer stotisíc členov. Na čele hliadok sú skúsení rybári alebo poľovníci.

Belasé hliadky sa neraz brodia lúkami a bahnom, zachraňujú mlaď, ktorá by bez ich pomoci zahynula. Len za jeden rok zachránili takto poldruhej miliardy kusov rybej mlade.Blízko Kaspického mora je chránená oblasť, nazvaná po V. I. Leninovi. Zariadenie tejto rezervácie podporil zakladateľ sovietskeho štátu už 11. apríla 1919. Územie, rozdelené na tri časti, zaberá plochu 62 500 hektárov, a k tomu patrí ešte 20 tisíc hektárov ochranného pásma.

Vstup je prísne obmedzený, povolenie vydáva len riaditeľ, nijaké turistické výpravy sem nesmú. Uprostred rezervácie je malá skupina domčekov, kde cez celý rok žijú pracovníci rezervácie a kde pravidelne prichádzajú vedecké kolektívy — ornitológovia, ichtyo-lógovia, botanici či geomorfológovia. Len oni môžu v rezervácii loviť, pravdaže, iba na vedecké účely.

Žije a hniezdi tu obrovské množstvo vtáctva. Majú tu veľmi dobré životné podmienky — trsť je vysoká štyri metre a časť vodnej plochy zakrýva lotos. Pôvodne rástol len na nepatrnej rozlohe pol hektára, teraz sa rozprestiera na dvoch tisícoch hektárov. Lotosové kvety sú prekrásne, ale lotosové semeno je výborným krmivom pre labute, husi a divé kačice, zelená spleť so širokými listami tvorí výbornú ochranu všetkému vodnému vtáctvu.

Zdržiava sa tu päťdesiattisíc divých husí, dvetisíc pelikánov a i. Ťažba trste v delte Volgy sem privádza aj množstvo zveri, žije tu asi dvetisíc diviakov, ba aj vlčia rodinka sa tu natrvalo usídlila a predstavuje dôležitého činiteľa pre prirodzenú selekciu zveri.V Sovietskom zväze je 118 štátnych rezervácií. Rozprestierajú sa v rozličných geografických pásmach: v tundre, tajge, v zmiešaných lesoch, v stepi, lesostepi, v horských lesoch Kaukazu, Strednej Ázie i v púšťach.

Organizovaniu rezervácií ako vedeckých laboratórií na skúmanie prírodných komplexov sa od prvých dní vlády sovietov pripisuje veľký význam. Utvárali sa v rokoch, ktoré boli pre celú krajinu veľmi ťažké: roku 1919, v čase občianskej vojny vyhlásili Astrachánsku rezerváciu (v delte Volgy), roku 1941 (v čase vpádu hitlerovských hord do ZSSR) vznikia unikátna Badchyzská rezervácia v Turkménsku.

Rezervácie sa, pravda, zakladajú aj teraz – len roku 1978 boli v Ruskej federácii založené štyri nové chránené územia s celkovou rozlohou vyše milión tristotisíc hektárov. Medzi ne patrí aj rezervácia na Wrangelovom ostrove, ktorá vznikla na ochranu najvzácnejších prírodných objektov Arktídy, nevynímajúc polárneho medveďa. Wrangelov ostrov je známy ako jeden zo základných ohnísk rozmnožovania polárnych medveďov, a preto nie nadarmo ho nazývajú kolískou týchto zvierat.

Dnes sa polárny medveď pokladá za „živočícha medzinárodného významu”. Od roku 1972 je na základe dohody medzi Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi. Kanadou, Dánskom a Nórskom chránený zákonom.Na územiach rezervácií počet vzácnych živočíchov desaťnásobne až stonásobne vzrástol. Napríklad stav losov sa rozšíril o trojnásobok, soboľov 12-násobne, bobrov až 150-násobne.

Na začiatku nášho storočia človek zubra v prírodných podmienkach celkom vyničil. Nadšenci a pracovníci rezervácií, napr. Belovežského pralesa, Priocko-Terras-nej a Kaukazskej rezervácie, museli vynaložiť nemalé úsilie, aby z niekoľkých zubrov sústredených v zoologických záhradách vytvorili populácie živočíchov žijúcich na slobode.

V dvadsiatych rokoch nášho storočia vedci odhadli počet čried kazachstanských sájg celkove na niekoľko sto a predpokladali, že čoskoro celkom vyhynú. Ale opatrenia, ktoré prijala sovietska vláda na ochranu týchto zvierat, umožnili počet sájg rozšíriť skoro na dva milióny. V svetovej praxi sa dosiaľ nič podobné nevyskytlo.
Na pobreží Bajkalského jazera založili Barguzinskú rezerváciu a jednou z jej hlavných úloh bola ochrana a sledovanie barguzinského soboľa. Stav soboľa sa vtedy pohyboval okolo 30 jedincov. O 15 rokov neskôr osídlili sobote celú chránenú oblasť tajgy, ba navyše prekročili aj hranice rezervácie a veľmi rýchlo sa rozšírili po celom Zabajkalsku.

ním chytať ich pre zoologické záhrady, vytvorením dočasnej chránenej prírodnej rezervácie v tradičných miestach výskytu tejto zveri a zákazom hospodárskej činnosti človeka na tomto území.
No nielen tigrom sa darí na sovietskom Ďalekom východe, v tejto rozsiahlej oblasti, ktorá meria 6 216 000 km2 a zaberá vyše štvrtiny územia ZSSR.

Možno sa tu stretnúť s faunou a flórou najrozličnejších klimatických pášem. Predstaviteľ severných zemepisných šírok — kosodrevina tu rastie v susedstve s predstaviteľom juhu — korkovníkom. Nepreniknuteľné porasty bambusu, obrovské priestranstvá tundry, celé kolónie mrožov a vydier, húfy lososov, plávajúcich proti prúdu horských riek na trenie, vulkány a gejzíry
Na ostrovoch, nachádzajúcich sa v jednom zo zálivov Bieleho mora, sa rozprestiera Kandalašská štátna rezervácia. Pod ochranou zákona tu žijú a prinášajú na svet potomstvo desiatky druhov vtákov, medzi nimi veľmi významný vták kajka. V čase zriaďovania rezervácie boli známe len niekoľké hniezda tohto vtáka, dnes ich však možno narátať na tisíce.
Roku 1974 žilo na sovietskom Ďalekom východe 40—50 ussurijských tigrov, a preto ich zaradili medzi vymierajúce živočíchy. Podľa údajov štatistického súpisu, urobeného v tajge roku 1979, počet tigrov dosiahol 190 jedincov.
Stav tigrov sa podarilo zvýšiť osobitnými opatreniami: úplným zákazom poľovať na ne, prísnym obmedzením chytať ich pre zoologické záhrady, vytvorením dočasnej chránenej prírodnej rezervácie v tradičných miestach výskytu tejto zveri a zákazom hospodárskej činnosti človeka na tomto území.

No nielen tigrom sa darí na sovietskom Ďalekom východe, v tejto rozsiahlej oblasti, ktorá meria 6 216 000 km2 a zaberá vyše štvrtiny územia ZSSR. Možno sa tu stretnúť s faunou a flórou najrozličnejších klimatických pášem. Predstaviteľ severných zemepisných šírok — kosodrevina tu rastie v susedstve s predstaviteľom juhu — korkovníkom. Nepreniknuteľné porasty bambusu, obrovské priestranstvá tundry, celé kolónie mrožov a vydier, húfy lososov, plávajúcich proti prúdu horských riek na trenie, vulkány a gejzíry Kamčatky — toto všetko je Ďaleký východ.

Krajina, kde si po lesnej cestičke vykračuje jeleň i tiger. Aby sa na Ďalekom východe zachovala príroda vo svojej pôvodnej podobe, vyhlásili 11 chránených oblastí, kde sa zakazuje akákoľvek činnosť človeka, okrem vedeckej, a 50 prírodných rezervácií, na území ktorých sa dočasne obmedzuje zasahovanie do prírodného prostredia. Celková plocha chráneného územia prevyšuje 5 miliónov hektárov.
Perspektívne sa má táto plocha zdvojnásobiť. Ide o to, že za posledné desaťročia sa tieto východné oblasti, bohaté na prírodné zdroje, začali rýchlejšie rozvíjať. Vybudovali sa a budujú veľké banské, drevospracujúce, strojárske a chemické podniky, čoraz severnejšie prenikajú železnice a cesty, v neobývaných miestach tajgy vyrastajú nové mestá.

Rozšíriť plochy chráneného územia je jedným z opatrení, ktoré má znížiť negatívny vplyv na životné prostredie a uchrániť unikátnu prírodu na Ďalekom východe.
Človek už nikdy neuzrie niektoré druhy zvierat (iba ak na kresbách), lebo navždy vymizli zo zemského povrchu. Medzinárodný zväz ochrany prírody zaradil vyše tisíc druhov zvierat do kategórie vyhynutých a zaznamenal do Červenej knihy osobitne chránených zvierat. Pravda, táto kniha nemôže obsiahnuť neobsiahnuteľ-né, a preto aj v dalších krajinách sveta zaviedli vlastné červené knihy.

V Červenej knihe Sovietskeho zväzu je zaregistrovaných 63 druhov a poddruhov cicavcov, 63 druhov vtákov a 65 druhov rastlín, ktorým hrozí vyhynutie. V knihe sa uvádzajú tie najnevyhnutnejšie informácie: predchádzajúci a dnešný výskyt, množstvo jedincov v prírode a v zajatí (v mnohých prípadoch súčet nevychádza na desiatky, ale jedince) a osobitosti reprodukcie. A pravda, nechýbajú tu ani záznamy o príčinách spôsobujúcich ohrozenie príslušného druhu a opatrenia, ktoré sa prijali na ich záchranu.
Podľa tradície každá strana Červenej knihy má jednotný vzor. O osude toho-ktorého živočícha sa možno dozvedieť podľa farby strany. Červená znamená maximálne nebezpečenstvo, druh bude odsúdený na zánik, ak človek neprijme najradikálnejšie opatrenia na jeho záchranu.

Druhom zaznamenaným na bielych listoch zatiaľ nehrozí vyhynutie, ich výskyt je však minimálny a obývajú malé územia, čo ľahko môže zmeniť ich stav k horšiemu. Zelené listy Červenej knihy vyvolávajú optimizmus a svedčia o tom, že taktika ich záchrany sa dobre zvolila a úsilie človeka nevyšlo nazmar.
Dnešná tragédia zvierat žijúcich vo voľnej prírode nespočíva v tom, že sa na ne poľuje.

Okrem neopatrného zaobchádzania ich existenciu ohrozuje vysúšanie močarísk, rozširovanie pastvín pre domáci dobytok, zavádzanie rôznych druhov insekticídov na ničenie poľnohospodárskych škodcov a dalšie faktory. Intenzívny zásah človeka do panenskej prírody zbavuje mnohé živočíchy posledného ohniska ich životného priestoru.
Podľa názoru mnohých zoológov „faktor nepokoja” vo väčšej miere ako poľovníctvo znižuje počet obyvateľov lesov. Nesčíselné množstvo turistov zašliapava trávniky, ničí lesný porast, mladinu, čo najviac postihuje vtáky hniezdiace na zemi.
Sovietski vedci, ako aj ich zahraniční kolegovia predpokladajú, že rezervácie – zákutia nedotknuteľnej prírody — pomôžu zachrániť vzácne druhy flóry a fauny.

Veď len vďaka nim sa podarilo zachrániť také vzácne druhy zvierat, ako je plameniak, žeriav, volavka biela, zubor, vydra, ondatra, sajga, bobor a mnohé iné.
Voronežská rezervácia sa stala akousi zásobárňou, odkiaľ rozosielajú bobry do všetkých kútov Sovietskeho zväzu, z Choperskej rezervácie posielajú zasa volavky, z Barguzinskej sobole, z Badchyzskej vydry atď.
Rezervácie v Sovietskom zväze sa riadia podľa štatútu vedeckých ústavov, kde vedci nepretržite celý rok pracujú, aby mohli preskúmať mnohotvárne a pestré, aj sezónne zmeny života v ríši flóry a fauny.
Jedným z typických chránených území ZSSR je Ocká rezervácia.

Rovina ako stôl na pohľad nevyniká krásou. Borovicové lesy a brezové háje, more lúk, zrkadlá hladín jazier a nepriechodné bahná. Ale aj tak sa tu nenápadný pôvab stredoruskej prírody sústredil skoro vo všetkých svojich podobách.
Pred tisícročím sa na týchto miestach usídlil starý slovanský národ — Meščerovia. Odvtedy sa tento kraj nazýva Meščora. Atu, na brehoch rieky Oky, ktorá patrí medzi najväčšie prítoky Volgy, sa rozprestiera Ocká štátna rezervácia.
Meščora je jedným z lesných masívov, ktoré pretrvali z niekdajšieho obrovského pása ihličnatých lesov, obklopujúcich Európu. K blankytnej oblohe sa majestátne týčia vysokánske zelené krásavice.

Pôda medzi borovicami je pokrytá hebkým suchým machom, po ktorom kráča človek ako po koberci. Skoro spod nôh s krikom vzlietajú kŕdle vtákov. A pomedzi koruny stromov prenikajú horúce slnečné lúče. Les omamné vonia ihličím, borievkou, vresom, hubami a brusnicami.
Známe meščorské bahná sú vlastne bývalé jazerá, ktoré po tisícročia zarastali hustým porastom. Nohy sa tu až po kolená zabárajú do zeleného a sivastého machu. Miestami vznikol piesočnatý pahorok porastený papradím a skupinou stromov. Na týchto „ostrovčekoch” s obľubou nocujú losy.
Nad lesmi a močiarmi krúži kaňa močiarna a hľadá si korisť. Vysoko nad ňou preletuje kŕdeľ žeriavov. Veď Meščora sa aj nazýva kraj žeriavov. Nespočetné množstvo riečok, potokov i potôčikov spája jednotlivé jazerá. Tých je v rezervácii asi stopäťdesiat.

Na jar a v lete bývajú plné rôznych druhov lekna a iných pôvabných kvetín, nevynímajúc reliktné, ktoré tu rástli ešte pred ľadovou dobou. Medzi ne patrí aj salvínia plávajúca, ktorá vytvára na povrchu súvislú pokrývku, a kotvica plávajúca. Skoro každé jazero má inú farbu vody — býva modrá, fialová, hnedá, zelená i sivá. Ale väčšina jazier je čierna ako noc.

Ich dno tvoria hrubé vrstvy ílu. Niekde ani desaťmetrová tyč nedosiahne cez bahno na pevné dno.
Na jazerách si hľadajú obživu kŕdle vtákov, najmä pri jarnom a jesennom sťahovaní. Vtedy bývajú meščorské jazerá a bahná vítaným miestom odpočinku.
Všade v blízkosti vôd hospodári bobor. Je to veľmi ostražité zviera, len ťažko ho možno zočiť, ale stopy jeho činnosti sa tu nájdu bez dlhého hľadania. Oveľa sympatickejším spoločníkom je ondatra.

Za súmraku počuť zo zaplavených krov pišťanie, praskot hryzených stebiel, bublanie. To vystrájajú mladé ondatry. Na Meščoru ich doviezli zďaleka, dobre sa tu aklimatizovali, ale zimné mrazy a mnoho nepriateľov im nedovolí, aby sa príliš rozmnožili.Okrem bobrov a ondatier v meščorských riekach a jazerách žijú vydry.

A pracovníci Ockej rezervácie majú zásluhu aj na tom, že nevyhynulo vzácne zvieratko vychuchoľ pižmový. Udržalo sa už len v Sovietskom zväze, všade inde ho pre jeho nádhernú kožušinku vyničili.
V jazerách je množstvo rýb, ako šťuky, ostrieže, jalce, pleskáče, beličky. Aj meščorské karasy, známe ako rozprávkové zlaté rybky, vážia aj vyše dve kilá.
Pred mnohými rokmi sem z pobrežia Tichého oceána doviezli dvadsaťšesť axisov škvrnitých. Ľudská starostlivosť im pomohla v aklimatizácii, takže sa rozmnožili už v celej rezervácii. Ale za studených vetristých zím, keď sneh pevne prilipne na pôdu, býva týmto zvieratám ťažko. Vtedy im musia prísť na pomoc ľudia, lebo bez starostlivo zásobovaných kŕmidiel by zimu neprežili.
Výborne tu zdomácneli aj psíky medviedikovité, rozmnožili sa diviaky a rysy.
Od roku 1959 začali pracovníci Ockej rezervácie obnovovať chov zubrov. Tieto lesné obry (vážiace až 1 tonu) žili kedysi v hojnom počte v európskych lesoch aj tu na Meščore.

Ale začiatkom nášho storočia sa stratili. Dnes však už žijú zasa aj na brehu Oky a ich počet sa každý rok zvyšuje.Ocká rezervácia nie je len kus starostlivo chránenej ruskej prírody. Je to aj významné vedecké stredisko, kam sa každý rok schádzajú na prax budúci biológovia z mnohých sovietskych univerzít. Tu je aj veľké stredisko na značkovanie zvierat a vtáctva. Každý desiaty vták, ktorého v ZSSR označkovali, má obrúčku práve odtiaľto.

Do stákilometrových diaľav sa kopcovitou krajinou stredoruskej vrchoviny (v centrálnej oblasti európskej časti ZSSR) ťahajú smrekové lesy, o ktorých sa hovorí už v starých ruských bylinách a povestiach. Roku 1931 tu vyhlásili Ústrednú lesnú rezerváciu.Lesy sú husté a ponuré, stromy sa korunami stupňovité prerastajú. Tie najvyššie, obrie smreky, majú až meter v priemere. Nielen človek, aj slnečný lúč často len ťažko prenikne cez spleť stromov a krov.

Lesný masív rezervácie siaha k prameňom Volgy a Západnej Dviny, dvoch európskych veľtokov, ktoré vyvierajú v kraji takmer nepreniknuteľných močiarov, množstva potokov a riečok. Táto vodná záplava, osobitne hojná zjari a na jeseň, v mnohom usmerňuje život zvierat žijúcich v brlohoch.

Prinútila napríklad líšky zameniť podzemné úkryty za vydlabané kmene vý-vratov.
V rezervácii sa stretávame s kunou lesnou, norkom, hranostajom, lasicou, tchorom a inou zverou, ale kraľuje tu medveď.
V ústrednej lesnej rezervácii nachádza medveď v nepriechodných lesných húšťavách, pod machom obras-tenými koreňmi vyvrátených velikánov skrýše na zimu, v ktorých ho nik neruší. Druhou najväčšou šelmou rezervácie je rys. Napácha viac škôd než medveď.

Zistilo sa, že rys zožerie priemerne za štyri dni jedného zajaca a keď nemá dosť zajacov, loví srny, ba chytá aj bobry. Preto pri nadmernom rozmnožovaní rysov dáva hlavná správa rezervácie osobitné povolenie na ich odstrel.
Bobry sem doviezli roku 1934 až z Voronežskej rezervácie, vzdialenej na stá kilometrov.

Plne sa aklimatizovali a úspešne sa rozmnožujú. Tieto pracovité zvieratká začali v nových podmienkach aktívne pôsobiť na životné prostredie a prispôsobovať ho svojim potrebám. Zatarasili toky niektorých potokov a pomocou hrádzí zdvihli vodnú hladinu tak, aby v nej mohli plávať aj v suchom lete. So smrekovými lesmi, jazerami a bah-nami je spojený aj život viac ako 140 druhov vtáctva v rezervácii; v úkryte hustých smrečín prekonávajú mrazy aj početné nebezpečenstvá. Na zimu sem prile-tujú vtáky zo severných oblastí, kde je drsnejšie podnebie. Sú to najmä snežné sovy, hýle a iné.

V mrazivých nociach tu nachádzajú teplý, bezpečný úkryt pod snehom hlucháne a tetrovy. Ústredná lesná rezervácia je živým laboratóriom, kde sa uskutočňujú rozličné, vedecké pozorovania. A zároveň sa uskutočňujú opatrenia na dokonalejšiu starostlivosť o celý komplex prírodnej rezervácie – o lesy aj o ich živých obyvateľov.

Roku 1980 tu dokončili botanickú mapu smrekových lesov a všetkej flóry, s odporúčaniami na ešte intenzívnejšiu starostlivosť o obnovu lesov a ochranu zvierat-stva tunajšieho kraja. Teberdinská prírodná rezervácia je jednou z najväčších v Sovietskom zväze a rozprestiera sa na severnom výbežku kaukazského hrebeňa. Jej plocha – 82 tisíc hektárov – svojím tvarom pripomína podkovu, ktorú v strede pretína rieka Teberda. 95 percent plochy sa rozkladá vo výške viac ako dvetisíc metrov nad morom (najvyšší bod 4040 m a najnižší 1260 m).
Je tu vyše sto ľadovcov, približne toľko vysokohorských jazier a veľké množstvo vodopádov. Podnebie je mierne — chladnejšie leto a mierna zima s veľkým množstvom snehu — to všetko vplýva na zvieratstvo a flóru kraja. Vegetácia v rezervácii je neobyčajne rôznorodá.

Na úpätí ľadovcov sa niektoré druhy rastlín udržali až z treťohôr. V nížinách rastú hlboké bukové lesy, stepná tráva kavyľ. Kvety v snehu nie sú zvláštnosťou. Spolu tu evidujú 1175 druhov rastlín, z toho 186 rastie výhradne na Kaukaze. Stálych obyvateľov spomedzi stavovcov narátali v rezervácii 137 druhov a zjari a na jeseň tu hosťuje asi osemdesiat druhov sťahovavých vtákov.
Od založenia Teberdinskej rezervácie (1935) sa počet kaukazských turov, kamzíkov, horských oviec a hluchá-ňov takmer strojnásobil. Do roku 1941 tu celkove vyni-čili najväčšie párnokopytníky — zubry. Dnes ich je v rezervácii vyše päťsto. Početné sú aj čriedy kaukazských jeleňov.
Teberdinská prírodná rezervácia — tak ako mnohé iné v ZSSR — je vlastne vedeckovýskumným zariadením. Hlavnou náplňou jej činnosti je štúdium spôsobu záchrany a obnovenia horských lúk a lesov v rámci medzinárodného biologického programu. Stály styk s miestnymi odborníkmi udržiava viac ako päťdesiat výskumných ústavov a vysokých škôl sveta. Vedci rezervácie vypracovali napríklad agrotechnickú metódu pestovania žen-šenu, ktorého liečivé účinky sú 1,5 až 2-krát vyššie než kórejského alebo čínskeho.

Pritom táto vzácna rastlina nikdy predtým na Kaukaze nerástla.Veľkú časť z 11 miliárd rubľov, vynaložených na ochranu životného prostredia v desiatej sovietskej päťročnici (čo bolo viac ako za predchádzajúcich pätnásť rokov), vynaložili na vytvorenie nových chránených oblastí, dočasných rezervácií a prírodných parkov na Sibíri a Ďalekom východe.
V súlade s týmto programom sa v Sovietskom zväze vytvára aj prvý prímorský ochranný pás. Bude sa ťahať cez husto osídlené oblasti Prímoria od severu na juh na 300 km dlhom úseku.

Spomedzi iných oblastí bude doň patriť chránená oblasť v zálive Petra Veľkého. Táto chránená oblasť leží na rozhraní mierneho a subtropického pásma svetového oceána, a preto sa vyznačuje mimoriadnym bohatstvom flóry a fauny. Stala sa akousi svojráznou komorou genetického fondu morských organizmov, prírodným rezervoárom pevninského výbežku Japonského mora.
Medzi odborníkmi si získala veľkú popularitu Sicho-tealinská chránená oblasť biosféry. Vedeckí pracovníci tejto oblasti sa zúčastňujú na realizovaní mnohých medzinárodných programov. Tento prototyp prírody sa takisto stane súčasťou prímorského ochranného pása.
Na Ďalekom severe (Wrangelov ostrov) začala pred dvoma rokmi existovať Arktická chránená oblasť. Jej pôvodnými obyvateľmi sú polárne medvede, mrože, vzácne vtáky. Na ostrove hniezdia biele husi, patriace medzi vymierajúce druhy, ktoré zimujú v južných provinciách Kanady a Kalifornie. Sú tu však aj noví obyvatelia, napríklad pižmoň dlhosrstý, dovezený z Kanady, ktorý sa úspešne reaklimatizuje na miestach, kde kedysi žili jeho predkovia.

Roku 1980 sa má v Jakutsku otvoriť Tokkinská chránená oblasť. Vzniká na miestach, kde žije biela polárna líška, divý sob európsky a iné vzácne zvieratá. V Jakut-skej autonómnej sovietskej republike vzniknú štyri chránené oblasti, ktoré budú slúžiť predovšetkým na štúdium a zachovanie severskej flóry a fauny v jej prvotnej podobe. Je to nevyhnutné najmä preto, lebo v tomto, donedávna málo rozvinutom kraji, bohatom na zdroje zemného plynu, koksovateľného uhlia, železnej rudy, diamantov a vzácnych kovov, sa rýchlo rozvíja priemysel.
Na záchranu cédrových lesov v Chabarovskom a Prímorskom kraji vznikajú desiatky pášem, kde sa spracúvajú plody (orechy) týchto drevín. Zakázané je ťažiť limby, mohutné stromy, regulujúce vodný a pôdny režim tajgy. Okrem toho limbové lesy sú obľúbeným životným prostredím medveda, diviaka, soboľa, veveričky a iných zvierat.
Pri výstavbe rozvinutej socialistickej spoločnosti, ktorú charakterizuje vysoká úroveň výrobných síl a ve-decko-technický pokrok, čoraz väčší význam nadobúda ochrana prírodného prostredia.

Okrem toho k jej účinnosti prispieva systém plánovitého riadenia hospodárstva a ustavične vzrastajúce materiálno-technické a vedecké zdroje. Ide o boj proti znečisťovaniu prírody a súčasne o racionálne využívanie a pretváranie prírodného bohatstva.
Vzťah človeka k prírode ako spoločenskej hodnote má teda nielen ekonomický, ale aj politický, právny, estetický a etický charakter.

V tejto súvislosti si možno pripomenúť stále platné slová Karola Marxa, že „ani celá spoločnosť, národ, ba ani všetky súčasné spoločnosti nie sú vlastníkmi zeme. Sú len jej držiteľmi, iba ju užívajú a ako boni patres familias (dobrí otcovia rodín) ju majú zlepšenú zanechať budúcim pokoleniam”. Komplexnosť ekologického problému sa stáva stredom záujmu mnohých odvetví prírodných a spoločenských vied. Sovietski vedci vychádzajú z predpokladu, že práve veda a vedecko-technický pokrok vytvárajú podmienky a možnosti pre jeho priaznivé riešenie. Pri ochrane životného prostredia a účelného využívania prírodných zdrojov ako súčasti mierového programu sa Sovietsky zväz stavia za širokú medzinárodnú spoluprácu so socialistickými krajinami, členmi RVHP, ďalej to dokazujú uzavreté zmluvy s USA a ďalšími kapitalistickými štátmi.

Z iniciatívy krajín socialistického spoločenstva zakotvuje Záverečný akt celoeurópskej konferencie v Helsinkách potrebu rozvíjať dvojstranné a mnohostranné vzťahy v tejto oblasti medzi štátmi európskeho kontinentu.
Súdruh Leonid Brežnev na XXV. zjazde KSSZ povedal: „Prírodu možno využívať rôznym spôsobom. Je možné — a dejiny ľudstva poskytujú veľa takých príkladov — nechávať za sebou neplodné a človeku nepriateľské priestory bez života.

Ale je tiež… možné a nevyhnutné prírodu zušľachťovať, pomáhať jej, aby plnšie prejavovala svoje životné sily.” Obrovské prostriedky, ktoré Sovietsky zväz vyčleňuje na ochranu prírody, sú dostatočným dôkazom, že tu od slov nie je ďaleko k činom.
Vzťah k prírode určuje humanistický charakter spoločenských vzťahov rozvinutého socializmu — nielen v záujme dneška, ale aj budúcnosti.

Krásna modrá planéta

Hodnotenie
zobrazené: 1 454 krát

Pridaj komentár

Meno a e-mail sú povinné. Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Obrázok Vlož URL.